Aby sme však nadarmo neteoretizovali, ukážme si to na konkrétnom príklade.
Pred nedávnom vyšiel v prílohe Sme (týždenník OKO) zaujímavý rozhovor so známym českým šéfkuchárom Zdeňkom Pohlreichom. Hoci on sám pravdepodobne nebude patriť k ľavičiarom, niektoré jeho názory sú pre modernú ľavicu mimoriadne inšpiratívne a rozhodne by stáli za realizáciu.
Nejeden pravičiar vám bude tvrdiť, že obmedzovanie podnikania by malo byť čo možno najmenšie, a že s výnimkou niektorých vybraných prípadov, ktoré sú neoddiskutovateľné a zhodne sa na nich veľká väčšina spoločnosti (napr. predaj zbraní, jedov a iných nebezpečných materiálov, podnikanie v niektorých iných, úzko vymedzených napr. bezpečnostných, zdravotníckych atď. oblastiach) by malo byť na rozhodnutí každého jednotlivca v čom chce podnikať a akým spôsobom chce podnikať (samozrejme, za dodržiavania platných zákonov).
To je ale omyl, pretože regulácií, kvót, licencií, obmedzení a na druhej strane dotácií, úľav a výnimiek, nie je nikdy dosť. A naviac, pracovať pre štátny úrad, inštitúciu, komisiu má v sebe určite viac noblesy, ako pachtenie sa za všemocným ziskom a peniazmi prostredníctvom podnikania.
A naraz tu máme konkrétny podnet z neľavicovej strany. Z mimoriadne inšpiratívnych názorov Z. Pohlreicha vyberáme:
„najabsurdnejšia je podľa mňa celková situácia v reštauračnom biznise. Najmä to, že si reštauráciu môže otvoriť ktokoľvek."
„Reštauračný biznis je plný ľudí, čo tam nemajú čo robiť, ale majú možnosť sa realizovať. Nikto im v tom nezabráni. To je, myslím si, príšerné“
"Systém by mal brániť vstupovať do podnikania ľuďom, keď na to nie sú pripravení."
„Viem si namiesto toho predstaviť koncesie či licencie vydávané v obmedzenom počte. Môžeme sa inšpirovať zahraničím, kde to takto spoľahlivo funguje. Ak sa pre to rozhodneme, môžeme si stanoviť, že mesto veľké ako Praha uživí maximálne štyritisíc podnikov, vydáme štyritisíc licencií a dosť. Každý ďalší záujemca si bude musieť počkať. Prečo by mal každý právo robiť všetko?
...tak veľa reštaurácií nepotrebujeme.“
Tieto slová sú rajskou hudbou pre modernú ľavicu.
Veď tu máme priamo na zlatom podnose návrh krásnej novej regulácie aj s náznakom technického riešenia. Čo viac si môžeme priať?
Samozrejme, najskôr si povedzme, že ten systém, ktorý bude brániť, alebo naopak veľkodušne povoľovať vstup do podnikania, budeme mať v rukách my. Takisto to budeme my, kto bude rozhodovať o počte licencií, ako aj o tom, v čom budú podnikať tí, ktorí licenciu alebo povolenie nedostanú (ak im teda vôbec v niečom podnikať dovolíme).
Na celom Pohlreichovom návrhu je čarovné to, že ak by sme s ním prišli my, tak sa do nás pustia oponenti ako sršni a budú čosi drdlať o útokoch na slobodu podnikania, o neustále rozširujúcich sa reguláciách a podobné bla-bla-bla. Ale my predsa iba realizujeme názor spoločnosti a jej elít. A uvedomme si, aké nádherné možnosti sa nám uplatnením tohto modelu otvárajú aj v iných oblastiach:
model:
Nemôže si predsa ktokoľvek otvoriť reštauráciu. To vám potvrdí nejeden kuchár (napr. Pohlreich).
výber možných aplikácií:
Nemôže si predsa ktokoľvek otvoriť autoservis. To vám potvrdí nejeden mechanik.
Nemôže si predsa ktokoľvek otvoriť holičstvo. To vám potvrdí nejeden kaderník.
Nemôže si predsa ktokoľvek otvoriť novinový stánok. To vám potvrdí nejeden stánkar.
Nemôže si predsa ktokoľvek založiť hudobnú skupinu. To vám potvrdí nejeden muzikant.
atď., aplikačné využitie je vskutku mimoriadne široké.
Skrátka - licencie, kvóty, obmedzenia, regulácie... rozhodne nemôžu platiť iba v tých oblastiach, v ktorých platia už dnes. Musia sa postupne rozširovať do nových a nových oblastí. A ak by chcel niekto priveľmi protestovať, treba aktivizovať súboj s hlásateľmi všemocného trhu alebo s hlásateľmi bezbrehej slobody bez zodpovednosti. To zaberie takmer vždy.
Zástupcovia modernej ľavice teda nemusia o nových reguláciách rozmýšľať sami (aj keď iniciatíva je vždy vítaná). Stačí pozorne počúvať názory z iných strán. A potom ich postupne realizovať. Nie revolučne (ako to chce krajná ľavica), ale pomalšou a evolučnou cestou (niekedy zvanou aj „salámová metóda“). Úplnou dokonalosťou by bolo v záverečnej fáze zainteresovať do regulačného systému aj pôvodného navrhovateľa (napr. Viskupič ako čestný predseda Inštitútu pre určovanie kvót pre slovenskú popmjúzik).
Ak raz bude naozaj existovať štátna Komisia pre udeľovanie reštauračných licencií (KURL) alebo Subkomisia expertov pre reštauračné licencie a ich kontrolu (SERLaK), tak na ich čele by mohol stáť práve Zdeněk Pohlreich. Pochybuje snáď niekto o tom, že je výborným kuchárom a podnikateľom? Tak prečo by nemohol byť, pod našim vedením, ešte lepším regulátorom? Bola by to dokonalosť sama. Ľuďom treba dať šancu realizovať vlastné nápady.
redakcia Rukoväte modernej ľavice
