Člověk nemá zestárnout, dokud nezmoudří. (JW) ....... Cesta do pekla je dláždená tými najlepšími úmyslami. (anonym) ...... O mne: Introvert uprostred úžasne zaujímavého a súčasne trochu desivého sveta. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Európska únia, Nezaradené, Fikcie a imaginácie, "Rukoväť modernej ľavice"
Často sa stane, že prelomový projekt akéhokoľvek priekopníka skrachuje. Keď sa však do výroby inovácie“ pustia štátni či únijní politici a úradníci, dopadá to „ako vždy“.
Európske rakety s európskymi kozmonautmi lietajú do vesmíru. EU dobýva Mars. A má aj najinovatívnejšie technológie, najlepšie univerzity aj najvýkonnejšie počítače. Technologickými lídrami sú firmy z EU. Alebo je to trochu inak?
Aktuálna situácia na samotnej hrane imigračnej paralýzy svedčí o jednom z ďalších zlyhaní funkcionárov Európskej únie v tých naozaj dôležitých veciach. Na jednej strane tisíce dobrovoľníkov
Alebo inak, žiarovky sú dôležitejšie ako šesťročné grécke trápenie na hrane krachu. Alebo ešte inak, splachovanie je dôležitejšie ako schopnosť byť pripravený na vojenskú a hospodársku krízu na Ukrajine,
Systém satelitnej navigácie Galileo bol označovaný ako „najväčší priemyselný projekt EU“ a mal byť spustený v roku 2008. Na pozadí hustých letných udalosti (konflikt Rusko-Ukrajina, islamský štát...) trochu zanikla informácia o zlyhaní pri vynášaní družíc určených práve pre systém Galileo. Celý projekt sa stáva nekonečným príbehom (podobne ako spoločný patent EU alebo ciele Lisabonskej stratégie 2010), nehovoriac o viacnásobnom predražení, ktoré už býva integrálnou súčasťou podobných akcií.
Európska únia je od roku 2010 „najkonkurencieschopnejšia a najdynamickejšia znalostná ekonomika na svete, schopná udržateľného hospodárskeho rastu s viac a lepšími pracovnými miestami a s väčšou sociálnou súdržnosťou.“ Také bol hlavný cieľ Lisabonskej stratégie 2000-2010. Zdá sa vám to v nesúlade s realitou?
Lisabonská stratégia 2000-2010 mala byť najambicióznejším projektom Európskej únie, vtedy 15-člennej, ale už počítajúcej so svojim rozšírením. Hlavným cieľom bolo spraviť z EU „najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu znalostnú ekonomiku na svete, schopnú udržateľného hospodárskeho rastu s viac a lepšími pracovnými miestami a s väčšou sociálnou súdržnosťou.“ Malo sa tak stať do roku 2010, dnes však už vieme, že realita je úplne iná. Mnohé z cieľov stratégie (ak nie veľká väčšina) ostali nesplnené. A prečo sa dnes k Lisabonskej stratégii vlastne vracať? Dôvod existuje, práve na príbehu tohto megaprojektu sa dá poukázať na akých princípoch EU funguje, ako sa postupne mení a bohužiaľ nie tým správnym smerom. Je to príbeh toho, ako sa slová a realita stále viac a viac rozchádzajú. Akoby ani nebolo sily zvrátiť tento nebezpečný trend.
Lisabonská stratégia 2000-2010 bola pravdepodobne najambicióznejším programom Európskej únie. Na formulovaní cieľov a ich realizácii pracovali tie najlepšie európske hlavy, aké boli k dispozícii. Realizáciou tejto stratégie sa mala stať EU do roku 2010 „najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou znalostnou ekonomikou, schopnou udržateľného hospodárskeho rastu s viac a lepšími pracovnými miestami a s väčšou sociálnou súdržnosťou". Keď čítame tieto slová dnes, v roku 2013, nie je jasné, či sa máme smiať, hnevať alebo krútiť hlavou nad nadutosťou vtedajších (aj súčasných) euroelít. Nad stratou pokory premiešanou s nadradenosťou voči svetu mimo Európskej únie.
