V roku 2006 už bol privatizačný predaj Carga natoľko rozbehnutý, že bol známy dokonca víťaz tendra. Rakúske Rail Cargo Austria ponúkalo za kúpu Carga asi 450 miliónov eur. Vláda Dzurindu 2 však končila a sociálni demokrati sa natoľko drali k moci, že z privatizácie bratislavského letiska, Carga a vlastne z privatizácie ako takej, spravili politickú agendu ťažkého kalibru a zorganizovali kampaň za jej zastavenie.
Privatizovať bratislavské letisko a Cargo? Nikdy! V žiadnom prípade, búchal sa Robert pästičkou do pŕs. Veď tie podniky sú štátne sliepky znášajúce zlaté vajcia, je to naše rodinné striebro, naša svojstojnosť, naša dedovizeň...
Voličom sa to vcelku páčilo.
Ubehlo pár rokov, píše sa rok 2013 a je evidentné, kam sa obe štátne firmy vďaka hrdinskému rozhodnutiu o zrušení privatizácie dostali. Bratislavské letisko sa poneviera na európskej leteckej periférii a Cargo pripomína boxera po sérii ťažkých hákov. Z firmy, ktorú sme mohli predať za cca 450 miliónov eur máme prezamestnaný moľoch s dlhom 600 miliónov... Stačilo na to pár rôčkov štátnej starostlivosti okorenených krízou. Čo nám vlastne ostalo? Ficovo vajco alebo vajcovo Fico?
Robiť si žarty z Robertovej dutosti a z nej prameniacej hospodárskej škody by však bolo gogoľovským smiechom cez slzy. Nie je to jeho hospodárska škoda, ale naša. Nie je to jeho zlatý záprdok, ale náš. A náš je aj samotný Robert. Až sa nám zunuje, môžme ho vymeniť.
A teraz radšej o niečom úplne inom
(priaznivci kvót pre slovenskú popmjúzik kliknite radšej sem)
