Vysvetlenie:
Kedysi dávno za mojich mladých čias som sa pokúsil vytvárať dobrodružné príbehy. Namýšľal som si, že by som mohol byť spisovateľ, ale vtedajšie literárne kapacity ma rýchlo schladili. Jedná sa vraj o amatérsku tvorbu pokleslého žánru (sci-fi), kde dávam prílišný dôraz na dej a akciu. Boli sme vtedy fascinovaní fantastikou a bojovými umeniami a ja som to skĺbil dohromady do dobrodružných romantických príbehov, plných akcie, sympatických postáv a logického deja. Tak mi to pripadalo. Posúďte ako sa mi to podarilo. A mimochodom, keď vidím, čo oficiálne vychádza dnes za knihy, skoro by som povedal, že píšem lepšie... ale to len na okraj. Ak ste čítali Nedotknuteľnú z môjho blogu, viete čo asi čakať. Aj keď teraz sa púšťame do oveľa väčších a rozmanitejších dobrodružstiev. A budem rád aj za spätnú väzbu (hádam táto výzva nie je chyba), lebo k Nedotknuteľnej sa nik nevyjadril. Ak teda máte radi trochu staromódne romantické dobrodružstvá, akciu a hrdinov ktorých možete mať radi, skúste to s Komandom Tiger.
Ešte malý dodatok:
Jane Wernerovú (hlavnú hrdinku) som musel najskor dôveryhodne vycvičiť, preto sa úvodná časť knihy neodohráva v sci-fi svete...
----------
KOMANDO TIGER
PRVÁ KNIHA
NEW YORK TIMES
6. jún 1985
Záhadné zmiznutie lietadla.
Malé súkromné lietadlo spoločnosti King Airlines zo Spojených štátov záhadne zmizlo včera v poludňajších hodinách na hraniciach Indie s Čínou. Na jeho palube sa nachádzali významní vedeckí pracovníci, Peter a Alice Werneroví, spolu so svojou jedenásťročnou dcérkou Jane. Lietadlo mierilo do Tokia, kde mali mať manželia Werneroví konzultáciu s popredným vedeckým pracovníkom v obore mikroelektroniky a atomistiky, dr. La-Čungom. Lietadlo typu Cessna 425/441 Conquest II bezpečne odštartovalo o 6.00 h. z londýnskeho letiska a o 11.00 h. rovnako bezpečne pristálo na letisku v Teheráne. Letištná kontrola doplnila palivo a preverila technický stav stroja. Po hodine dostalo americké lietadlo povolenie k štartu. Bez problémov opustilo Irán a preletelo Afganistán. Krátko po prekročení čínskych hraníc sa však odrazu prerušilo spojenie medzi ním a letištnou vežou v Láhaure, ktorá ho sledovala. Zároveň stroj zmizol aj z obrazoviek radarov. Okamžite boli na túto skutočnosť upozornené orgány čínskej polície a armády a tá hneď urobila potrebné kroky a za pomoci vojska sa začalo pátranie. Osobne sa ho zúčastňuje aj americký veľvyslanec v Číne, Jerry Gant. Poskytol krátke interview tlačovej agentúre Sin-chua /Nová Čína/, v ktorom okrem iného ubezpečil, že urobí všetko pre to, aby bolo lietadlo aj s pasažiermi nájdené. Zároveň však priznáva, že fakt zmiznutia lietadla z obrazoviek radarov môže znamenať len jedno: lietadlo spadlo na zem, v lepšom prípade núdzovo pristálo. Záchranné jednotky ihneď zahájili pátranie, no podľa najnovších správ zatiaľ bezúspešne. Pokiaľ sa splnia najhoršie predpovede čínskych a amerických odborníkov, bude smrť Petra a Alice Wernerových nenahraditeľnou stratou pre americkú vedu. Manželia robili vedecký výskum v oblasti atomistiky a podľa ich vlastných slov na tlačovej konferencii v Londýne pred troma dňami, mala byť ich práca čoskoro korunovaná úspechom. Ich nový vynález, ktorého jediný exemplár sa taktiež nachádzal na palube lietadla v rozloženom stave mal byť testovaný v Japonsku za asistencie dr. La Čunga. V pátraní sa naďalej pokračuje a o nových faktoch vás budeme včas informovať.
