Ak sa dobre pamätám bol pekný deň, ktorý nám malo znepríjemniť jednoprijímacie konanie. Dosť ma vtedy hnevalo, že ostatní spolužiaci nazákladnej škole mali ešte relatívne voľno a ja som sa musel pripravovaťokrem školy aj na testy zo slovenčiny a matematiky. Nebolo to vôbecľahké, keď si spomeniem na to, že ostatní normálni žiaci sa učili eštelen malú násobilku spojenú s nejakými výrazmi v zátvorkách a ja som samusel prelúskať cez riešenie rovníc s jednou neznámou, trojčlenky apríklady o spoločnej práci. Tiež nesmiem zabudnúť na tie hrozne ťažkédiktáty zo slovenčiny. Spomínam si na všetky tie príklady v zbierkeúloh a všetky tie diktáty a gramatické cvičenia pre prijímacie pohovoryna osemročné gymnáziá. Ako som už hovoril, bol pekný deň. Ocino sikvôli mne zobral voľno a rozhodol sa stráviť dopoludnie so mnou nagymnáziu. Bola to strašne veľká budova, bolo na nej vidieť, že si tohoveľa pamätá. Vtedy som to bral ako pozitívum. Každopádne v ten deň bolmôj pohyb obmedzený len na prízemie a prvé poschodie. Vôbec som nemalčas rozhliadať sa okolo. Všade sa to hemžilo žiakmi. Boli tam okremuchádzačov aj žiaci z vyšších ročníkov. Vôbec som neveril, že niektomôže tak vysoko narásť. Mali sme presne zadelené kto pôjde do ktorejtriedy. Dodnes si pamätám, že pri dverách ma čakal môj bratranec, ktorýtam chodil do štvrtého ročníka. A vtedy som ju uvidel, presnejšie mi juukázal, našu budúcu triednu profesorku. Mala bohaté čierne vlasy avysokú postavu. Zahliadol som ju iba z diaľky a pripadala mi dosťprísne. Pre upresnenie, pôvodne mala byť otvorená iba jedna trieda,takže bolo jasné, že jedna trieda bude mať jednu triednu. Čo sa všaknestalo, otvorili triedy dve a naša budúca triedna si musela vybrať.Podľa doterajších skúseností si myslím, že si vybrala správne. Ale,vráťme sa k veci. Nastala hodina H a všetci sme sa pobrali do tried,kde sa mali písať testy. Ak si dobre spomínam prvá bola slovenčina.Neviem si ani za svet spomenúť kto ma tam mal pod dohľadom. Ibatipujem, že Borodovčáková, ale ruku by som do ohňa za to nedal. Z testuzo slovenčiny nemám žiadne spomienky, je to iba taká sekunda v mojejpamäti. Pravým opakom slovenčiny bola matematika. Tam nás mal pánprofesor Pinter, asi jediný profesor, ktorého som poznal aspoň zpočutia. Vyzeral prísne, ale na jednu vec nezabudnem. Keď som chcelodovzdať vyplnený odpoveďový hárok, vzal si ho do rúk, zbežne prešiel avrátil mi ho so slovami, že si to mám ešte raz poriadne skontrolovať,hlavne ten príklad s mnohohlavými drakmi. Po tomto vyčerpávajúcomvýkone sme sa pobrali domov.
Asi na druhý deň som vedel výsledok, bol som štvrtý a môj kamarát aspolužiak zároveň Mišo Máčaj tretí. Máčajovci vtedy usporiadali menšiuoslavu s bazénom a súťažami. Zišli sme sa tam všetci tí zo základnejškoly, ktorí sme sa dostali na gymnázium. Potom nasledovali krásneprázdniny počas, ktorých sa odohrala jedna veľmi významná udalosť.
Keďže som ešte nikdy predtým nebol sám v tábore, rozhodli sa rodičia,že pôjdem skúsiť šťastie do Calexáckej školy prírody blízko Čaradíc.Bývali sme v jedno-poschodových zruboch po ôsmich ľuďoch. Na vrchubýval jeden človek, ktorého určite všetci poznáte – Jozef Švec. Bol totaký malý chlapec, taký typ chlapca, ktorý do vás dobiedza, pokiaľ honezbijete. Raz sme sa tak bili na chatke, iba tak zo srandy. A ako sombil Joža tak mi jeden chlapec skočil na chrbát a ja som sa ho chcelstriasť tak ako vo filmoch. Jednoducho som ho chcel primliaždiť kstene. Čo čert nechcel, netrafil som stenu, ale sklenú výplň dverí. Atá sa bleskurýchle rozbila. Samozrejme, že mne sa nič nestalo. Horšieto bolo s tým chlapcom. Asi dve hodiny mu vyberali sklo z chrbta. Jožomi povedal, že sa tiež dostal na gymnázium, tak som sa veľmi tešil, žebudem poznať aspoň niekoho.