Ešte z dôb Československa si pamätám silnú tradíciu petícií, manifestov, chárt a prehlásaní ako boli napr. Dva tisíce slov, Charta 77, Několik viet alebo z opačnej strany „anticharta“. A ešte sa trochu pamätám aj na úroveň týchto textov, ako aj na spoločenský dopad. Zhruba pred rokom prišli európskí politici a intelektuáli s manifestom hrdého názvu My sme Európa! Nezaškodí sa s odstupom jedného roku pozrieť na to, čo vlastne hovoril tento manifest a aký je jeho ďalší osud.
Európska únia už dlhé roky čaká na Godota. Je to bezstarostné čakanie, pretože je všeobecne známe, že nepríde. A tak všetko môže bežať tým istým smerom ako doteraz. EU by však potrebovala niekoho úplne iného ako Godota. Keď sa Václav Havel stal československým prezidentom, tak pri svojom prvom novoročnom prejave povedal, že si nemyslí, že bol zvolený preto, aby občanom klamal tak, ako dlhé roky predtým klamali jeho predchodcovia.
Z Európskej únie sa pomaly a nezadržateľne stáva monštrum. Klamstvo a zlodejina sa postupom času stali pracovnou metódou vysokých činiteľov EU a rovnako tak ich národných „partnerov“. Kauza krádeže časti peňazí z cyperských bankových účtov je už len čerešničkou na torte, ale čo je horšie, prekročením rubikonu.
V poslednej dobe som zaregistroval viacero náznakov od európskych elít, že bude potrebné aktívnejšie postupovať voči tzv. euroskeptikom, ale aj ľuďom, ktorí budú pasívni (alebo možno aj nedostatočne aktívni) v prejavovanom súhlase so smerovaním Európskej únie. Akoby začínalo delenie na našich (dobrých) a tých druhých (zlých).
Pred niekoľkými týždňami predniesol predseda Európskej komisie Barroso tradičný prejav o stave Európskej únie 2012. V slovenských médiách sa táto správa podrobnejšie nerozoberala. Je to pritom škoda, pretože v správe sú viaceré zaujímave tvrdenia, vízie a plány, ktoré je vhodné poznať čo najlepšie. Aj vzhľadom na to, že sa nás môžu silno dotknúť a ovplyvniť naše životy.
V posledných rokoch sa z predstaviteľov Európskej únie postupne stali hlásatelia solidarity, šíritelia sociálnej kohézie, alebo priam chrliči solidarity. Že je v tom priveľa pózerstva a málo úprimnosti potvrdil aj niekto, od koho by sa to príliš nečakalo.
Vyzerá to ako vtip, ale vtip to bohužiaľ nie je.Prvý: Kúpil som si tento rok krásny a veľký dom. Na hypotéku.Druhý: Výborne.Prvý: A kúpil som si aj apartmán vo Vysokých Tatrách. Tiež na hypotéku.Druhý: Gratulujem.Prvý: A na spotrebný úver som si kúpil riadne auto. Žihadlo. Druhý: Fíha. Ale to ťa muselo riadne finančne vyčerpať.Prvý: Kdeže, práve naopak. Banka mi dala na môj účet veľký balík peňazí.Druhý: Čože? A to s kým bankuješ?Prvý: Akože s kým? No predsa s Európskou centrálnou bankou.
Bolo, že to ponosovania na skutočnosť, že žiadny Slovák v tisícročnej histórii nášho národa nikdy nezískal Nobelovu cenu. A tu zrazu, za jediný deň sme poskočili z nuly na päť miliónov. To je úžasný posun vpred. Nemali sme dlho nič, a tu, ľaľa, je každý z nás nobelovkár. Už ani Július Satinský nemôže povedať: Slováci, ktorí ešte nemajú Nobelovu cenu, nech sa hlásia u súdruha Žinčicu. Už sa netreba nikam hlásiť. Už ju máme všetci, do jedného.
Kde bolo, tam bolo, kde sa sociálna kohézia liala a solidarita sypala, bola jedna Európska únia. A v tej únii sa raz stretli múdri ľuďia (politici, úradníci, intelektuáli), aby pripravili dokument nazvaný Lisabonská stratégia 2000-2010. Cieľom bolo navrhnúť a následne zrealizovať potrebné opatrenia, aby sa sa Európska únia stala "najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou znalostnou ekonomikou, schopnou udržateľného hospodárskeho rastu s viacej a lepšími pracovnými miestami a s väčšou sociálnou súdržnosťou".