Nevysvetliteľné úkazy nad Indickým oceánom.
Včera na poludnie boli tisícky obyvateľov Thajska, Laosu a Číny svedkami jedinečného nebeského úkazu: Z juhu na sever sa tiahol žltý žiarivý pás od obzoru po obzor. Pás zrejme prechádzal prakticky celým Indickým oceánom, pretože ho pozorovali aj tri lode plaviace sa v obrovských vzdialenostiach od seba a to loď Panama z USA na trase z Kapského mesta do Perthu, grécka loď Jason na ceste do Malajzie a nemenovaná austrálska vojnová loď. Pás končil niekde na juhu Číny, pretože zo severu už žiadne hlásenia neprišli. Úkaz trval deväťdesiat sekúnd a potom bez stopy zmizol. Poprední odborníci z oborov meteorológie a astronómie sa domnievajú, že sa jednalo o druh zriedkavého prírodného úkazu, no nik ho nevedel jednoznačne vysvetliť či zaradiť. Všetci zainteresovaní vedci sa zhodli na tom, že sa s niečím podobným vo svojej praxi ešte nestretli. Vo výskume sa bude aj naďalej pokračovať.
1. ZÁHADNÉ ZMIZNUTIE
Londýn, krátko pred šiestou hodinou ráno. Tma prestáva vládnuť, rovnako ako tunajšia povestná hmla, ktorá len kde-tu vytvára malé chumáčiky. Aj tie však čoskoro zmiznú. Tým skôr, že sa zrejme rozmarné anglické slnko predsa len rozhodlo ukázať svoju tvár. Oblaky sa rozostupujú, všetko tomu nasvedčuje. Pofukuje vetrík a je pomerne chladno. Angličanom to však zjavne neprekáža, ruch na uliciach rastie. Aj v okolí letiska.
Práve prichádza čierny Mercedes, zastavuje pred vchodom letištnej budovy a spoza volantu úslužne vyskočí britský šofér v čiernej uniforme, aby otvoril dvere svojich pánov.
"Cvak!"
Vystúpil vysoký, elegantne oblečený mladý muž, pekne stavaný. Obrátil sa a podal ruku mladej dáme.
Svojou krásou v mužskej spoločnosti určite vzbudzovala obdiv, v ženskej možno dokonca závisť. Jej tmavočervené lodičky klopli o zem, štíhle telo sa narovnalo. Nebola vysoká, ale ani malá. Jej výška harmonizovala s celým jej telom, akoby ju vymodelovala ruka umelca. Do bujných hnedých vlasov strednej dĺžky sa oprel vánok. Mimovoľne sa striasla. Vyhrnula si golier čierneho plášťa a úplne zakryla rozkošný tmavočervený komplet ani trochu sa nehodiaci k anglickému počasiu.
Tretej osobe nebolo pri vystupovaní treba pomáhať. Vyskočila rýchlo a mrštne, dá sa povedať až nedôstojne na podobnú situáciu. Bolo to však len dieťa, takže to možno ospravedlniť. Navyše mužovi ani žene to vôbec neprekážalo.
"Och, Jane! Zapni sa, je chladno!"
Žena sa sklonila a pomáhala dievčaťu zapnúť gombičky na tmavohnedom kabátiku. Kto sa dievčaťu lepšie prizrel, nemohol nezbadať podobnosť s tou mladou dámou. Aj neskúsený detektív by razom prišiel na to, že je to jej dcéra.
"Ále mami!" ozvala sa trochu znechutene. "Mám jedenásť rokov. Dokážem sa zapnúť sama!"
Žena hneď odtiahla ruky.
"Prepáčte vážená slečna," spustila žartovným tónom. "Pri toľkých povinnostiach som akosi pozabudla na čas. Samozrejme. Máte už jedenásť. Netreba vás obskakovať."
