„Pribúdajú študenti, pre ktorých pracovný trh nemá priestor“ lamentuje minister školstva. Ďalšia správa sa odvoláva na štúdiu, ktorá hovorí o podobných číslach - viac ako štvrtina (25 percent !) absolventov vysokých škôl pracuje na mieste, kde stačí stredné alebo základné vzdelanie.
Obe správy vyšumeli tak trochu do stratena (iste, máme tu takmer vojnový konflikt Rusko – Ukrajina resp. pokračovanie gréckej agónie). Tie zistené čísla sú však hrozivé.
Je verejným tajomstvom, že vysokoškolské vzdelanie dlhodobo devalvuje, a že ide o pravidelnú stratu ťažkých miliónov eur, za ktoré sa doslova vyrábajú vysokoškoláci, z ktorých až príliš veľká časť pracuje - po niekoľkoročnom (!) štúdiu - v inom obore alebo v síce obore, ale na mieste, kde im je vysokoškolské vzdelanie zbytočné.
Vysokoškolák dokladajúci jogurty do police v supermarkete alebo absolventka VŠ, ktorá po viacročnom štúdiu nastúpi na pozíciu v banke, kde jej stačil jednotýždňový(!) kurz, sú len čerešničkou na torte. Čerešničkou, ktorá je však riadne červivá.
Je však realita naozaj prekvapujúca?
Nezmyselná produkcia vysokoškolákov totiž nie je žiadne slovenské špecifikum. Dochádza k nej premyslene a riadene, a to aj vďaka celoeurópskemu plánovaniu.
Fetišizácia vysokoškolského vzdelania je silno previazaná s Európskou úniou - súčasťou tzv. Lisabonskej stratégie EU 2000-2010 bola aj „modernizácia európskeho sociálneho modelu“, kde sa hovorilo: „Do roku 2010 znížiť na polovicu počet osôb vo veku 18-24 rokov, ktoré majú iba nižšie stredoškolské vzdelanie a nie sú zapojené do ďalšieho vzdelávania a odbornej prípravy“. Mimochodom, podľa Lisabonskej stratégie sa mala EU stať do roku 2010 „najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou znalostnou ekonomikou, schopnou udržateľného hospodárskeho rastu s viac a lepšími pracovnými miestami a s väčšou sociálnou súdržnosťou“...
V Stratégii Európa 2020, ktorá nadviazala na svoju Lisabonskú predchodkyňu sa dokonca prijal ešte ráznejší cieľ – medzi hlavné ciele stratégie patrí „zvýšiť podieľ osôb vo veku 30-34 rokov, ktoré ukončili terciárne (vysokoškolské) vzdelanie z 31% na 40%. Jednotlivé krajiny si mohli upraviť „národné“ ciele, Slovensko tak patrí medzi krajiny, ktoré si určili dosiahnuť v roku 2020 hranicu 40% vysokoškolákov (Francúzsko napr. 50%, zatiaľčo Česká republika 32%...)
Európski analytici skrátka z grafov „vyčítali“, že vysokoškolák si nájde prácu ľahšie ako nevysokoškolák, a že aj plat má obvykle vyšší ako stredoškolák, alebo človek so základným vzdelaním. A európski politici nelenili a začali počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí plánovať (kvótovať, cieliť) na určitú predom stanovenú hodnotu, samozrejme smerom nahor.
Záväzok (t.j. jeden z cieľov celoeurópskej stratégie) bol teda vytýčený a jeho plnenie sa pravidelne sleduje. Dôsledky však môžeme vidieť už dnes. Vysokoškolákov je zbytočne veľa a mnohí pracujú mimo obor alebo na miestach, kde vysokoškolské vzdelanie nie je potrebné a v konečnom dôsledku vytláčajú mladých s nižším vzdelaním z pracovného trhu.
Ak si však myslíte, že európski politruci svoj omyl prehodnotia, tak sa mýlite. Žiadny omyl sa jednoducho nestal. Nuž dobre, povie si europlánovač, „investície“ do vysokoškolského vzdelania síce nevyšli podľa našich predstáv, ale nič sa nedeje. Peňazí máme stále dosť. Keď nám stačili na zvýšenú výrobu vysokoškolákov, tak určite budú stačiť aj na podporné programy pre mladých nezamestnaných. A tak navrhneme minúť miliárdy eur na podporu (dotáciu, stimul...) zamestnávania mladých ľudí. Nazveme to dokonca právom na prvé zamestnanie.
A týmto spôsobom to môže pokračovať stále ďalej. Ak by náhodou aj najnovšia miliardová injekcia pre zamestnanie mladých viedla v konečnom dôsledku k ďalšiemu negatívnemu javu, povedzme k nezamestnanosti iných ľudí (napr. nie dostatočne mladých), opäť sa vytvorí nový „program“, vyčlenia sa nové miliardy „na podporu, stimul, dotáciu“ a vypracuje sa nový „akčný plán“, ktorý bude lepšie riadiť a plánovať našu budúcnosť.
V žiadnom prípade sa však nesmie priznať, že problém vznikol najmä nami samotnými, keď sme sa rozhodli ísť nesprávnou cestou (z kancelárií predpisovať počty vysokoškolákov na desať rokov dopredu). Bohužiaľ stále platí to hayekovské, že sme ochotní prijať akékoľvek vysvetlenie súčasného problému okrem jediného. A to, že realita je výsledkom omylu na našej strane, a že „dobrý úmysel“ nás zaviedol do úplne iného stavu, než aký sme pôvodne zamýšľali.
Súvisiaci článok: Príbeh Lisabonskej stratégie 2000-2010
