V nedávnom rozhovore Sme so speváčkou Janou Kirschner, ktorá je nepochybne jednou z tých kreatívnejších tvári slovenskej populárnej hudby, možno nájsť aj nasledovnú pasáž:
Sme: Pomôžu podľa vás kvóty slovenskej hudbe?
Kirschner: Vyrieša len jednu časť problému.
Sme: Aké iné opatrenia by ešte mohli pomôcť mladým slovenským hudobníkom?
Kirschner: Vytvorenie muzikantskej únie, väčšia podpora od verejnoprávnych médií alebo viac dotácií od štátu.
Ak si niekto doteraz myslel, že populárna hudba je súčasťou niečoho takého ako „šoubiznis“, tak sa mýlil. Horkýže šoubiznis, ale oblasť, ktorej treba „pomáhať“ kvótami, verejnoprávnymi médiami a štátnymi dotáciami.
Je trochu na škodu, že sa novinár neopýtal na štátne dotácie podrobnejšie. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, či viac štátnych dotácií by mali dostávať len autori a interpreti piesní (skupiny, hudobníci, speváci) alebo aj „sprostredkovatelia“ (napr. vydavatelia cédečiek a organizátori koncertov) alebo dokonca aj konzumenti hudby - tí, čo si kupujú cédečká alebo lístky na koncerty a festivaly.
V ideálnom prípade by totiž mohli dostávať štátne dotácie všetci menovaní a vzniklo by tak dokonalé dotačné perpetuum mobile, v ktorom by boli takmer všetci nadmieru spokojní. Interpreti, vydavatelia, promotéri aj poslucháči - najmä ak by bolo k dispozícii množstvo dotačného maziva zo štátneho rozpočtu.
Teraz vážnejšie. Je až neskonale ťaživé, ako sa postupne rozširujú spoločenské skupiny, ktoré požadujú pre svoju existenciu štátne dotácie (alebo eurofondy) a keď ich už majú, tak - ako inak - usilujú o ich navyšovanie. Bez štátnych alebo európskych dotácií si už prakticky nevieme predstaviť život v mnohých (a neustále sa rozširujúcich) oblastiach. Len samotné vymenovanie skupín príjemcov štátnych a európskych dotácií by zabralo niekoľko takýchto článkov (najnovšie zatrúbili do dotačného útoku opäť farmári a úspešne...).
Tak prečo by nemohli viac štátnych dotácií požadovať aj predstaviteľa slovenskej populárnej hudby? A kto bude ďalším v rade?
„Občania, ktorí ešte nepoberajú dostatočne veľké štátne dotácie, nech sa hlásia u súdruha Žinčicu“.
Ostáva tak už len jediné – nájsť dostatočne početnú skupinu občanov našej spoločnosti, z ktorých bude možné na rozkošatené dotácie vyždímať dostatok peňazí. Nehovoriac o tom, že pokiaľ sa budú oblasti príjemcov dotácií neustále rozširovať, budú to mať tí ostatní - objekty ždímania - stále ťažšie a ťažšie.
O nich sa však prakticky nikto nestrachuje, však oni to ešte zopár rokov vydržia. A keby aj niektorí to ždímanie časom nevydržali, nič im predsa nebráni začať sa hlásiť o nejakú tú štátnu dotáciu.
A potom si budú môcť zvesela zaspievať nejakú peknú „dotačno-kvótovú“ pesničku.
