Už ani neviem čo sa mi snívalo cestou v autobuse do Agadiru, ale asi prvý krát som sa dostatočne dobre v autobuse vyspal. Miro si odfukoval svoj sen vedľa mňa, Klišťo na dvoch sedadlách za nami a Igor s Pištom zasa pred nami. 5 minút pred polnocou sme vystupovali už z autobusu a ako vystrašené opičky pobehovali po autobusovej stanici a hľadali východ. Keď sme východ nenašli cez schodisko, museli sme to skúsiť z vonku. No a tam si nás našiel už ujo taxikár s taxíkom akurát pre nás. Teda taxíkom, ktorý nebol ničím výnimočným. Opäť len starý „medveď" 240D. Za „padika" nás zobral až pred hotel Sindibad v ktorom sme mali okupovať dve izby na dve noci.
Prišli sme o deň skôr, pretože sa nám výstup na Toubkal skrátil, a tak tajne sme všetci dúfali že nám povie pozitívne správy. Teda my sme čakali iba jednu. A to, že naše izby sú voľné už dnes. Stalo sa a ten milý pán za dreveným pultíkom, ktorí oproti mal dve akváriá, nám dokonca jednu dobrú správu aj pridal. Pretože tie izby berieme na 3 noci a nie na dve, ako to bolo pôvodne v pláne, tak sa naša cena znižuje o celé Euro. Nová hodnota na osobu a noc bola 10,50 Eura! S TV, klímou, sprchou a dostatočným priestorom. Ja som dlho neváhal a schytal som francúzsku posteľ. Miro s Klišťom sa museli teraz uskromniť na jednopostelkách. Pre nás obyčajných, hotový luxus!
Ja som bol dosť unavený a preto po sprche som zaľahol na svoje „letisko". Chalani sa však prebrali a po sprche ešte kecali. Ako vždy, o ženách. J ale nie len tie im vírili myšlienky v hlave. Bol to aj Toubkal, či Marrakesch, FEZ a dievčatá čo nás sprevádzali. Keď som zistil že asi pri nich nezaspím a len som sa obracal, tak som sa teda pridal k rozhovoru. To sa zasa chcelo už spať im. Tak som ich zo solidárnosti nechal spať. Za 2 hodiny sme mali nútené prebudenie. Pravidelné volanie na modlitby nás tak prebralo ako nič iné. Zdalo sa, akoby ten reproduktor bol pri našom okne. Po 5 minútach a našich „hromženiach" sa reprák vypol a bolo ticho. Konečne.
Zobudili sme sa ako rybičky. Klišťo so slovami o svojej priateľke a keď prstal, tak sme si vypočuli jeho túžbu. Chce ísť už teraz, bolo 10:00 hod., k „ocean". Samozrejme nasledovali raňajky. Ani tie však neboli cenovo hrozné a preto za 22DH si dávame vajíčko na tvrdo, bagetu s maslom aj s džemom, sladký koláč, kávu alebo marocký čaj. Na raňajky to stačilo. Hneď sa na nás usmieva „čašníčka" z hotelu oproti a máva nám ručičkou. Pretože sme distingvovaní ľudia, opätovali sme úsmev. Potom však už nebolo na čo čakať. Aj keď bolo pod mrakom, vonkajšia teplota bola v pohode a vyrazili sme na pláž. Pokiaľ sme narazili na tú správnu cestu, tak sme sa zasa chvíľku motali.
Ohromený tým čo sme videli, sme boli celý bez seba. Nádherná promenáda, jemný piesok, plytký vstup do „oušnu" ako by Klišťo povedal, teplá voda...hotový raj na vybláznenia sa a zaslúžený oddych, prípadmne na to aby naše telíčka neboli z cementárne ale ako z Agadiru. Neskôr sa nám to dokonale podarilo. Ako nášho strážcu sme si tentoraz nevybrali Klišťových strýkov na počasie, ale nádhernú veľkú kasbhu nad Agadirom. Po prvých bláznivých nápadoch vo vode, kvitujem že sme boli ako detičky na piesku, sme sa rozhodli prejsť po pláži. Ani neviem ako dlho to trvalo, ale zrazu sme boli na konci, kde boli už len tí „majetnejší" dovolenkári. Na pláži nás hneď prepadávajú „naháňači" biznisu. Ponúkajú výlet na ťaviach do oázy, zapožičanie si skútra či dokonca viagru, hašiš alebo marihuanu. Neuveriteľné však? A to všetko niekedy len 20m od policajta!
Máme dosť „tadžinov a kus kusov" a tak ideme skúsiť niečo iné. Kúsok od našeho hotelu je taká malá reštaurácia a cena je veľmi dobrá. Za 1 Euro dostávame každý 4 ryby nasolené a ugrilované. K tomu pochopiteľne zeleninový šalát. Naozaj pochúťka. Tak ako by povedal Miňo Demovič z jedného seriálu: „Budeš mať nebíčko v papuli".
