Deň prešiel do svojej druhej polovice a tak sa s vedomím nedokončených povinností vybrala domov. Odkedy odišiel, každý deň navštevovala miesta, kde spolu boli. Bolo to pre ňu ako pozerať fotografie, na ktorých je vystrihnutá postava. Aspoň tá silueta bola pre ňu malou náplasťou na nemožnosť vidieť ho pred sebou. Až teraz si uvedomovala krásu miest kam ju zvykol brávať. Predtým ich nevnímala, boli pre ňu iba farebné fľaky za jeho postavou. Ako išla naspäť do domu, slzy sa jej tisli do očí, keď si uvedomovala, že po tejto aleji sa zvykli vraciavať držiac sa za ruky. Rozprávajúc o zdanlivo nedôležitých témach. Čo by teraz tak dala za jeden maličký rozhovor, za jedno chytenie za ruku, za jedno pohladenie po líci. Nechcela veľa. Nebolo to však možné, a to jej ešte pridalo pár sĺz na líce. Snažila sa nemyslieť aspoň chvíľu na neho. Snažila sa vyhnať si myšlienku na neho z hlavy. Skúšala rozmýšľať o veciach, o ktorých rozmýšľala, keď ešte neboli spolu. O veciach každodenného života. Avšak nedarilo sa jej to. Jeho tvár mala stále pred očami. Nech sa pozrela kamkoľvek, vždy ho videla. Bol akoby nalepený v strede tej malej čiernej bodky v oku. Lebo aj keď zatvorila oči, bol t