Ani ráno 18.5.2009 nebolo ničím výnimočným a špeciálnym. Opäť to bolo ráno ako každé iné. Teda až na to, že nás čakal náročný výstup ku horskej chate Refuge de Toubkal vo výške 3207 metrov nad morom. Zo včerajšieho dňa v Marrakeschi nám ostal jeden vrúbok a tak sme všetci netrpezlivo čakali ako to všetko dopadne.
Ráno pri raňajkách sa pokúsil odľahčiť dusno Pišta, ktorý nám vyrozprával príbeh o tom ako nakupovali ešte včera večer v jednom z pouličných obchodíkov v medine. O tom, že sa mu skutočne podarilo odľahčiť dusnú atmosféru ani nepochybujem. Včera sa im totiž stala jedna veľmi delikátna vec v miestnom obchodíku s náhrdelníkmi, gorálmi a pod. Chalanom sa zapáčili nejaké spomínané veci a preto sa už len dohadovali, ako vždy, s miestnym na cene. Pištovi však prichádzalo nevoľno a nevedel ako to rýchlo ukončiť. Aj keď sa snažil, nevyšlo to. V krámku si riadnu prdol. Po chvíli sa majiteľ obchodíku pýta Igora, ktorý tam bol sním, že či to bol on. Igor prekvapený vraví že nie. A tak sa priznal Pišta. Majiteľ toho obchodíku také niečo ešte nezažil, však ani ja nie, a začal sa neskutočne na tom smiať. Nakoniec mu predal tie jeho veci čo chcel s úsmevom na tvári.
Ale vráťme sa k dnešnému ránu. Po odľahčení dusnej atmosféry je zrazu počuť dva riadne tresky na drevení dvere hostelu. Je to náš taxikár za 400DH. Všetci sme sa tešili že je už tu, aj keď predsa len trochu nahnal strach svojím výzorom. Dohola oholená hlava a briadky s fúzikmi ako najhľadanejší muž na planéte. Berieme si veci a lúčime sa s hostelom. Rýchlym krokom sa posúvame meter po metri k autu. Na parkovisku už však stojí ten prvý taxikár za 500DH. Ešte nikdy sme sa tak rýchlo do mercedesu nenasačkovali ako v ten deň a v to ráno. Jasným príkazom vravíme taxikárovi aby pridal, že sa ponáhľame. Ako sme prechádzali okolo toho prvého taxikára tak ten náš sa u neho zastavil a začali sa dohadovať o tom, že aj on čaká na piatich do Imlilu a pod. Nakoniec volá svojmu šéfovi ktorý mu zreje odovzdáva informácie o nás. Po asi 5 minútach vyrážame. Po chvíli sa náš taxikár pýta či sme si náhodou neobjednali ešte niekde inde taxi. Rázne všetci odpovedáme: „NO!"
Cesta do mestečka Asni išla ako po masle. To sme si ešte stihli nejaké tie Dirhamy zameniť v jednej z posledných dediniek a opäť sme boli na ceste. Ani sa to nezdalo, ale tá cesta z Marrakescha bola vcelku rýchla. Pri prejazde za Asni na Imlil je neuveriteľné množstvo úzkych cestičiek a serpentín. Náš vodič s úsmevom na tvári mal na tachometri 80km/h a vlastne ani nemal pripravenú nohu na brzde. Kde videl naše bledé ksichty tak si pustil ich hudbu a prstami do rytmu si búchal po volante. Len občas sa pozrel cez spätné zrkadlo na nás vzadu. Jeho úškrn cez ten zostrih ktorý mal, nám na pohode nepridal. Naviac keď sme videli kade nás vezie, tak sme mali naozaj bobky. Pod nami bol zráz takých 15 - 30 metrov, ľahké kamenné zábradlie a často krát auto oproti nám. Dodnes neviem ako sa na 4 metrovej šírke vozovky, dokážu minúť mercedes a nakladiak s kameňmi. Po zvýrenom prachu sme konečne videli naš štart na chatu.
Len čo sme zaplatili taxikárovi, začali sme dohadovať, a to doslovne, cenu na somárika. Chalani sa rozhodli, že svoje „bágle" nechajú vyniesť na somárikovi. Ja som si ten svoj ťahal celú cestu na chrbte. Po asi 15 minútach bola cena na svete. 150DH. Za daľších 20 minút, po tom ako somárik nacúval do pi stop na dotankovanie a výmenu „pneu", tak sme vyrazili.