Ak by bol niekto nablízku, určite by sa dobre bavil pri pohľade na to, akú vážnosť si dievča zachovalo, keď prehovorilo:
"Áno, myslím že by ste sa mali skutočne omnoho viac venovať rodine a nie tým vašim transformátorom, meničom a podobným hlúpostiam, ktoré našinec aj tak nikdy nedokáže pochopiť. Ale odpúšťam vám, madam. Pod podmienkou, že sa to nebude opakovať. Vidíte?", zapla posledný gombík, "zvládla som to."
"Gratulujem slečna, boli ste úžasná. Smiem vás požiadať o autogram?"
Srdečne sa rozosmiali. Často sa takto zhovárali, vždy však len v okruhu najbližších. Robili si tak žarty z vyššej spoločnosti, do ktorej ich osud zavial, ale do ktorej svojou dušou určite nepatrila ani jedna z nich.
Muž zatiaľ vyberal zo zadnej časti voza batožinu. Šofér mu najskôr podal malý čierny kufrík s číselným zámkom. Bola v ňom podrobná dokumentácia ich vynálezu a niekoľko osobných vecí. Nasledoval objemný kufor, ktorý zbalila jeho žena. Keď mu ho šofér podal, možno v duchu uvažoval, prečo keď manželky odchádzajú z domu na niekoľko dní, berú so sebou výbavu na tri-štyri mesiace. Veru, kufor bol poriadne ťažký.
"Zoberiem vám ho do lietadla, pane," ponúkol sa šofér.
"Nie, nie, zvládnem to sám."
Položil kufor na zem a siahol do vrecka. Americká bankovka razom zmenila svojho majiteľa.
"Môžete ísť. Ďakujeme za odvoz."
"Ó, naopak! Ja ďakujem, pane. Dovidenia."
Šofér sa uklonil, nastúpil a auto s trojcípou hviezdou na kapote pomaly odišlo. Muž pristúpil k žene a dievčaťu.
"Ako vidím, máte napriek chladu celkom dobrú náladu. Čo vás tak rozveselilo?"
"Mali sme jednu zo svojich debát," odvetila žena.
Jane znova v tvári zavládol ľadový chlad.
"Nechceli by ste sa tiež zapojiť, pane? Každá pomoc je vítaná."
"Rád, vážená slečna, ale nie tu. Anglicko je prekrásna krajina, ale veľmi nezdravá. Človeku veľmi dlho trvá aklimatizácia. Osobne dám prednosť Japonsku. Čím skôr, tým lepšie. Poďme, lietadlo čaká."
Hoci bol muž proti tomu, žena mu silou-mocou zobrala malý kufor z rúk. Jej pravica potom stisla útlu rúčku dievčaťa a spoločne vstúpili do letištnej budovy. Tam ich čakala neodmysliteľná pasová a colná kontrola. Napokon sa dostali na letištnú plochu.
Mali vlastné lietadlo, ktoré im zabezpečil ich vedecký ústav. Belostná Cessna s červeným pásom na boku bola malá, ale veľmi spoľahlivá a dostatočne rýchla. Dvojmotorové turbovrtuľové lietadlo pre tri osoby a neveľký náklad celkom postačovalo. Peter Werner sám vedel pilotovať, preto mohol oceniť kvality tohto stroja. V ten deň však nemal na lietanie priveľkú náladu, hoci bol len pasažierom.
"Som rád, že nemusím pilotovať sám. Po tej včerajšej konferencii som riadne zmorený. Vraj tlačovka pre vedecké časopisy. Ďakujem pekne. Veď tí novinári sa do nášho oboru vôbec nerozumejú. Pomaly aby im človek vysvetľoval, čo je to protón, alebo elektromagnet. Tešil som sa na tú tlačovku, no nemal som sa na čo. A keď si pomyslím, že nás to čaká ešte raz v Tokiu..."
Po týchto slovách sa aj na Alice objavili stopy únavy. Ale hneď začala svojho muža utešovať:
"Netráp sa. V lietadle si odpočinieme. Let by mal byť pokojný, môžeme si pospať niekoľko hodín."
Peter prikývol.
"Máš pravdu. Spánok naozaj potrebujem ako soľ. Poďme, nech sa mu môžeme čím skôr oddať."
