fašistických (extrémistických, xenofóbnych) obvinení kadekoho a za kadečo. Platiť môže skôr opak, že bezhlavé používanie odsudzujúcich vyjadrení povedie k ich vyprázdneniu a väčšej ľahostajnosti, ako k mobilizácii.
Nasledovné tri výroky a jeden prieskum vytvárajú situáciu, ktorej výsledkom môže byť skôr absurdný názorový zmätok, než vážne varovanie pred prípadnou fašizáciou spoločnosti, ktorá mala byť ich cieľom.
Mienkotvorný publicista označil prednedávnom súčasného českého prezidenta za „klasického fašistu“. Zeman zase varoval pred nástupom fašistickej strany do slovenského parlamentu. Následne uznávaný politológ označil vyše dvestotisíc voličov, ktorí posunuli kotlebovcov do parlamentu, za fašistov.
„podľa môjho názoru je Miloš Zeman klasickým fašistom“
(Martin M. Šimečka tu)
„překvapil mě nástup asi osmi procent strany, kterou pokládám za fašistickou (...) u nás díky bohu žádná neexistuje v takovém rozsahu“
(Miloš Zeman tu)
„Kotleba je fašista (...) A to, že ho volilo 210-tisíc ľudí neznamená nič, pretože fašistov volia fašisti“
(Grigorij Mesežnikov tu)
Jednotlivé výroky majú byť varovné, avšak vo vzájomnej súčinnosti vytvárajú paradoxnú situáciu (fašista Zeman varuje pred nástupom fašistickej strany) s až bizardnými dôsledkami – na Slovensku teda máme viac ako dvestotisíc fašistov (fašistov volia fašisti) a Česko ich má dokonca 1.2 milióna resp. 2.7 milióna! Toľko voličov totiž volilo Zemana prvom resp. v druhom kole prezidentských volieb.
Kúzlo nechceného sa dovŕši, keď zistíme, že najnovší prieskum hovorí, že „klasickému fašistovi“ na pražskom hrade dôveruje až 63% občanov ČR. Viac ako vláde, kde sa fašisti (aspoň zatiaľ) nenachádzajú.
Je to vôbec ten istý fašizmus, alebo sú to nejaké iné fašizmy?
Klasik by si nenechal ujsť poznámku, že by to bolo veľmi veselé, keby to nebolo také smutné. V žiadnom prípade nemienim zľahčovať súčasnú napätú povolebnú situáciu, ale sotva jej pomôže bezhlavé metanie obvinení z fašizmu (neonacizmu, extrémizmu) na rôzne strany (nehovoriac o neskonale zmätočnom guláši v používaní pojmov fašista-(neo)nacista-xenofób-extrémista, a to dokonca aj v prípade tých renomovanejších politológov a publicistov).
Namiesto vážneho varovania to môže viesť k vyprázdneniu takých označení, strate adresnosti a následnému nárastu ľahostajnosti. Nehovoriac o tom, že čo potom použijeme ako výstrahu, keď ju budeme naozaj veľmi vážne potrebovať?
Doplnené 14.3.
M. Šimečka ponúkol v diskusnej relácii RTVS (13.3.) vlastnú verziu výroku G. Mesežnikova o voličoch kotlebovcov týmito slovami: „Ja môžem rozumieť motivácii tých mladých ľudí, ktorí možno nevolili fašistu (...) ale v deň volieb, keď tam hodili ten lístok (...) v tej chvíli boli takým fašistom ako Kotleba. Dnes možno nie sú. Ale v tej chvíli boli.“
