okamžite privodil označenie (viď komentáre) za prototyp fašistu, Žirinovsko-Haiderovského liberála či hnedokošelníka...(Sulíkova reakcia tu).
Imigračná kríza Európy (podobne ako eurokríza a grécka dlhová kríza) je samozrejme vďačným obuškom, ako preniesť zodpovednosť z dlhoročnej nedostatočnej činnosti inštitúcií EU a jej „lídrov“ v tých naozaj dôležitých veciach na nejakých konkrétnych a najmä ľahko označiteľných nepriateľov.
Sulík je príkladom mimoriadne obľúbeného terča na morálne vyvyšovanie sa zo strany nejedného intelektuála (o tých z opačného konca ani nehovoriac). Už v roku 2011 označil Martin M. Šimečka Sulíka a SAS za extrémistov (!) len preto, že si Sulík a jeho strana dovolila nesúhlasiť s eurovalom na finančnú „záchranu“ Grécka.
„ja vidím dnes SAS a Richarda Sulíka ako radikálnu pravicu, ako extrémistickú, populistickú, protieurópsku stranu (...) strana, ktorá je z môjho pohľadu čisto extrémistická“ (Martin M. Šimečka, Pod lampou, 2011)
Neveril som vtedy vlastným ušiam, ako neskutočne ľahko môže človek vyfasovať nálepku extrémistu a radikála, a dostať sa tak do rovnakého mecha s Kotlebom, borcami z Jobbiku, ak nie dokonca s niekým oveľa horším. Stačí zabodnúť prst smerom k potencionálnej obeti a vyrieknuť dostatočne tvrdé slová, také to je ľahké.
Niežeby Sulíka nebolo za čo kritizovať (alebo ho na kadečo upozorňovať), jedno je však isté – Sulík nie je žiadny extrémista, ani takzvaný „radikálny pravičiar“, ani prototyp fašistu, ani protieurópsky živel. A zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, žeby sa takým mal v budúcnosti stať on alebo jeho strana.
Je neskonale smutné, kam sa vie dostať spoločnosť v hone na domnelých extrémistov, radikálov či nepriateľov Európy, akoby nám nestačili tí naozajstní nepriatelia a reálni extrémisti. Mám až skľučujúci pocit, keď už aj Ján Štrasser sa musí pri imigračnej téme pýtať s veľkou dávkou opatrnosti:
„Keď píšem tieto riadky, riešim zároveň aj svoj vlastný problém. Môžem vyjadriť vážne znepokojenie z islamizácie Európy a zároveň si byť istý, že mi za to bytostní humanisti a nadšení prívrženci multikulturalizmu nenasadia psiu hlavu rasistu, xenofóba a nepriateľa inakosti?” (Ján Štasser, Týždeň)
Výroba extrémistov, radikálov a (ako inak) antieurópanov typu „kto nejde s nami, ide proti nám“ postupne nadobúda až priveľké rozmery. Avšak Európska únia prežíva viacero svojich vážnych problémov nie vďaka svojim umelo vyrobeným extrémistom a radikálom.
Nie európski extrémisti spôsobili hospodársku krízu, v ktorej sa Európa už niekoľko rokov nevie vymotať, nespôsobili ani zlyhania vo viacerých dôležitých oblastiach (eurokríza a dlhoročné nedodržiavanie Maastrichtských kritérii, dlhodobé neúspešné „riešenie“ gréckej zadĺženosti, deravá schengenská hranica, opakované porušovanie svojich vlastných zmlúv, pravidiel a zásad...) – prakticky žiadne z týchto zlyhaní nemôžeme pripísať reálnym európskym extrémistom a už vôbec nič z toho tým umelo vytvoreným.
Čím dlhšie bude bežať výroba domácich domnelých nepriateľov, tým neskôr si uvedomíme našu vlastnú zodpovednosť za súčasný stav. Práve priznanie svojich vlastných zlyhaní sa v dnešnej dobe stalo čímsi absolútne neprijateľným. Vysloviť nižšie uvedené vety sa berie, v lepšom prípade, ako zrada najvyšších ideálov, v tom horšom ako antieurópanstvo či nebodaj extrémizmus:
Keď vo vývoji civilizácie nastane nečakane zvrat, keď namiesto neustáleho pokroku, ktorý sme si zvykli očakávať, zrazu cítime, že nás ohrozuje zlo, (...) pripisujeme za to vinu všeličomu, len nie sebe samým.
Nech už sa (...) vyskytnú akékoľvek rozdiely pri označovaní vinníkov, nech už to bude zlý kapitalizmus (...), hlúposť staršej generácie alebo spoločenský systém (...), istotu máme v jednej veci – že vedúce idey, ktoré určovali hlavné zmeny nášho spoločenského života nemôžu byť nesprávne.
Sme ochotní prijať skoro každé vysvetlenie súčasnej krízy (...) okrem jedného: že totiž súčasný stav sveta môže byť výsledkom skutočného omylu na našej strane a že uskutočňovanie našich najdrahších ideálov nás celkom zjavne doviedlo k vonkoncom odlišným výsledkom ako sme očakávali.
Tieto slová napísal pred viac než sedemdesiatimi rokmi akýsi F.A. Hayek a za svoje reči už bol mnohokrát označkovaný kadekým za kadekoho.
Niet sa príliš čomu čudovať - ukazovať prstom na konkrétnych vinníkov, nepriateľov, ale najmä pseudo-vinníkov a pseudo-nepriateľov, je neskonale pohodlné, mimoriadne účinné a najmä historicky mnohokrát úspešne odskúšané.
Poznámka (len pre istotu): Tento príspevok nemá za cieľ marginalizovať a už vôbec nie ospravedlňovať akékoľvek prejavy reálneho extrémizmu či radikalizmu. Nemá v úmysle zľahčovať alebo bagatelizovať túto problematiku.
