reklama

Dobrodružná cesta za poznaním Maroka - Fez

Už ste niekedy pristáli s pocitom, že ste havarovali? Nie? Tak sa ani teraz báť nemusíte. Som živý a som tu aby som Vám o tom niečo napísal.

Písmo: A- | A+
Kľučka na jednej zo vstupných brán médiny vo FEZe
Kľučka na jednej zo vstupných brán médiny vo FEZe (zdroj: Brano Dian)

Ja som nakoniec všetko stihol. Aj sa pobaliť, aj na čas vyraziť, dokonca sa aj v shopping centre zastaviť a nakúpiť posledné "cestovné - letecké" jedlo. Lietadlo odlieta o 13:05 hod. a naše stretnutie všetkých zúčastnených je na pláne o 11:30 na letisku.

Uvažujem nad dobrou kávou na letisku. Skúsenosti už mám, tak presne viem kam treba ísť. Nakoniec aj tak na letisko prichádzam okolo 11tej a popri študovaní bulvárnej tlače a srkaní kávy, sledujem príchod mojich kamarátov. Klišťo prichádza chvíľku po mne, ale Igor, Pišta a "vedúci zájazdu" Miro nikde. Pol hodinku pred zatvorením našeho "gate" sa objavujú. Ešte že to stihli. Miro na krku s novou kompaktnou "zrkadlovkou" a trochu zaujímavým výrazom tváre. Až neskôr sa dozvedám, že sa musel vrátiť domov, lebo čosi zabudol. Teraz je už však všetko tak ako pán doktor predpísal a hneď za checkinom si dávame jednu cestovateľskú "slivku", vraj na Afriku :-)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vo Frankfurte máme len prestup na let do FEZu a tak po pristátí opäť prechádzame kontrolami. Coca Cola za 3,50 Euro a nejaká malá bagetka s troškou salámu za ďalšie 3 Eura. Pri toaletách sa ku mne prihovárajú dvaja Slováci. Vraj idú do FEZu a na Toubkal. Ani neviem ich mená, ale neskôr sme s nimi celkom dobre pokacali. Ich skupinu tvorili 3 Slováci a 1 Čech. Zaujímavosťou u nich bolo, že po prílete do FEZu nechceli ostať v tomto meste ani jeden deň. Hneď po prílete išli na železnicu a rýchlikom do Marrakescha. O 3 dni sme ich v Marrakeschi stretli a o ďalšie 2 aj na Toubkale, ale o tom neskôr.Po asi 4 hodinách letu, keď nás na ten čas zabávalo aj veľmi pekné malé české

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

dievčatko, konečne pristávame na africkom kontinente. Letisko je položené asi na poli, lebo nie je vidieť okolité stavby. Iba holá pláň, občas nejaký ten strom a suchá burina. Počas pristávacieho manévru zrazu nie nič vidieť. Všade prach. Lietadlo sa tvrdo posadí na cestu a zrazu je vidieť opäť len tá holá pláň. Po niekoľkých zákrutách vľavo a vpravo sa konečne ocitneme aj nohami v Afrike a s nemým úžasom sledujeme to nádherné moderné letisko vo FEZe. Okrem našeho lietadla tam iné nebolo, a aj to naše za 30 minút odlietalo späť do Frankfurtu.

Až vo vstupnej hale (na vstupné formality sme čakali v rade asi hodinu) zisťujeme, že sa tu čas úplne zastavil. Hodiny na letisku ukazovali 18:05 ale dátum 13.5.2009. Ja som síce mal hodiny na mobile, 18:15, ale ostatný mali 19:25 alebo dokonca 20:35...Na správnu mieru to nedal ani obchodník s peniazmi u ktorého sme menili naše prvé Dirhami. Jemu na stole ukazovalo 18:45. Zabudli sme na hodiny a po zabezpečení sa peniazmi ideme pred letisko. Tam ako supy na nás vyleteli miestny taxikári. Jeden ponúkal 200DH za cestu do mesta, iní ponúkali nižšie ceny. Nakoniec sme s jedným súhlasili a za 120DH nás zobral až pred hotel. Pieskovo biely starý Mercedes 200D nebol pre nás 5tich príliš priestranný ale iné tam neboli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Aktuálny kurz bol: 100 Euro = 1098,60DH.

