Večer pred odchodom bol naozaj veľmi zaujímavý. Ako sliepky na dvory sme sa hádali kedy vyrazíme. Argumentov bolo viac ako dosť. Niekedy som si myslel že ich viac byť už ani nemôže a zrazu sa opäť niečo našlo. Viacerí z nás sme argumentovali vyraziť do Marrakescha vlakom o 02:30. Sedem hodinová cesta by nám prešla ako po masle a hlavne bez horúčav. Miro sa však chcel vyspať na posteli. Nakoniec sa medzi toľkými sliepkami našiel aj jeden kohút. Odchod je o 08:50!
Ako Pat a Mat sme sa ešte večer dohodli, že si nastavíme budenie na telefónoch v 5 minútových intervaloch. Len aby sme náhodou nezaspali a nemuseli ísť na vlak o 2 hodiny neskôr. O 06:30 to začalo. Rôzne tóny z mobilných telefónov sa ozývali našou izbou. A aby náhodou sme určite ešte nezalomili, tak sme si k tomu pustili patričnú razanciu. Mettalicou to začalo a okolo 06:45 skončilo Duranom.
Na to, že naše tváričky budia v meste FEZ pozornosť sme si už zvykli. Tentoraz sme pridali aj batohy a trochu svižnejší krok. Okolo plechovej ohrady, ktorá informovala že tu sa stavá nová budova železníc ONCF vo FEZe, sme prefrčali ako na kolieskových korčuliach. Na stanici sme už nečakali sami a tak sme rýchlo išli kupovať naše lístky a miestenky. „Kury" sa však u nás opäť prejavili a to pri vyberaní lístku. 180DH druhá trieda bez miestenky alebo 270DH prvá trieda s miestenkou? Vyhrala prvá trieda. Naše počty sa zdali byť zbytočné, keď pri výslednom sčítaní chýbalo v „banku" 40DH. Opäť ako „kury" sme sa na seba pozreli a dohadovali sa kto dal presne a kto nie. Nakoniec sme to dali do kopy, a tak s milým úsmevom sme sa pozreli na muža za plexisklom ktorý nám odovzdal naše lístky. 6 miest v jednom kupé a našich 5 miesteniek v ňom - dokonalá pohoda pri ceste vlakom do Marrakescha. Aspoň zatiaľ.
Pohoda v našom kupé bola hneď od začiatku cesty. Podaktorí si ešte ľahli a na chvíľku dospávali, iní sa rozhodli sledovať dianie na druhej strane okna. Bolo vidieť že Francúzi si skutočne dali na železnici v Maroku záležať. Cestu klimatizovaným vlakom mi pripomínalo naše IC do Košíc. Ticho len občas vystriedal hluk drobnej mince na plechový držiak vozíka s občerstvením, ktorý vydával miestny „čašník". V jeho prenosnom bare bolo naozaj čokoľvek. Od chladenej minerálky, croasaintov až po hotové sedviče či kávu.
Po asi dvoch hodinách, v hlavnom meste Rabat na pobreží Atlantiku, si na posledné miesto prisadá jedna z domácich žien. Nejaví záujem o komunikáciu s nami a zalomí. Zatiaľ čo mi sme v kupé si kraľovali, do vagónov ktorých sme mali 10, sa tlačili ďalší ľudia. Neviem ako to vypadalo v druhej triede, ale my sme mali uličku prázdnu že by sme sa tam mohli naháňať. Však sme sa aj naháňali. Dvoch mladých chlapcov som zrejme natoľko zaujal, že začali okolo mňa lietať. Ja som sa chcel oprieť o dvere a natiahnuť si nohy, ale tie dve malé hlavičky chceli lietať. A ja som sa musel podriadiť, alebo ich...STOP násiliu!!! Tak som sa radšej hojdal a im sa to hroooozne páčilo. Nakoniec mi lietali už aj medzi nohami. Len pozor na „moje náradie". Pani v našom kupé si schrupla iba chvíľku. Keď otvorila oči a zbadala piatich mužov, tak jej nebolo všetko jedno. Na jej strach použila telefón. A volala asi ďalšie 2 hodiny. Po Casablance a ďalších staniciach vlak zastavuje na zastávke kde pri koľajniciach sú pomarančové stromy. Stojíme tu dlhšie, asi 15 minút. Až keď prejde po jednokoľajke vlak do FEZu, tak nás púšťajú. Po pár kilometroch sa črtá obrys Marrakescha. Po 7 hodinách a nejakých minútach konečne sa vlak zastaví. Stanica „Gare de Marrakesch". Vystupujeme z vlaku a po dlhom nástupišti sa ocitneme v strede nádhernej staničnej budovy. Celá je presklená a „potiahnutá" mramorom. Druhé poschodie patrí reštauráciám a fast foodom. Na prízemí sú kaviarničky a iné malé obchodíky.
