Myslím, že každý, kto má rád kvalitný neoprog, si príde na svoje. Maximálne nasadenie, bezchybné inštrumentálne výkony, nápadité melódie... to všetko sprevádza poslucháča celým albumom. "Nadupané" a rázne skladby, ako napr. Double Vision, State of Grace, (Dont Forget to) Breathe striedajú jemné inštrumentálne skladbičky, ktoré umožňujú poslucháčovi "nabrať dych". Počas nahrávania tohto albumu vládla v skupine dosť napätá atmosféra, ktorú stupňoval najmä konflikt medzi basgitaristom Johnom Jowittom a spevákom Paulom Wrightsonom. Na konečnom výsledku to však nepoznať. Možno práve to napätie prispelo k celkovému pozitívnemu výsledku. John Mitchell majstovsky ovláda svoju gitaru, jeho gilmourovské sóla sa tiahnu celým albumom a jedinečne dotvárajú celý príbeh. Clive Nolan znovu dokazuje svoje kvality a na klávesových nástrojoch doslova čaruje. Po krehkej inštrumentálke Serenity a dojímavej balade Tears In The Rain dej prechádza do skutočne grandiózneho finále. V Enemy Without a v Running From Damascus celý dramatický príbeh vrcholí. A ako to dopadne? To už nebudem prezrádzať. :-) Tento album si treba rozhodne vypočuť!
The Visitor je nielen najlepší album Areny, ale aj celého neoprogu vôbec. Získal si masovú oblúbenosť a bol vyhlásený za album dekády v rámci žánru.