Po tom ako sme prešli dedinku Imlil a nastúpili na cestu na chatu, sa striedali scenérie ako z filmu vystrihnuté. Za chvíľku sme boli nad dedinkou kde sa nám naskytol prvý veľký pohľad na dedinu ale aj na hory. Za necelých 20 minút sme prechádzali takmer vyschnutý tok rieky, kde miestny „ryžovali" štrk na stavbu svojich obydlí alebo hľadali skamenené fosílie. Bolo ich tam naozaj veľmi veľa. Po pár metroch sme sa dostali ešte vyššie a tak sme z asi 10km dlhej trasy opäť trochu ukrojili. Na tej trase nás čakalo aj prekročenie niekoľkých vodopádov, nádherné prírodné scenérie, horské kozy ale hlavne asi 1400metrové prevýšenie. Po asi 2 hodinách sme sa ocitli v osade, ktorá bola síce nad prekrásnym vodopádom, ale skôr pripomínala tie naše osady v okolí Krompách. V nadmorskej výške 2350metrov táto osada niesla názov Sidi Chamharouch. Už na tomto mieste, kde sme sa mimochodom náramne osvieželi „berber whiskey", niektorí chalani kričali o svojom výškovom rekorde.
Cesta však pokračovala nepríjemným stúpaním po ktorom sme si museli dať opäť prestávku. Tam sa pelotón roztrhol. Ja som bol pochopiteľne na konci spolu s Klišťom, ktorý ešte stále nevedel sa dostať z toho že sa vôbec nachádza v takejto výške. Ja s kamerou a foťákom v ruke som sa snažil urobiť nejaké tie obrázky. To moje báglo však bolo čím ďalej, tým viacej ťažšie. Po ďalšej hodine stúpania sme si s Klišťom sadli k Omarovi. Jednému z tých ktorí mali v skalách vytesaný obchod hlavne s pomarančovou šťavou a minerálkami a k tomu aj stan, aby mal kde v noci spať. Zastavili sme sa, dali minerálku a trochu si oddýchli. Jeho úsmev a milé slovo bolo v týchto končinách naozaj tá najväčšia energia akú som kedy dostal. Pretože čas letel a nás čakali ešte dobré 2 hodiny stúpania, rozlúčili sme sa s Omarom so slovami, že zajtra sa opäť zastavíme na super pomarančovú šťavu. Tie dve hodiny boli nekonečné. Vždy keď sme sa ku chate priblížili, tak sa nám ako keby vzdialovala. Po 6 hodinách šľapania sme konečne sa dostali na stupienok chaty „Les Mouflons" vo výške 3130 metrov nad morom. Na terase náš už z otvorenou náručou čakal Miro. Pištovi došlo špatne a tak zaľahol do postele. Tu budeme jesť, piť aj spať.
Za 100DH je ubytovanie a za ďalších 20DH je aj teplá voda. Chata má 8 veľkých izieb, kde sa nasáčkuje v pohode aj 25 ľudí a prespí. Tu opäť stretávame našich kamarátov krajanov. Tí už na Toubkale boli dnes a tak zajtra doobeda keď sa vyspia pôjdu naspäť do Marrakescha. Po harire a tajine veľkom snáď pre 5 osôb sme sa aj mi pobrali spať. Zajtra mám narodeniny a zároveň by sme chceli dať Toubkal. Uvidíme.
Dnes je 19.5.2009 a tento deň konečne začal trošku ináč ako tie predošlé. Okolo 05:00 sa začínali prvé skupiny baliť a pokúšať o zdolanie Jebel Toubkal (4 167mnm). Pretože sme tiež neprišli len na túto chatu, tak náš budíček bol o hodinu neskôr a tiež aj výstup bol posunutý až na 07:00. Hlavne preto, aby si na hate nezavadzalo viacej ľudí naraz. Skupinky pred nami sme sledovali z terasy chaty ako sa im darí a ako postupujú vyššie a vyššie. Pištovi stále nebolo lepšie a Klišťo bol vlastne rád že v tejto nadmorskej výške je. Preto sme ostali traja - Ja, Miro a Igor.