Po obede sme išli opäť na pláž. Teraz sme si to však „strihli" rovno cez agadirskú zoo a to úplne zadarmo. Aj pre nás neobyčajných klokanov a lamy vystriedali pre nás obyčajné „kury", ktoré pre domorodcov boli niečo ako dinosaury. Veľmi sa im tešili, napodobňovali ich nielen deti ale aj dospelí, pávy neboli výnimkou ani antilopy či iné zvieratá. Za mostom, ktorý z ľavej strany bol lemovaný umelým vodopádom, boli už len farebný operenci a to rôznej „národnosti" a veľkosti. Každý si buď „spieval" svoju pesničku alebo boli z toho tepla tak mimo, že onemeli. Z tejto prehliadky sme mali len dobre zážitky a preto sme si tadiaľto skracovali cestu aj ostatné dni.
Po večeri sa nám už nikam nechcelo a aj na Mira a Klišťa prišla „kríza". Ostali sme teda v reštaurácií na terase sedieť. Igor s Pištom sa rozhodli ísť pozrieť večernú promenádu.
Večer sa toho veľa nenaspalo. Vo vedľajšom dvore bol pes ktorému očividne prekážalo niečo, pre čo celú noc štekal. Keď prestal, začali sa ozývať z jednotlivých mešít modlitby, keď prestali tie, začal opäť pes. Ráno sme ho skoro roztrhali. Ďalší deň sa len opakuje. Po raňajkách na ktorých nám opäť Pišta s Igorom vyrozprávali svoj veľký zážitok z večernej promenády, sme opäť vyrazili na pláž. Počasie bolo oveľa lepšie ako včera a hneď sa to vyobrazilo aj na pláži. Skupinky mladých ľudí sa bavili každá svojím spôsobom. Zväčša to bolo bubnovanie a tlieskanie národných pesničiek. Dalo sa vidieť aj nejakých futbalistov. Do každodennej „rípačky" sme tentoraz zapojili vyrozprávaný príbeh z dnešného rána ako si Pišťa nerozumel s Fatimou, miestnou dievčinou. Až po nejakých minútach zistili že sa jednalo o „ľahkú" ženu.
Na večer sa karty obrátili, a ja s Mirom a Klišťom sme išli na promenádu. Hlavne kvôli nočným fotkám. Zdržali sme sa asi 2 hodiny pri experimentovaní s fotkami. To už však Klišťo išiel na hotel si baliť veci na zajtrajší odchod domov. Promenáda nádherne žila. Všetky malé aj veľké podniky boli otvorené. Na večeru ste mohli skutočne vkročiť kam koľvek. Či to bol McDonald, Pizza Hut, alebo aj miestne „vývarovne". Nešlo len o to najesť sa, ale prejsť sa po promenáde, stretnúť plno ľudí. Mnohí z nich len tak chodili hore a dolu. Napriek tomu že sezóna tam ešte nezačala, promenáda a večerné mesto bolo riadne napchaté. Žial, ale ten neskutočný pocit oddychu kazia len predajcovia viagry či hašišu. Po niekoľkých ďalších minútach sme sa s Mirom pobrali tiež baliť kufre na zajtrajší odchod.
Odchod z Agadiru bol presne daný časom a preto berieme aj taxíka na „bus station". Boli sme rozhodnutý ísť tou istou spoločnosťou aj naspäť do Marrakescha odkiaľ nám letí lietadlo do Girony. To čo sme nevideli cestou do Agadiru, lebo bola noc, sa nám teraz ukázalo v plnej kráse. Nádherne vrezaná cesta do prírody a nádherne prírodne scenérie. Aj chudoba. Farby sa s nami v buse hrali ako v detskej knihe. Či to boli zelené hory, červený piesok alebo žltá púšť, ľutoval som že kamera aj s fotoaparátom ostali v mojom „baglu" v boxe pre batožiny. Moje oči sú bez žmurknutia. Sledujú to čo som nemohol vidieť večer. V hlave sa mi motajú myšlienky aké by to bolo na tom kopci, za chvíľu zasa na inom. Aká by to bola fotka v tom červenom piesku...A možno to tak malo byť. Možno práve preto, aby bol dôvod sa práve do tejto časti krajiny vrátiť.
V tejto krajine sme boli len 9 dní. Za týchto 9 nádherných dní si na Slovensko odvážame kopec spomienok, veľa fotiek. A..... celkom určite sa sem chcem vrátiť. Opäť vidieť Maroko a jeho možno iné zákutia.
Nás Maroko očarilo svojou prírodou, množstvom pamiatok, orientálnou kuchyňou, lacným ubytovaním...a získa si aj Vás!
