Medzitýmprišla k stromu. Bola uchvátená jeho krásou. Ľahla si na trávu pod ním,hlavu si položila na jeden z koreňov, ktorý bol akoby ramenom milého,ponúkajúcim bezpečie. Nebála sa. Nemala dôvod. Bola to vzdialená lúka. Vtácistíšili svoj spev. Zaspala.
Zrazu saprebudila. Strhol ju dotyk pier na jej líci. Pozrela sa smerom odkiaľ prišielbozk. Nemohla uveriť vlastným očiam. Ešte raz ich pre istotu znovu zatvorilaa otvorila. Bol tam. Vyzeral presne tak ako si ho pamätala. Nevedela, čomá povedať. Nedokázala sa ani pohnúť. Pozerala na neho ako kľačí pri nej.Dívali sa navzájom do očí. Ani on nič nepovedal. S pohľadom stále upretýmna jej oči si tiež ľahol pod strom. Chytil ju za ruku. Takto sa držiac za rukypozerali nekonečne dlho na seba. Nikto z nich nechcel pokaziť túto chvíľu.Potom sa obaja začali k sebe približovať, až sa im pery spojiliv bozku. Bol to bozk po dlhej dobe. Dobe, ktorú každý z nich prežillen s nádejou, že sa raz dočkajú práve tohto bozku. Bozku, ktorý už neboliba písaný, ale bol ozajstný, s dotykom. Šum lístia nad ich hlavamidotváral romantickú atmosféru, akú si obaja vysnívali. Vtáci na strome akobyrozpoznali radosť páru pod nimi a začali znovu hlasno trilkovať. Vietortiež pridal na sile a rozstrapatil im obom vlasy. Konečne boli pri sebeblízko, počuli tep sŕdc, vnímali dotyk dychu, cítili teplo jeden druhého. Potomsi znovu ľahli vedľa seba, stále sa držiac za ruky a pozerali sa naoblohu, ktorá presvitala cez lístie hýbajúce sa vo vetre. Nasávali túto chvíľuhlbokými nádychmi. Bolo im krásne. Zatvorili oči, aby ešte lepšie precítilivzácnosť okamihu.
Zrazu zo stromu padla kvapka na jej tvár. Otvorila oči. Zistila, že v jejdlani nedrží jeho ruku. Začala po nej pátrať, ale nemala odvahu sa pozrieť tam,kde predtým ležal. Uvedomila si, že všetko to bol iba sen. Zatvorila očia predstavovala si všetko krásne čo spolu prežili, nemala inú možnosť,mohla iba snívať.