Aj napriek tomu že som oslavoval svoje narodeniny, na počasí sa to vôbec neprejavilo a ani strýkovia Klišťa nám vôbec nepomohli. Naše vybavenie nebolo ani zďaleka prispôsobené daným poveternostným podmienkam, no aj tak sme vyšli na cestu do snehových polí, sutiny a kamenia. Chodník ani nemusel byť značený. Denne tadeto prejde stovka turistov a tí urobia svoje aj v sutine.
Snehové pole začalo hneď za chatou. Pred nádherným čiastočne schovaným padajúcim tokom sa prechádzalo ako z inej planéty. To snehové pole skončilo iným hukotom padajúcej vody asi o 100 výškových metrov vyššie. Tam začali kamene. Skupinka pred nami, vedená miestnym vodcom išla o trochu rýchlejšie ako my traja a preto sa nám unikali. Za sebou však nechávali tých čo boli trochu pomalší.
Máme prvú prestávku. Všetci sa snažíme dostať do seba nejakú tu „energy". Hroznový cukor, snickers, voda... ja ešte vyťahujem kameru aj s fotoaparátom a robím čo to do spomienok na výstup. Igor sa zdá byť fit, však je to najmladší člen našej výpravy za poznaním Maroka, ale aj tak si vyžiadal ešte chvíľku. Po chvíľke vchádzame do sutinového pola, kde dva kroky vlastne znamenajú iba jeden. Veľmi pomaly stúpame hore. Ani nie po pol hodinke v sutine je Igor na dne všetkých svojich možností. Jeho prvé myšlienky ísť dolu boli nami zažehnané a stúpame vyššie.
Chaty už pomaly ani nevidieť. A my stále stúpame s prestávkami hore. Pri pohľade na protiľahlé kopce tipujeme výšku od chaty. 3400 metrov nad morom. Tu nás prepadli čerti. Začalo nepríjemne fúkať a naše „soft shell" bol daný na skúšku. Aby toho nebolo málo, tak strýkovia nášho oddychujúceho kamaráta na chate Klišťa, na nás poslali snehové prehánky. Aby to nebol len drobný sneh, striedal sa s malými krupami. Tu sa Igor rozhoduje ísť už skutočne dolu. Má dosť. Až tu ma napadlo, že túto horu sme podcenili, že k nej nemáme rešpekt. Ja s Mirom ideme vyššie. Prví, ktorí idú dolu nie sú Francúzi ani Španieli. Angličania sa otočili, pretože hore, tam kde sme ešte ani nevideli to bola riadna svadba čertov. Ich sprievodca, nevedel vôbec po anglicky, nám vysvetľuje ako to tam vyzeralo a že sme vo výške asi 3480 - 3500 metrov nad morom.
Na kostiach pociťujem veľkú zimnicu a preto Mirovi navrhujem že pôjdem za Igorom a na čaj do chaty. Igor išiel späť veľmi pomaly, preto ho nebolo problém po chvíli „dobehnúť". Aj keď ma Miro presviedčal o tom že by sme mali ísť hore, ja som bol rozhodnutý. Ten vietor bol dosť nepríjemný a naše iba „soft shelky" na to nestačili. Dávam Mirovi batoh s vodou a proviant a idem dolu. Miro vyšiel ešte kúsok, porobil tam nejaké foto a cestou naspäť ho sprevádzal akýsi Kanaďan. S tým sa vykecávali aj o majstrovstvách sveta a tak im rýchlejšie ubehla cesta späť. Okolo 10:30 sme už boli všetci spolu.
Náš plán bol na tento deň jasný. Zísť 10 km do dedinky Imlil, zobrať taxi do Marrakescha a tam nasadnúť na bus do Agadiru. Zatiaľ čo sa Miro sprchoval, ja som písal daľšie riadky do denníčka. Cez okno som sledoval ako sneží, potom zasa vyšlo slnko, a takto sa to motalo až kým sme nevyrazili. S Mirom sme si všetci dali polievku, dohodli cenu za somára a vyrazili sme na 5 hodinovú cestu do dedinky Imlil. Tentoraz som batoh nechal na somárikovi. Cestou naspäť sme opäť sledovali nádhernú prírodu, počúvali sme hukot vody. Opäť sme sa zastavili pri horských kozách.