Priblížili sa k bielemu kovovému trupu. Dvere sa vyklopili nahor a odhalili vnútro stroja zaplnené mohutnou postavou pilota v belasej kombinéze. Bol to Jimm Redley, jeden z najlepších pilotov spoločnosti King Airlines. Peter sa s ním dobre poznal, hoci s ním nelietal často. Tento dobrácky muž veľmi rýchlo a správne odhadol povahu manželov Wernerových. Dobre vedel, že dávajú prednosť priateľskému rozhovoru pred zdvorilostnými frázami. Preto nenútene a srdečne spustil:
"Á... Zdravíčko, zaľúbenci. Tak ako sa máme? Počul som, že včerajšia konferencia sa poriadne pretiahla." Pri tých slovách spustil na zem schodíky.
"Dobré ráno, Jimm. Počul si správne. Šli sme spať veľmi neskoro."
"Je to na vás vidieť. Ale nebojte sa. U starého Jimma Redlyho ste v bezpečí a cestou si môžete pokojne schrupnúť. Let bude ako plavba po pokojnom striebristom jazere, za to vám ručím."
"O tom ani najmenej nepochybujeme," usmiala sa Alice.
"Tak poďte nahor, ľudkovia, nech môžeme vyraziť. Ach, Jane! Stále si nemôžem zvyknúť na to, že si už taká veľká slečna. Keď som ťa viezol naposledy, bola z teba len polovička. Namôjveru, ani sa človek nenazdá a pôjde ti na svadbu."
"Ale kdeže, ujko Jimm," zasmialo sa dievča veselo. "K tomu je ešte ďaleko."
"Ani by som nepovedal. Ak sa v kráse vyrovnáš svojej matke, o čom nepochybujem, určite to bude čoskoro."
Nastúpili. Pilot prekonal odpor pneumatických vzpier dverí a zabuchol ich.
"Pekne si posadajte, o chvíľku vyrazíme."
Chcel vojsť prvý do časti stroja pre cestujúcich, no zastavila ho Petrova ruka na pleci.
"Jimm, náklad je v poriadku?"
"Samozrejme, Peter," ukázal na niekoľko bední priviazaných k podlahe popruhmi. "Nemusíš sa obávať, tej tvojej mašinke sa nič nestane."
Peter si pre istotu upevnenie dôkladne prezrel. Nečudo, že sa o náklad tak bál. Bol tam výplod desaťročnej Alicinej a jeho práce.
"Zdá sa, že je to o.k. Môžeme ísť."
"Veď som ti to vravel. Mal by si viac dôverovať starému kamarátovi."
Lietadlo bolo rozdelené priečkami na tri časti: Pilotnú kabínu, priestor pre cestujúcich a malý nákladný priestor. V tomto boli aj vchodové dvere.
Práve keď vstúpili do strednej časti, otvorili sa dvere aj na pilotnej kabíne.
Druhý pilot sa s cestujúcimi tiež pozdravil, ale nie tak srdečne ako Jimm. Nie je na tom nič čudné, pretože sa poznali len niekoľko dní. Mladík bol však svedomitý, a podľa skúseného Jimma aj celkom slušný pilot. Nezabudol cestujúcim pripomenúť, aby sa pripútali a obaja potom vošli späť na svoje miesta.
Nasledovalo niekoľko minút čakania. Peter vedel, že piloti žiadajú letištnú vežu o povolenie k štartu. Potrvá ešte nejaký čas, kým bude vzletová dráha voľná.
Len čo sa Alice usadila v pohodlnom koženom kresle a zapla si pás, privrela oči. Peter najskôr skontroloval pripútanie svojej dcérky a až potom sa usadil. Mal v pláne tak ako jeho žena okamžite sa oddať odpočinku, no Jane mu to prekazila.
"Ocko, môžu byť pilotmi aj ženy?"
"Samozrejme. Nie je ich síce mnoho, ale tie čo sa na to dali sú spravidla veľmi dobré. Ba dokonca sa mnohé z nich aj preslávili. Napríklad Amelia Earhartová alebo Amy Johnsonová."
"Slávne letkyne?"