Obrázok blogu

Cesta FEZom v taxíku bola veľmi zaujímavá. Všetci tam na seba trúbia. Nikto sa nikam neponáhľa. Každý jazdí stredom cesty. Konečne sme zistili prečo ten Mercedes má v strede na kapote ten „terčík". Všetci sa držali podľa neho presne v strede! Keď bola červená nestálo sa pred semaforom, ale za semaforom. Veľa krát sa nám stalo že motocyklista išiel aj na červenú. Prišli ste na križovatku a prednosť malo väčšie auto. Teda poviem Vám, tam by ste svoje auto rozmlátili na prvom „kruháči".

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po asi 20 minútach natlačený v taxíku, konečne vystupujeme pred hotelom Splendid. Hneď nás ohromí jeho priestrannosť a vstup, kde vidíte až do bazénu. Bola v ňom teplá voda. Berieme rezervované izby. Jedna „trojka" a jedna „dvojka". Po chvíli sa opäť spolu stretávame v hotelovom bare. Nejaké to pivko a k nemu grátis pukance. Mne je nejako blbo a začína ma bolieť hlava. Pre mňa teda ostáva len minerálka, ľadovo vychladená - tak ju mám rád. Po rýchlej dohode o tom, čo sa bude večer diať, chalani odchádzajú do večerného FEZu a ja do postele. Verím, že budem fit a zažijeme kopec zaujímavého vo FEZe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak ako to už asi ostane zvykom, ráno vstávame a robíme blbinky. Samozrejme spoločné foto, ktoré nechcite aby som ho zverejňoval :-) Po raňajkách ideme konečne do mesta. Mesto FEZ nás očaruje nádhernou promenádou plnou zelene o ktorú sa momentálne starajú nejaký miestny „trpaslíkovia". Je tu veľmi veľa fontán a na tak skorý čas, aj veľmi veľa áut a ľudí. Každý si robí svoje, ale pohľad na nás 5ich obzvlášť keď medzi nami sú dvaja takmer dvojmetrový, si akosi nenechajú ujsť. Či už to sú mladí alebo starší, psi alebo mačky, akosi pútame pozornosť. Aj napriek tomuto "handicapu" máme záujem o zopár fotiek miestnych ľudí. Ako náhle však vyťahujeme fotoaparát, všetci sa otáčajú alebo schovávajú za noviny.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po chvíľke blúdenia a spoznávania mesta Mira očným pohľadom oslovuje mladá dievčina. Vyzerajúca ako Nemka, ale pôvodom Marokánka. Miro sa jej pýta pár základných informácií až z toho vzniklo „rande" o 15tej v McDonalde. To už však ostatní spolucestovatelia tŕpli na križovatke do mediny. Bol piatok 15.5.2099 a medina bola zatvorená. Len kde tu nejaké obchodíky pootvárané a pochopiteľne "kaviarne". Škoda. Veľmi sme chceli vidieť a na fotiť spracovateľov kože. Takto nám ostala len vôňa v nose po už spracovanej kože, ktorá bola použitá na peňaženkách.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

