ktorá v priamom susedstve EU čelí neoficiálnej invázii svojho agresívneho suseda.
Bezradnosť zmiešaná s neschopnosťou riešiť naozaj dôležité problémy, čiže tie, ktoré sa EU bezprostredne a s veľkou naliehavosťou týkajú, a súčasne priam až degeneratívna „schopnosť riešiť“ málo podstatné záležitosti až marginality. Asi tak by sa dal charakterizovať súčasný stav Európskej únie.
Je verejným tajomstvom, že viacero mimoriadne dôležitých otázok európskej integrácie bolo odfláknutých, ak nie úplne odignorovaných. Aj preto sa dnes – mnoho rokov po vytvorení spoločného schengenského priestoru, alebo zavedení eura – potýkame s nedomyslenosťou, alebo dokonca nefunkčnosťou „vybudovaných“ systémov, ktoré sú pre európske spoločenstvo dôležité.
A to všetko ruka v ruke s gigawatmi doslova vyplytvanej energie na mnohé hovadinky typu zakazovania vysávačov s vyšším výkonom, reguláciou žiaroviek, splachovania záchodov či tvaru kabín kamiónov.
Kolega-bloger je okrem iného aj minister zahraničných vecí SR a dokonca aj kandidát na nového šéfa OSN. A tento pán, ktorý je bezpochyby mimoriadne dobre informovaný, s neuveriteľnou ľahkosťou politického bytia a až detskou úprimnosťou potvrdzuje to, čoho sa viacerí z nás tak obávajú:
„...svet a Európa v ňom (...) sa stále rýchlejšie krúti vo víre udalostí, na ktoré – namiesto adekvátneho reagovania – len neustále hľadáme odpovede. (...) Absolútne nepripravených nás zastihli udalosti na Kryme a na Ukrajine, zaskočili nás obludnosti v Iraku a Sýrii, trápime sa s Gréckom, váhame, čo si počať s desaťtisícami utečencov z Afriky.
„žonglujeme vo vzduchu s piatimi-šiestimi horúcimi zemiakmi“
„faktom je, že s obrovskou vlnou migrantov do Európy si nevieme rady“
(M. Lajčák, minister zahraničných vecí SR, kandidát na šéfa OSN)
EU nevie čo má robiť s narastajúcou imigrantskou vlnou, nevie čo má robiť s šesť rokov (!) krachujúcim Gréckom, nevie čo má robiť s eskalujúcim sa vojenským konfliktom na Ukrajine a s jej hrozivo sa vyvíjajúcou hospodárskou situáciou. EU nie je schopná realizovať programy, ktoré boli svojho času tými najvyššími prioritami (Lisabonská stratégia 2010, systém Galileo atď.).
A k tomu ešte pripočítajme veľmi podozrivo fungujúce „riešenie“ ekonomickej krízy, kde sa akoby na bežiacom páse pošliapávajú viaceré pravidlá, ktoré boli dohodnuté pri európskej integrácii (tzv. Maastrichtské kritériá dlhov a deficitov, neprípustnosť ručenia za dlhy iných štátov EU alebo obchádzanie zákazu financovania štátov prostredníctvom centrálnej banky...)
Existuje ešte niečo také, ako priority EU? To jest hlavné (kľúčové) alebo mimoriadne dôležité problémy, ktoré treba prednostne riešiť a najmä vyriešiť?
Ale áno, zdá sa, že priority existujú. Nie sú to však problémy imigrácie, Grécka, ekonomickej, ukrajinskej alebo demografickej krízy (tieto podružnosti majú čas, počkajú a dajako „sa“ vyriešia).
Zdá sa, že najdôležitejšími problémami EU sú úplne iné veci – sú to práve regulácie vysávačov, žiaroviek, kabín kamiónov, opätkov kaderníčiek, balíčkov žuvačiek, domácich bazénov, kávovarov, splachovania atakďalej, atakpodobne. Práve im, sa ako prioritám, úspešne venujú desaťtisíce europoslancov, euroúradníčiek, diplomatov, konzultantiek, analytikov a ďalšieho administratívneho aparátu integrovanej Európy.
A tieto - naozaj dôležité problémy - sú vyriešené, alebo sú tesne pred vyriešením.
Dá predsa rozum, že najskôr treba riešiť priority a až potom tie menšie problémy, lapálie a okrajové nepríjemnosti.