"Áno. Kedysi nebola letecká doprava taká bezpečná ako dnes a prelety veľkých vzdialeností na chatrných strojoch poväčšine s drevenou konštrukciou sa považovali za odvážne činy. Angličanka Amy Johnsonová napríklad sama preletela z Anglicka do Austrálie, teda vyše šestnásťtisíc kilometrov. Amelia Earhartová zasa sama preletela Atlantický oceán. Oba tieto lety sa uskutočnili okolo tridsiateho roku nášho storočia, keď bola letecká technika prakticky v plienkach. Boli to skutočne skvelé výkony."
Jane sa usmiala.
"Ocko, rozhodla som sa stať pilotom. Čo na to povieš?"
"Prečo nie? Si však ešte príliš malá. Ale o takých, povedzme desať rokov by si už mohla mať svoj pilotný preukaz."
"A je riadenie lietadla ťažké?"
"Ani nie, srdiečko. V dnešnej dobe vyspelej elektroniky je pilotovanie pomerne jednoduché. Človek však musí ovládať aj množstvo iných vecí: zemepis, meteorológiu, navigáciu a veľa ďalšieho. Samotné ovládanie nie je veľmi náročné, treba si len na stroj zvyknúť. Vedieť ako bude reagovať na tvoje príkazy. Najťažšie zo všetkého je bezpečné pristátie. Ak vieš so strojom pristáť, vieš prakticky všetko."
"Ale ak sa chceš naučiť pristávať, musíš najskôr vzlietnuť," zapojila sa do debaty aj Alice, o ktorej si obaja mysleli že spí.
"Áno," prisvedčil s úsmevom Peter. "Tvoja matka má ako vždy pravdu. Takže najskôr vzlietnutie a potom pristátie."
"A čo ak sa stane nejaká porucha?"
"To je veľmi nepravdepodobné. Pred každým letom sa stroj dôkladne prezrie a aj pri najmenšom náznaku nejakej závady sa musí dopraviť do dielne. Okrem toho sa lietadlá kompletne prezerajú v kontrolných dielňach vlastníka po nalietaní určitého počtu hodín. Dôležité časti stroja, ktoré by mohli spôsobiť katastrofu sú niekoľkonásobne istené a vymieňajú sa po presne stanovenom čase za nové. Poruchy, ak niekedy vzniknú, sú väčšinou menšie, a dá sa s nimi bezpečne doletieť na najbližšie letisko."
"Ale predsa len môže dôjsť k nepredvídateľnej situácii," trvala na svojom Jane. "Čo potom?"
"V takom prípade sú tu ešte padáky. U veľkých dopravných lietadiel sa nepoužívajú. Ťažko si možno predstaviť hromadný zoskok niekoľkých stovák cestujúcich z poškodeného Boeingu. A navyše nikto nemôže od radového cestujúceho žiadať, aby vedel padák ovládať. V malých lietadlách sa však padáky nachádzajú, a sú aj v našej Cessne. Po štarte sa na ne môžeme ísť pozrieť."
Zahučali motory. Jane vyzrela von oblokom a sledovala, ako sa zrkadlovo lesklá hlavica rotora s trojlistou vrtuľou lenivo dáva do pohybu. Zrazu sa však prudko strhla, motor zabral, otáčky sa zvyšovali. Lietadlom jemne myklo a kolesá ovplyvnené ťahom vrtúľ sa pomaly rozbiehali. Stroj roloval k štartovacej dráhe a čoskoro sa rýchle vzniesol k oblohe. Po niekoľkých minútach Cessna dosiahla výšku osemtisíc metrov a jej rýchlosť sa ustálila na štyristo sedemdesiatich kilometroch za hodinu. Vtedy Peter žmurkol na Jane:
"Ideme?"
Horlivo prikývla. Odopli si bezpečnostné pásy a pobrali sa do zadnej časti lietadla.
Aj Alice sa uvoľnila z bezpečného zovretia. V kabíne bolo príjemne teplo, preto si vyzliekla plášť a prehodila ho cez operadlo vedľajšieho voľného sedadla. Potom zaujala predchádzajúcu pohodlnú polohu a opäť privrela oči.
