Skutočnosť, že Ľ. Jahnátek (vyštudovaný chemický inžinier v odbore kaučuk/plasty s pofidérnou profesúrou z oboru elektroenergetiky) nemal ako kandidát na ministra ani šajnu o obore, ktorému má šéfovať, nie je v žadnom prípade negatívum. Platí presný opak. Nie odbornosť alebo vzdelanosť v obore, ale loajalita. To je kľúčová vlastnosť, ktorá dokáže urobiť aj z radového občana elitu spoločnosti a v konečnom dôsledku napríklad aj ministra. Jahnátka pritom nemožno podozrievať z toho, že by bol nadmerne riadený politickou stranou Smer. Avšak práve obrovská miera loajality a samoregulácie mu dopomohla dostať sa tam kde je, a najmä - udržať sa tam.
Július Satinský kedysi povedal pamätnú vetu: „Slováci, ktorí ešte nie sú ministrami, nech sa hlásia u súdruha Žinčicu". Táto veta vyvolávala dlhé roky dojem žartu, ale ktovie či v skutočnosti nebola myslená vážne. Aby aj občan, ktorý si o sebe myslí, že je nepotrebný a/alebo neuplatniteľný v riadení dôležitej štátnej inštitúcie mal pred sebou blikajúce svetielko. Svetielko nádeje, že aj bez odbornosti a prakticky bez ničoho „merateľného" čo by svedčilo v jeho prospech, sa môže stať dôležitým funkcionárom alebo dokonca ministrom či prezidentom. Ba čo viac, nielen trpeným ministrom učupeným v rohu kancelárie, ale veľaváženým pánom ministrom, ktorého si uctievajú všakovaké profesijné zväzy a lobistické skupiny, pretože práve ON bude veľkomožne rozdávať desiatky miliónov eur z eurofondov či štátneho rozpočtu.
Nech je víťazstvo Ľ. Jahnátka v ankete Politik roka 2013 veľkým povzbudením pre priemerného (alebo pokojne aj podpriemerného) občana, že má neustále reálnu šancu dostať sa veľmi vysoko v štátnej hierarchii a nebyť pritom obmedzovaný zbytočnou odbornosťou, jazykovou vybavenosťou alebo dajakými „manažérskymi" schopnosťami či nebodaj „zdravým rozumom".
Každý občan Slovenskej republiky by mal mať právo na menovanie.
Aj z tohto dôvodu je prvenstvo v ankete Politik roka 2013 v tých najsprávnejších rukách.
Príspevok je zaradený v rubrike Fikcie a imaginácie