Je niečo po 16:20 a vonku nám ich hodiny ukazujú +36°.
Taxíkom sa vezieme až do diania priamo v medine Marrakescha. Náš hostel, Riad 34, sa nachádza na okraji mediny. Úzkymi uličkami mierne zaplnenými „domorodcami" ale za to preháňajúcich sa motocyklov. Odbočka vpravo, jedno „esko" vľavo, opäť vpravo a v strede úzkej uličky sú dvere hostelu. Poviem Vám, keby ste videli hostel z vonku, nikdy by ste sa tam neubytovali. Hostel Riad 34 za dverami však ponúkal príjemnú atmosféru, pokoj a dostatok miesta aj na oddych. Na streche boli dokonca veľké matrace na ktorých sme si jednu noc len tak pod hviezdami vyskúšali prenocovať. Zo strechy bol nádherný panoramatický výhľad nielen na medinu ale aj na ďaleký Vysoký Atlas, náš najbližší cieľ. Na úzky priestor boli aj miestnosti na ubytovanie vytvorené. V pohode to však stačilo na to aby sme sa tam osprchovali, vykonali potreby a prespali. Na uvítanie sme dostali, ako obyčajne, berber whiskey, mätový čaj neskutočne presladený. Vybaľovanie nám dlho času nezabralo a tak sme behom 30 minút boli odhodlaný vybehnúť na smutne preslávené námestie - Jamma El-Fna.
Bez mapy mediny som sa snažil celú družinu dostať na ono preslávené námestie. Nepodarilo sa. Miro a Klišťo boli ako vo vytržení. Hladný a nervózny. Naviac, preplnené uličky, kde sa motali nie len somárikovia, ľudia, mačky či iné zvieratá ale hlavne mopedy či motocykle nám na pokoji jednoducho nedávali. Ja som si ako tak zvykol a podľa tradície miestnych aj ja som na nich „vytruboval" tak ako oni na ostatných. Samozrejme slovensky. Po polhodinke blúdenia na miestnych „soukoch" sme konečne náhodou dorazili na námestie Jamma El-Fna.
Celé námestie vrelo. Jeho neskutočná sila, množstvo ľudí, predajcov...ani sme sa poriadne neotočili a už sme mali kupovať čerstvo vytlačenú pomarančovú šťavu. 1dcl = 1DH. Pišta, Igor a ja sme teda ochutnali. Po chvíli sa pri nás zastavuje miestny a ponúka nám nejaké "gorále". Snažíme sa mu vysvetliť že sme hladný a až potom budeme robiť biznis. Nechápe a tak nám povie: „Slovak, no good tourist". Odpoveď na seba dlho nenechala čakať: „Marocain, no good bussines". Po tejto vete sme si neskôr aj tak podali ruky. Poviem Vám, zažiť Marrakesch, zažiť Jamma El-Fna je niečo úžasné. Je to námestie plné energie. Stačí ju len správne vstrebávať a ste full energy. Konečne sme našli nejakú reštauráciu a naviac je z nej aj panoramatický výhľad. Keď sme si konečne vybrali menu za 100DH (harira - polievka, tajine /cous cous) tak sa čašník išiel opýtať či majú. Vrátil sa s tým, že nemajú. Vyberáme iné menu. Na jeho odporúčania skúšame menu za 120DH. Po chvíli sa aj tak nič nedeje a tak opúšťame reštauráciu. Napokon sme naše kotvy spustili v menšej reštaurácií na preplnenej vedľajšej ulici od námestia. Tajine bol za 25DH neskutočne fantastický, k tomu marocain soup za 6 DH. Miro si dal špagety ktoré neboli moc dobré a chalani cous cous, ale tiež im moc nechutil. Prvú noc na Jamm El-Fna končíme s pomarančovými a grepovými šťavami.
Cestou späť na hostel stretávame opäť partiu našich známych. Rozprávajú nám o ich cestovaní vo vlaku. Ako si ich mladé dievčatá omotali a vlastne s nimi spali vo vagóne. Za koľko majú hotel oni. Kedy idú na Toubkal a pod. Niečo mi vravelo, že sa s nimi ešte uvidíme. Cestou späť na hostel opäť blúdime. Nájdeme si teda „sprievodcu" a ten nám ukáže správnu cestičku až ku dverám hostelu. Lenže je to chlapík ktorý nevie kedy má prestať. Potom čo sme mu dali 20DH stále otravuje a tak sa s ním lúčime trochu nedistingovane. Okolo 01:00 sme v posteli, neskutočne unavený.
Okolo 01:00 sme v posteli, neskutočne unavený.