"Bláznivé nápady! Zaťažovať dievča takými hlúposťami..." stačila si ešte pomyslieť a zadriemala.
Zatiaľ v zadnej časti lietadla prebiehala prednáška:
"Vidíš? Tu sú uložené padáky. Jeden nám bude na ukážku stačiť."
Peter vytiahol zo skrinky veľkú plátenú tašku zelenej farby s popruhmi a zavrel dvierka.
"Môžem si ho vyskúšať?"
"Samozrejme..." hneď jej ho pripevnil na chrbát a ukázal jej ako sa zapína. Šlo to rýchlo a ľahko.
"Och, je dosť ťažký."
"Váži asi štrnásť kilogramov. Je to cvičný padák. Je jednoduchý a dobre ho zvládne aj začiatočník. Skladá sa z piatich hlavných častí:
Z vyťahovacieho padáku, zvrchníku, nosných šnúr, postroja a obalu. Otvára sa automaticky vo výške, ktorá sa nastaví na tomto ciferníku tlakového prístroja. Minimálna bezpečná výška pre tento typ padáka je asi stopäťdesiat metrov. Takto sa to robí. Povedzme... povedzme tisíc metrov. Potom už stačí len vyskočiť. Skús to nastaviť sama."
"Jednoduché..." stroho konštatovala Jane keď sa jej to podarilo. Zrazu zakrútila hlavou.
"Ja by som nevyskočila za nič na svete. Začínam mať z lietania strach."
Peter sa usmial. "To skutočne nemusíš. A čo sa týka zoskokov, nie je to také strašné, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj ja som mal pred prvým výskokom obavy. No keď to raz človek skúsi zamiluje si parašutizmus na celý život. Keby som mal viac času, určite by som sa tomuto nádhernému športu viac venoval."
Pri tých slovách uvoľnil dcére popruhy a uložil padák na miesto. Potom sa spoločne vrátili do časti trupu pre cestujúcich. Peter pozrel na Alice a pri pohľade na jej privreté viečka nim prebehla vlna únavy.
"Vieš čo, Jane?" obrátil sa k dievčaťu. "Sadni si k obloku a pozeraj na krajinu pod nami. Som hrozne unavený a rád by som si oddýchol."
"Dobre ocko."
Peter si sadol na sedadlo vedľa svojej ženy, zložil jej plášť a hodil ho na mäkkú sedačku za sebou. Potom sa privinul ku svojej nežnej polovičke a po chvíli zaspal.
Jane na rozdiel od dospelých nebola unavená. Na konferencii sa samozrejme nezúčastnila, vyspala sa teda dobre a teraz sršala energiou. Nemohla ju však veľmi uplatniť v úzkych priestoroch lietadla, preto sa držala otcovej rady a sledovala pomaly plynúcu zem pod sebou. A bolo sa na čo pozerať, pretože stará Európa ponúkala zvedavému oku dostatok materiálu na zachytenie.
Ako prvý zaujal jej pozornosť Paríž, ktorý bezpečne identifikovala podľa Eifelovej veže. Hlavné mesto Francúzka ju skutočne uchvátilo. Bolo úplne iné, ako bola zvyknutá zo Spojených štátov. Výškové budovy bolo vidieť len ojedinele. Väčšinu architektúry tvorili starobylé domy zo sedemnásteho storočia alebo staršie. Všetky však boli zachované a udržiavané. Jane sa zdalo, akoby sa dívala na svet hračiek.
Keď Paríž opustili, nasledovalo niekoľko menších mestečiek, ktoré nepoznala. Príroda okolo sa však menila tak rýchlo, že ju neprestala zaujímať.
Nasledovalo Švajčiarsko a s ním prechod cez zasnežené vrcholky Alpských pohorí, slnečné Taliansko, okraj Jadranského mora, Juhoslávia a Bulharsko. Potom leteli ponad Čierne more, čo bolo dosť jednotvárne. Preto sa aj dievča oddalo odpočinku. Zobudilo sa až na jemné myknutie za rameno.
"Jane, vstávaj. Pristávame. Musíš sa pripútať."