Ja som sa zastavil, tak ako som sľúbil, na fantastickú pomarančovú šťavu u môjho Toubkal kamaráta Omara. Už z diaľky videl naše červeno-čierne „soft shelli" a pripravoval šťavu. Bola fantastická. Aj keď si myslíte že bola taká istá ako na Jamma El-Fna, tak vedzte že nebola. Táto bola chladená priamo z horského potoka, bola vytlačená nie pre zisk, ale zo srdca. Jeho úsmev a prívetivé slovo bolo toho jasným dôkazom. Na chvíľku sme si teda sadli, dali si šťavu, pokecali, urobili zopár foto a vyrazili. Lúčili sme sa so slovami? „See you later".
Miro vyrazil o čosi skôr a preto sme ho našli za jedným skalným útvarom ako sa kochá na vodu padajúcu po kaskádach až dolu. Rýchlosť určili Igor s Pištom, ktorý zrejme vstal z mŕtvych. Jeho tempo dolu kopcom nebolo len vražedné, ale aj dostatočné na naše kolená. Dedinkou Sidi Chamharouch sme preleteli ako kozmonaut okolo zeme a čakalo nás dvojhodinové klesanie. Naše nohy sa preplietali ako vrkoče pletenky a nebolo divú že skoro každý kameň bol naším zakopnutím. Aj tak sme sa náramne na tom bavili. Pri vstupe do atmosféry dedinky Imlil sme už ani na svoje nohy nevideli. Našou záchranou sa stal Holanďan, ktorý všetko nechal v holandsku a presťahoval sa do maroka. Tu organizuje motocrossové závody. Len tak nám zastavil a ochotne nás zviezol dolu ku taxíkom.
Raz môj kamarát Maťo na Elbruse povedal: „Niekedy Vás hora príjme, inokedy nie. Neznamená to že ste starý, slabý alebo zlý. Dnes vyšli hore tí, ktorí boli lepšie pripravený na podmienky. Tá hora tu bude vždy, ale Vaše zdravie je len jedno." A potom dodal: „Som veľmi šťastný, že nikto z nás sa nezapísal do smutnej kroniky výstupu na túto horu."
Po malých hygienických úpravách v miestom potoku, ktorý bol čistejší ako pitná voda, sme zasa dohadovali cenu taxíku. Teraz sme sa viezli za 300DH až do Marrakescha. V taxíku už ani nepociťujem bolesť nôh či kĺbov. Jediné na čo myslím je dobrý, veľký šťavnatý melón. Namiesto toho po príchode na „bus station" a zakúpení lístkov do Agadiru, ideme do McDonaldu.
Autobus má pravidelný odchod o 19:00hod. Moderný bus s klimatizáciou prišiel včas. Zakúpili sme si ešte nejaké tie vody a nasadli na Supratours do Agadiru. Aj napriek presnosti v odchodoch, náš bus mešká asi 40 minút. Čísla sedadiel boli porozhadzované po celom autobuse ako detské hračky v obývačke. My sme boli medzi prvými a tak sme veľmi rýchlo našli naše sedadla. Ale tí marokánci. Poviem Vám, pre nich to bol riadny hokej. Jeden pán si sadol na miesto len preto, že si myslel že práve toto miesto má jeho číslo. Tak sme ho sledovali ako sa bude správať. Poviem Vám, bolo super zábavné sledovať ľudí ako si hľadajú v tom bodreli svoje čísla sedadiel. Nakoniec ten pán sedel sám úplne vzadu na posledných sedadlách s číslami ktoré ani zďaleka neboli posledné. Keď sme konečne vyštartovali Klišťo už driemal a Igor s Pištom už spali. Po hodinke máme 20 minútovú prestávku. Všetci sme vyskákali von z busu. Miro si išiel kúpiť dve jabĺčka nad ktorými sa tak rozčertil že sme sa na tom celkom dobre zabávali. 2 jablká ho vyšli na 10 DH. Ja som mal chuť na krásne červené a sladké slivky. Asi polovicu malej PVC tašky stálo 4DH. A boli skutočne také aké som chcel. Melón to síce nebol, ale aj tieto slivky potešili. Až na stanici v Agadire sme všetci sladko spali.