Ráno sa vyberáme opäť do mesta. Potrebujeme zistiť bus do Imlilu alebo teda taxík. Daľší deň pôjdeme v nadmorskej výške dosť hore a tak aj klíma sa trochu zmení. Konečne. Aj dnes to teplo na nás vybalilo. Vonku na ich hodinách to ukazuje na obed +41°. Opäť prechádzame námestím a máme možnosť vidieť aké je chvíľku po 10tej hodine rannej. V dávnych časoch smutne preslávené námestie Jamma El-Fna je dnes skôr veľmi populárnym. Okrem domácich tu v hojnom zastúpení stretnete takmer celý svet. Nie je ani výnimkou, že sa ku Vám prihovoria po slovensky, poľsky či rusky. Po väčšinou z tej našej reči poznajú len "dobrý deň". Ďaleko od domova však aj to poteší.
Námestím sa šíri prenikavá hudba a v pozadí vidieť tancujúcu kobru. Na foťáky či kamery zabudnite. Sú až príliš horlivý aby ste si ich mohli len tak nafotiť. Za všetko sa tu platí. Začiatočná cifra je - „ten dirhams". Smutne preslávené námestie je aj v týchto hodinách dosť naplnené. Predvádzajú sa tu opice a za 10DH môžete dostať na krk aj hada. Mňa a Klišťa pobavila náramne jedna scénka, kde malý Maročan s drevenou „kobrou", ktorú sa snaží predať za 10DH, chodí a hľadá kupca. Príde za nami a my ho rázne odmietame. Miro však nič netuší a je k nemu chrbtom. V tom momente ako sa otočí na dotyky chlapca, mu táto čierna drevená kobra pristane na bruchu. Mirovi skoro vypadlo srdce z hrude. Podlomili sa mu kolena a rázne urobil krok späť. To už ja s Klišťom sme si to náramne užívali a nevedeli sme prestať. Aby Miro nebol ukrátený o smiech, tak sme tento pokus vyskúšali aj na Pištovi a Igorovi. Práve kupovali nejaké guličky na krk a hodinky. Nič netušiaci dvojmetrový chlapi sa skoro posra.. od strachu. Náramne sme sa bavili a malý Maročan mal z toho ešte väčšiu srandu. Samozrejme 10DH si vypýtal. Za tú srandu to ale stálo. Keď sa už snažíme odísť z námestia smerom k mešite Koutoubia, tak Pištovi pristane had za myslím 10DH na krku a kľudne sa s ním hrá. Ochotný krotiteľ hadov ho s nim 3 krát vyfotí a odchádzame.
Chvíľku nás zdrží ešte mešita Koutoubia, o ktorej by sa dalo povedať, že je začiatkom námestia Jamma El-Fna. Ako japončíci na dovolenke vyberáme všetky možné fotoaparáty ktoré máme a fotíme o stošesť. Nádherná mešita s neskutočnou výškou na nás pôsobí ako magnet. Zdá sa akoby sme fotiek nemali dosť.
Po chvíli však pokračujeme ďalej na bus station „Supratours" kde hľadáme info o buse do Imlilu. Dozvedáme sa, že stanica na tieto busy je pri medine. Pretože prechádzame okolo železničnej stanice, tak sa zastavujeme aj u taxikárov a pýta sa na cestu do Imlilu. Jeho cena znie 600DH, na to ho vysmievame a znižujeme na 400DH. Opäť s tým nesúhlasí a kolobeh dohadovania cien pokračuje. Po 10 minútach sme dohodnutý 500DH a príde pre nás až k medine. To sa mu zasa nepáči a prihadzuje ďalších 50DH. A opäť s tým nesúhlasíme. Nakoniec sme ho aj tak prehovorili a príde po nás. Nechávame aj adresu.
Taxíky tu využíva väčšina ľudí. Teda pokiaľ nesedia na bicykloch alebo mopedoch či somárikoch. Sú tu dosť rozšírené a majú aj svoje stanovišťa kde sa nachádza niekoľko 100 taxíkov.
Po nákupoch nejakého jedla na cestu do kopcov a hlavne vody, nás oslovuje chlapík - dohadzovač taxíkov. Ten nám sľúbi že taxík príde po nás k medine a zoberie nás do Imlilu za 400DH. Hneď sa nám táto cena páči a preto ju berieme. Ale čo s tým čo sme sa už dohodli? Nejako sa tomu nevenujeme a odovzdávame adresu. Dohoda znie o 07:30hod. zabúcha na dvere Riad 34. spokojný sa vraciame na hostel. Balíme veci a pripravujeme zajtrajší odchod. Zrazu Mira napadne myšlienka, že čo ak sa ráno stretneme aj s tým prvým taxikárom. Hneď ho zaženieme slovami že s ním sa máme stretnúť až o 08:00, teda 30 minút potom čo s týmto lacnejším odídeme. Ja a Miro si zbalíme veci a večer spíme pod hviezdami. Len o 04:30 nás budí zvolávanie do mešity na modlitby. Ako každé iné ráno v Maroku.