Starostlivý otec jej pomáhal zapnúť pás. Vyzeral omnoho sviežejšie ako ráno a Alice rovnako.
"Už sme v Tokiu?" spýtala sa Jane.
"Ale kdeže. Musíme natankovať pohonné hmoty. Naše lietadlo má obmedzený dolet."
"Aha, Teherán," spomenula si Jane. "Sme v Iráne, asi v polovici cesty. Ako dlho sa tu zdržíme?"
"Najviac hodinu. Toľko bude trvať príprava lietadla na ďalší let. Je čas obeda, tak sa aspoň najeme."
Jane pritisla nos na štvorcové okno a sledovala pristátie. Nikdy si nenechala ujsť tento pohľad, pretože len pri štarte a pristávaní sa dá vychutnať skutočná rýchlosť lietadla. Vo veľkých výškach sa dojem vysokej rýchlosti stráca.
Lietadlo klesalo pomaly a rovnomerne. Napokon sa kolesá so zapišťaním dotkli zeme niekoľko desiatok metrov od začiatku pristávacej dráhy. Stroj rýchlo spomalil, piloti ho naviedli na predom určené miesto. Tam už čakala cisterna s pohonnými hmotami a neodmysliteľné požiarne vozidlo. Z pilotnej kabíny sa vyklonila Jimmova okrúhla tvár:
"Tak ako? Nekolísali sme sa veľmi? Nedostal hádam niekto z vás morskú chorobu?"
"Letel si skvele, Jimm," tľapol Peter kamaráta po pleci. "Dobre sme si pospali a cítim sa už oveľa lepšie. Čo ty, Alice?"
"Aj ja. Ďakujeme Jimm."
"Nemáte za čo. A to si myslím, že bol let pokojný. Vždy tak lietam. Ták, panstvo, vy teraz pôjdete pekne na obed a my sa zatiaľ postaráme o nášho oceľového tátoša. Asi za hodinu sa tu budete hlásiť. Jasné?"
"Jasné, Jimm..."
"Tak pohyb, pohyb! Nestrácajme čas. Čím skôr začneme s prehliadkou, tým skôr budeme môcť odletieť. Irán je zvláštna krajina. Nikdy neviete, čo sa tu môže prihodiť."
Rýchlo otvoril výklopné dvere. Všetci vystúpili.
"Bol si tu už?" spýtal sa Jimm Petra.
"Nie, nebol."
"O.k. Tak hneď ako vojdeš do letištnej budovy, napravo uvidíš malú súkromnú reštauráciu. Je omnoho drahšia ako hlavná letištná, pretože majiteľ platí nekresťanské peniaze za prenájom, ale je aj lepšia. Tam zapadnite, určite nebudete ľutovať."
Kývol im na pozdrav a chvíľu za nimi s úsmevom hľadel. Potom sa začal venovať svojej práci.
Peter sa držal jeho rady a bez problémov našiel spomínanú reštauráciu. Bolo tam pomerne veľa ľudí, no predsa sa im podarilo nájsť voľný stôl. Objednali si jednu zo špecialít ponúkaných v menu a schuti si zajedli. Pokrm sa skladal z opekaných zemiakov, lahodnej omáčky a tenkých plátkov opraženého mäsa, ktoré nemohli identifikovať. Priam sa rozplývalo na jazyku, také bolo krehké. Po ukojení hladu sa všetci osviežili niekoľkými dúškami pomarančovej limonády.
Keď prišiel stanovený čas, vrátili sa k lietadlu. Jimm sedel na schodíkoch a práve si vkladal do úst posledný kúsok hot-dogu.
"Všetko v poriadku?" spýtal sa Peter.
"Ako vidíte, áno. Dal by som určite prednosť obedu v reštaurácii, ale ak máme dodržať plán, musíme vyraziť. Lietadlo je o. k. a Bary na svojom mieste. Môžeme ísť."