V medine však môžete vidieť veľa iného. Mňa s Igorom veľmi lákalo spoznať výrobu typických kobercov. Ako náhle sme sa o nejaký zaujímali, hneď nás do obchodu vtiahol predavač. Chalani zatiaľ išli na „berber whiskey". Predavač nám v angličtine, ktorej som aj ja rozumel, vysvetľoval ako sa na tom tkáčskom stroji pracuje. Dlho nám rozprával o svojich predkoch, ktorí tiež tkali koberce. A dokonca aj o predkoch jeho predkoch, ktorí tiež tkali koberce. Koberce boli na strope, na podlahe, na stenách a dokonca aj na oknách či iných otvoroch v dome. Tie vzory, nádherné farby, rôzne veľkosti. Bolo rozhodnuté a chceli sme kúpiť dva menšie koberce. Jeho cena 900DH za dva bola však pre nás veľmi vysoká a tak znižujeme na hranicu 200DH za koberec. To nás zasa vysmieva on, že jeho mam sa na nich nadrela, a že aby aspoň mohli pokryť náklady tak 500DH za koberec. Naša posledná ponuka však znie 250DH a odchádzame. Nakoniec na našu cenu pristál. Ja a Igor sme mali marocké koberce a sú fakt nádherné.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Keď sme dobehli do restaurantu „La Noire" v medine, chalani už mali rozbehnutú debatu s dievčinou, ktorá mala otvorený obchodík „Gaga shop". V ňom ponúkala rôzne suveníry z „dielne" marokánskych ľudí. Či už to boli originálne kamenné fosílie, šatky, rôzne poháriky či ťažítka...jednoducho toho bolo naozaj veľmi veľa čo mala vo svojom malom obchodíku. Na našu prosbu nám dokonca vysvetli a názorne ukázala ako sa viaže šatka na hlavu muža a ženy. Vysvetľovala nám čo znamená ak je žena potetovaná na brade a rôzne iné zaujímavosti. Mňa si dokonca zobrala za ruku a s foťákom a kamerou som mal možnosť natočiť si pravú marockú reštauráciu so všetkým čo k nej patrí. Nad stolmi boli dobové fotografie, ktoré mi hneď vysvetlila. Bola to jej rodina, ktorá reštauráciu založila a ona bola ďalšou pokračovateľkou. Ani neviem prečo, ale nikoho z nás nenapadlo sa jej opýtať na meno. Po spoločnej fotografií sme išli po svojom. V medine sme sa ešte chvíľku zdržali, ale potom som ja a Miro išli na stretnutie s Mirovou „neznámou" a nejakou ďalšou dievčinou z FEZu.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Miro distingovane chalanom povedal že sa im ozveme a chalani teda išli do mesta. Zatiaľ čo chalani okukovali nejaké ďalšie pamätihodnosti v meste a medine, tak my sme sa stretli s dievčinami. Ibaže neboli dve, ale štyri! Nádherné chôdze a prekrásne biele úsmevy nás trochu rozkývali ale veľmi rýchlo sme sa vrátili do reálu. Ghizlane, Hannan, Hijaar, SiHam zneli ich krásne mená. Neskôr nás tieto milé dámy opäť šokovali. Tentoraz ich prvou alebo možno aj druhou otázkou. Kde máme obrúčky?, spýtala sa Hannan.

Obrázok blogu

Neskôr sa k ním pripojila ešte ďalšia dievčina. Tá sa volala Marry-an. Aspoň teda takto nejako to napísala. Kopec informácií sme s Mirom len tak sosali, úsmev striedal úsmev. A nikoho netrápilo že tá jazyková bariéra je trochu problém. Po dvoch hodinách 3 dievčiny odišli a na mňa s Mirom ostali iba Ghizlane a Hannan. Ich návrh na nejakú inú kávu alebo mestský vláčik sme radi prijali. Nakoniec sme to zavŕšili fantastickým zmrzlinovým pohárom, pri ktorom sa mi stala jedna taká maličkosť. Sedeli sme na teraske trochu vyvýšenej. Po chvíľke kecania som sa posunul dozadu aj so stoličkou a rovnováha a gravitácia je veľká vec. Pekne som sa po schodoch skotúľal. Pre Mira, Ghizlane a Hannan to bola veľká sranda, mňa skôr bolela ruka, ale aj tak som sa neskôr na tom bavil aj ja.

Na záver nám aj trochu lepilo. Keď sme sa s dievčatami lúčili, zastavili sa aj policajti pri nás a pýtali sa dievčat či sú v poriadku a tak. Vtedy naozaj stačilo len jedno slovo a boli by sme v Maroku ešte možno aj teraz. Lenže oni nás odprevadili až na ulicu kde sme mali hotel. Na hoteli sme konečne po celodennom chodení padli do postele a zaspali. Ráno nás čaká cesta vlakom do Marrakescha a vieme, že to bude nezabudnuteľný zážitok.

<!--[endif]-->

Branislav Dian

Branislav Dian

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Verím že som Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu