Pred nedávnom upozornil na veľkosť slovenského byrokratického aparátu bloger a tieto údaje prebehli niektorými médiami (napr. tu alebo tu). Na tisíc obyvateľov tak máme cca 37 zamestnancov verejnej správy, čo je viac ako Grécko (!) a s výnimkou maličkého Luxemburska ich nemá nikto v EU viac.
Súčasný stav však nie je žiadnym prekvapením.
Keď vláda v roku 2012 ohlasovala tzv. reformu verejnej správy ESO, tak na tlačovej konferencii prišla novinárska otázka (17:10), či reforma zníži počet úradníkov.
novinár z HN: Na jedného úradníka dnes pripadá zhruba 60 obyvateľov SR vrátane novorodencov... a keď zarátame aj policajtov, vojakov, učiteľov tak je to zhruba 14 obyvateľov na jedného zamestnanca štátu... Aký je cieľový stav po úspešnom zavŕšení tejto reformy (ESO)?
Odpoveď ministra vnútra Kaliňáka: „Pre nás samotné tabuľkové počty ľudí nie sú veľmi zaujímavé (...) nie je primárne pre nás zaujímavé prepúšťať ľudí, pretože nakoniec tí ľudia aj tak skončia v našej sociálnej sieti, čiže štát to nestojí menej“.
V tej zvýraznenej vete sa skrýva niekoľko rovín.
Asi najprekvapujúcejšie je stručné „ohodnotenie“ (či skôr neskrývaná dehonestácia) kvalít priemerného úradníka či zamestnanca verejnej správy. Prepustený úradník (zamestnanec štátu) je v ministrových očiach prakticky istý nezamestnaný. Ani náznak toho, že by by sa úradník mohol po prepustení zamestnať inde napr. v neštátnej firme alebo dokonca, že by mohol (nedajbože) podnikať.
A kedže nezamestnanosť je vážny problém a manipulovať s mierou nezamestnanosti sa dá len do istej miery, tak nastupuje štát ako aktívny „tvorca sociálnej politiky“ t.j. aj ako zamestnávateľ ľudí, ktorí by sa na trhu práce uplatnili ťažko alebo by sa neuplatnili vôbec. Reforma štátnej správy áno, zmenšenie úkonov a kancelárií áno, ale zmenšenie počtu úradníkov - nie.
Ministrove slová sú v súlade s realitou. Keď sa pozrieme na vývoj počtu zamestnancov v celom verejnom sektore na cenastatu.sk, tak nezbadáme žiadne „krízové šetrenie“ alebo „uťahovanie opaskov“ vo forme masívneho prepúšťania nadbytočných zamestnancov.
A vyzerá to tak, že úloha štátu ako dôležitého zamestnávateľa bude skôr rásť ako klesať. Veď kto iný by bol schopný zamestnať tak veľký počet ľudí?
Veľkým firmám musí dnes štát dokonca platiť, aby čo i len udržali pôvodnú zamestnanosť, viď kauzu 59 miliónovej štátnej podpory pre firmu najbohatšieho Slováka len kvôli zachovaniu istého (evidentne imaginárneho) počtu pracovných miest.
Alebo iná správa, koncern Volkswagen postaví novú modernú zvarovňu. Moderná bude v tom, že v nej bude 400 robotov na rozdiel od tej „menej modernej“, v ktorej ich je len 100. Tam sa tiež asi masívne prijímať nebude a ani programátorov či servismanov pre roboty nebude potrebných priveľa.
A k tomu ešte prirátajme skutočnosť, že strední a menší podnikatelia či živnostníci (tzv. malá buržoázia) sú dnes prakticky v pozícii nepríjemnej hávede, ktorú treba odradiť, pridusiť, zregulovať, zbuzerovať, zastrašiť alebo jej inak komplikovať život (atď, atď.). Málokoho preto prekvapí, že záujem o samostatné podnikanie je nízky. Veď kto by chcel „zabiť“ pätinu času z podnikania administratívnou byrokraciou?
A tak „logicky“ vychádza štát ako nenahraditeľný veľkozamestnávateľ.
Aj preto je možné otázku „prečo má Slovensko tak veľa úradníkov či zamestnancov štátu?“ otočiť inak. A prečo by ich nemohlo mať ešte oveľa viac? Nejaká činnosť (najmä regulačná a kontrolná) sa nepochybne nájde.
Súvisiaci článok
Nechceme podnikať, chceme pracovať pre euroinštitúcie