A konečne prišiel ten deň, ktorý navždy zmenil náš život. Spojil ľudí zrozličných škôl do jedného celku s názvom D-éčka. Druhá trieda sanazývala tak isto ako naša len bez toho D, jednoducho éčka. Chudáci,vždy boli pozadu. No, ale späť k prvému dňu v škole. Znovu smeprekročili prah školy, ktorá sa nazývala tak honosne – Gymnázium JankaKráľa. Všetko bolo také vážne, človek sa bál čo i len pomyslieť na to,že sa niekedy vôbec dostane k slovu. Najprv som pohľadal svoju budúcutriedu. Po chvíľke hľadania som ju našiel. Na tabuľke vedľa dverísvietilo: I.D Mgr. Alena Končalová. Opatrne som vstúpil dnu. Deti tamuž sedeli za malými stolčekmi a veselo sa rozprávali. Pohľadom somprebehol cez celú triedu. Vzadu v triede bol hnedý klavír a okoloizbové rastliny, jednu sme si neskôr aj pomenovali. Hľadal som Joža.Nevedel som ho nájsť a všetci chalani boli už obsadení. Môj kamarátMišo Máčaj sa dostal do druhej triedy, tak som začal hľadať miesto kamsi sadnem. Po chvíľke hľadania som narazil na moju sesternicu Simu.Sedela taktiež sama a, aby som nesedel sám tak som si sadol k nej.Mimochodom posledné dva roky chodila na tú istú základnú ako ja. Aspoňsme sa mali o čom rozprávať. Ako sme tak všetci džavotali, vstúpila dotriedy tá vysoká pani čo som videl v deň prijímačiek. Avšak teraznevyzerala tak prísne ako v ten deň. Pekne sa na nás usmiala a povedalanám všetky základné informácie potrebné k prežitiu prvého dňa. Potomnastalo predstavovanie. Každý povedal svoje meno a z kadiaľ pochádza.Ako som počítal, tak som počítal, nemohol som sa dostať k číslu 26.Toľko nás malo presne byť. Vysvetlenie prišlo čo by kameňom dohodil.Triedna nám po predstavovaní vysvetlila, že nejaký človek menom JozefŠvec je chorý a že príde za týždeň. No a nejaký Ňiláši, že za dva. Taksom konečne vedel, čo je s Jožom. Po tomto vyčerpávajúcom úvode sme sapresunuli do auly. Bola to veľká miestnosť s veľkými obrazmi nastenách, s množstvom stoličiek a pódiom. Usadili nás do predných radova boli sme veľmi zvedaví čo nám povedia. Vtedy sme ešte netušili, že sato stane naša každoročná nudná rutina. Na pódium prišiel riaditeľ avšetkých nás čo najsrdečnejšie privítal. Nie som si istý, či prvánevyšla zástupkyňa, lebo tá zvykla ohlasovať riaditeľa. No po časedozneli všetky tóny klavíra a aj sa dorecitovali všetky tie básničky arozpustili nás do tried. V triede nás čakalo ďalšie rozpustenie,tentoraz domov. Každý sa tešil na to ako doma porozpráva všetky tienové zážitky a ako sa znova vrátia naspäť na druhý deň.
Na gymnáziu sa za ten čas toho veľa zmenilo. Postupne sa z neho stávaobyčajná stredná škola. Profesori stratili vážnosť. Dnes napríkladvážený matematikár učí výtvarnú výchovu, uznávaný fyzikár hrá naharmonike pred žiakmi. A celkovo. Žiaci si jednoducho zistia heslo dopočítača, na ktorom sa nachádzajú dôležité údaje len vďaka nepozornostiprofesora, ktorý nestíha sledovať študenta pri práci s počítačom.Jednoducho žiaci prerastajú svojich profesorov. A preto už nikdy niktonezažije ten pocit autority profesora na gymnáziu aká sa dala vidieť vminulosti.
