Porovnanie cieľov z roku 2000 s výsledkami z roku 2010 (vtedy mali byť ciele Lisabonskej stratégie realitou) alebo dokonca s dnešným stavom je trpké.
Európska únia v žiadnom prípade nie je najkonkurencieschopnejšou ekonomikou, nie je ani najdynamickejšou, už vôbec nevykazuje udržateľný hospodársky rast a nemá viac pracovných miest a o väčšej sociálnej súdržnosti možno silno pochybovať. Navyše, Európska únia je najzadĺženejšia vo svojej histórii a má najviac nezamestnaných občanov vo svojej histórii.
Neúspech Lisabonskej stratégie nemožno v žiadnom prípade bagatelizovať ako neúspech nejakej „papierovej" stratégie alebo „úradníckej" iniciatívy. Lisabonská stratégia 2000-2010 bola v pravidelných intervaloch rozpracovávaná, doplňovaná a priebežne hodnotená najvyššími orgánmi EU (Európska komisia, Európska rada, Európsky parlament) ako aj vládami členských štátov.
Výsledky LS 2010 sú veľkým sklamaním v mnohých oblastiach, ktoré si stratégia kládla za cieľ zlepšiť. Hoci európski predstavitelia nevenuje pozornosť podrobnému rozboru príčin výsledkov Lisabonskej stratégie (ktorá medzitým pokračuje vo forme stratégie Európa 2020) a úzkostlivo, ako je to len možné, sa vyhýbajú diskusii „kde udělali elity z EU chybu", je na mieste základná otázka, prečo taký neúspech? Prečo ten obrovský rozdiel medzi plánmi a víziami z roku 2000 a realitou roku 2013?
Asi najlepšie zdôvodnenie zlyhania Lisabonská stratégie 2010 som, paradoxne, čítal od človeka, ktorý zomrel dlhší čas predtým, ako bola Lisabonská stratégia formulovaná a vyhlásená. Bol však natoľko rozhľadený a znalý väčšinovej európskej mentality, že to trafil presne, keď viac ako päťdesiat rokov pred spustením Lisabonskej stratégie napísal:
Keď vo vývoji civilizácie nastane nečakane zvrat, keď namiesto neustáleho pokroku, ktorý sme si zvykli očakávať, zrazu cítime, že nás ohrozuje zlo, (...) pripisujeme za to vinu všeličomu, len nie sebe samým. Nesnažili sme sa azda všetci vydať zo seba to najlepšie (...), nevyvíjali sme neustále úsilie, aby sa svet stal lepším? Nesmerovali všetky naše úsilia a nádeje k väčšej slobode, spravodlivosti a prosperite?
Keď sa výsledok tak veľmi líši od našich cieľov, keď namiesto prosperity a slobody nám bije do očí poroba a bieda - nie je zrejmé, že naším úmyslom museli prekážať nejaké skazonosné sily, že sme sa stali obeťou nejakej zlej moci, ktorú treba čím skôr poraziť, aby sme sa mohli opäť vybrať na cestu za lepším cieľom?
Nech už sa (...) vyskytnú akékoľvek rozdiely pri označovaní vinníkov, nech už to bude zlý kapitalizmus (...), hlúposť staršej generácie alebo spoločenský systém (...), istotu máme v jednej veci - že vedúce idey, ktoré určovali hlavné zmeny nášho spoločenského života nemôžu byť nesprávne.
Sme ochotní prijať skoro každé vysvetlenie súčasnej krízy (...) okrem jedného: že totiž súčasný stav sveta môže byť výsledkom skutočného omylu na našej strane a že uskutočňovanie našich najdrahších ideálov nás celkom zjavne doviedlo k vonkoncom odlišným výsledkom ako sme očakávali.
Napísal to akýsi Hayek a v realite súčasnej Európskej únie doporučujem na to meno rýchlo zabudnúť. Nebude dlho trvať, keď budú podobné názory označované za extrémistické.
A teraz radšej o niečom celkom inom: