Španielske prímorské mesto Alicante bolo na oddych po náročnom výstupe ako stvorené na doplnenie chýbajúcej energie. Jeho poloha a aklimatizačné podmienky vyhovovali skôr kamarátovi ako mne. Ja som skôr na tie chladnejšie podnebia a možno aj preto mi stačí 25 ˚C na to, aby som bol už koncom apríla a začiatkom mája opálený viac ako dosť.
Necelé 2 hodiny letu z Marrakesha do Alicante ubehli ako voda. Cesta z letiska do centra mesta netrvala ani 30 minút a tak sme sa právom tešili na sprchu a prvé pivo. V Maroku si ho totiž veľmi neužijete a naviac ak tam je sviatok „Ramadán" tak Vám ho ani nikto nepodá a nie ešte že by Vám ho niekto predal.
Hotel Goya s 2* bol úplným opakom ako 4* v Marrakeshi. Tu sme si museli zvyknúť na sprchu o rozmeroch 50x50 a kúpeľňu 3 krát menšiu ako v Marrakeshi. Len čo sme zhodili batohy a dali sprchu, vypadli sme vo večerných hodinách na prechádzku mestom. Krásna promenáda, drahé lode, kopec ľudí, kopec národností... my sme hlavne hľadali „podnik" kde by sme sa mohli najesť a dať si aspoň „malé" pivko.
Podarilo sa.
Pri pešej zóne, v blízkosti promenády sme natrafili na reštauráciu ktorá nám vyhovovala aj tým, že porcie jedla za 7 € vyzerali skutočne honosne. Skôr ako sme si vybrali z jedálnička, dali sme si pivko. Hneď nás zaujala ich ponuka. 2dcl, 3dcl a 1 liter. Na začiatok si teda dávame jedno „tretinkové" krásne „orosené". Keby nám nedoniesli po chvíli jedlo, asi by sme ho obaja vypili aj s pohárom. Tie porcie však v skutočnosti neboli veľké ako na obrázku a tak kamarátove mäso zmizlo z taniera skôr ako mne stihli priniesť tuniakove lasagne.
Po takomto jedle je skutočne najlepšia prechádzka a tak sme sa išli prejsť a trochu stráviť jedlo. Pri ceste späť z promenády sme si všimli veľké množstvo „starších" ľudí ako sedia na drevených stoličkách presne pred semaforom. Nechápali sme a tak sme ich tam chvíľku pozorovali. Doteraz neviem čo vlastne robili, na čo sa pozerali. Pešia zóna už vtedy žila rôznymi divadelníkmi a hercami a vystúpeniami. Nás zaujal mladík s divadlom „a ala Spejbl a Hurvínek". Mal tam hudobníkov ako James Brown či Elvisa Prestleyho a s nimi robil čísla. Trochu sme sa zapozerali a zrazu na miestnych hodinách bolo 23:30. Prešli sme teda ešte niekoľko stánkov, pozreli sme si možné darčeky a išli sme na hotel. Tam sme si dali ešte po jednom „orosenom".
Na druhý deň to už bolo o niečom inom. Nejaká tá prechádzka a návšteva rôznych zaujímavých miest v Alicante. Navštívili sme aj jeden z dvoch hradov ktoré Alicante ako mesto má. Až tam mi kamarát rozprával príbeh o tom ako jedol krásne voňavé, žlté až červené ovocie priamo z kaktusu. Nebola to náhoda, lebo tam to rástlo ako u nás kedysi jablká. Ja som to nepoznal a tak som mal „zábavku". Pretože si Miro nevedel spomenúť ako sa to presne volá, nazvali sme to po hokejistovi - „Kukumberg". O tom, že sa Miro veľmi v názve nemýlil sme sa presvedčili o chvíľku v miestnom supermarkete, kam sme prišli po ľadové nápoje. To malé žlté až červené sa volalo „Chumbos".
Po chvíľke sme už ležali na pláži a okrem prechádzky po pláži sme vyskúšali aj vodu. Mirovi vyhovovala jej teplota, okolo 28 ˚C, ja by som radšej niečo oveľa studenšie.
Tak ako píšem. Miro ako teplomilná rastlina a ja ako ľadový medveď.
Ani sme sa nenazdali a na našich hodinkách svietilo fakt 19:25. Teplota bola ešte pekne vysoko a tak sme sa išli najesť. Opäť na „známe" miesto. Tentoraz sme vyskúšali suseda s jedlom a bol skutočne super. Mega porcie ktoré nám priniesli sme ani nezjedli. A tak sme sa opäť valili na náš hotel. Večer sme však ešte vyliezli von a dobre sme urobili. Bol to večer aký by mal byť každý na dovolenke. Ľudia sa bavili, jedli či pili vonku pri baroch. Našli sme aj akvárium, ktoré bolo pre nás zaujímavé tým, že v ňom plávali ozajstné veľké tuniaky. V ten deň vzniklo asi najviac nočných fotiek. Promenáda, pešia zóna, prístav, lode, casino...
Tretí deň v Alicante bol naším posledným v tomto meste. Rozhodli sme sa, že skúsime minúť čas na čakanie odletu nejako ináč. Preto už okolo 11tej sme vyrazili na loď. Krásne jasné a teplé počasie z nás po hodinovej plavbe urobilo malých černoškov.
Isla de Tabarca
To súostrovie, menšie ako Bratislava, však malo v sebe veľa energie. Chlapci tam skáču z útesov či starobylých múrov opevnenia priamo do mora. Postupne klesajúca pláž do mora bola tak čistá, že by sa z nej dalo piť. Voda v mori bola veľmi príjemná, čistá a ani po 100 metroch v mori, Vám voda nesiahala ani po pás. Tu sme s kamarátom strávili ďalších 5 hodín. Videli sme neskutočné množstvo „kukumbergov". Pili sme „tretinkove orosené" za 5 €. Tu sme si zapamätali úplný názov súostrovia - Isla de Tabarca.
"Kukumbergy" :-)
Až po hodine spiatočnej plavby nás doháňala akási únava, tiaž, že sa to všetko už končí a o 2 dni ja budem školiť v banke a kamarát zarábať vo svojej práci. Pred odletom sme si ešte dali večeru. Ako ináč, takú ako včera. Potom však už sme sa len pozerali ako sa míňajú siluety mesta Alicante v diaľke.
Viem však, že ak bude tá možnosť a nebudem na inom výlete, tak sa sem veľmi rád vrátim. Túto destináciu môžem odporučiť mladým aj starším, bezdetným aj deťom.
Tak do „zdovolenkovania" priatelia.