Nastúpili a o niekoľko okamihov opustili Teheránske letisko. Petrovi a Alice zrejme spánok nestačil, pretože hneď po štarte sa im opäť zavreli oči. Alebo si len možno priali skrátiť dlhý pobyt v lietadle. Jane sa pri pohľade na nich zatvárila trochu namrzene. Jej spánok stačil, a hoci sa chvíľu zaspať snažila, nedarilo sa jej to. Neostalo jej teda nič iné, len sa opäť zamerať na svet pod sebou.
Let pokračoval cez Veľkú soľnú púšť, Afganistan, Pakistán a okraj Himalájíi, Čínsku púšť a horstvá Tibetu. Monotónna cesta začala aj ju znovu uspávať, zrazu ju však zaujal zvláštny úkaz.
Výhľad z okna lietadla sa zmenil. Všetko dostalo žltý nádych, akoby sa človek díval na svet cez žlté okuliare. Dievča zarazene hľadelo von.
"Čo to znamená...?"
Rozhodla sa stoj čo stoj zistiť príčinu toho javu. Pozrela na spiacich rodičov a hútala, či je vhodné ich kvôli tomu budiť. Zrazu však jej pozornosť zaujal čudný škrípavý zvuk prichádzajúci zo stropu lietadla. Práve nad hlavami Petra a Alice sa čalúnenie roztrhlo a odhalilo konštrukčné kovové dielce stroja, vyhýbajúce sa smerom von, pokiaľ sa neobjavila trhlina. Jane od strachu nemohla otvoriť ústa. Zo štrbiny vyšľahol jasný dvojitý lúč a dotkol sa hláv oboch vedcov. Akoby pocítili jeho dotyk, začali sa preberať. Boli však malátni a ich pohyby boli neprirodzene pomalé.
"Čo... sa... to... deje...?" hlbokým spomaleným hlasom vyriekol Peter. Zdvihol ruku k očiam a prezeral si ju. Začínala totiž žlto svetielkovať.
"Mama, otec! Čo je to s vami?!" vystrašene skríkla Jane.
Obrátili sa k nej, pričom jej telom prešiel nový záchvev hrôzy. Zo žltých tvárí z miest kde boli oči jasne žiarili svetelné lúče. Detaily tiel sa strácali a po chvíli zostali len žiarivé siluety. Zbadala ešte, ako sa Petrove ústa modelovali do slova "Jane", no hlas už nebolo počuť. Žiarivé bytosti sa potom začali stenčovať až na hrúbku lúča a zrazu všetko zmizlo.
V tej chvíli nastal podtlak, pretože hermetickosť kabíny bola narušená dierou v strope. Nachádzali sa v značnej výške, preto rozdiel tlakov bol veľký. Vzduch unikal von, tlak sa vyrovnával a dievčaťu sa čoraz ťažšie dýchalo.
Vtedy si spomenula, čo jej hovoril otec pred niekoľkými mesiacmi pri vyhliadkovom lete nad New Yorkom. Rozprával jej, že pri náhlom poškodení lietadla a pri podtlaku cestujúci používajú špeciálne kyslíkové masky, pokiaľ piloti so strojom neklesnú do výšky, kde je tlak pre cestujúcich prijateľný. Trvá to väčšinou len niekoľko minút. Potom, ako to už bolo jeho zvykom jej masku aj ukázal a naučil ju ju používať. Lenže sú tieto masky aj na palube tohto stroja? Keďže tento typ Cessny dosahoval značný dostup, mali by tu byť.
Pozrela nad seba. Práve tam sa nachádzala skrinka s rôznymi potrebami pre cestujúcich. Otvorila ju a naozaj v nej našla masku aj s fľašou so stlačeným vzduchom. Hneď si masku nasadila. Otvorila uzáver, čo nebolo bez problémov pretože skrinka bola hlboká a fľaša sa nachádzala až celkom vzadu.
Chvíľu nehybne dýchala životodarný kyslík. Chlad, ktorý spôsoboval podtlak ju však rýchle prebral z nečinnosti. Bolo jej zima, mala strach, no najviac ju ťažila samota. Rozhodla sa dostať do pilotnej kabíny.
No nastala ďalšia komplikácia. Maska bola spojená s kyslíkovou fľašou pomocou hadice, ktorej dĺžka bola taká, aby človek sediaci na sedadle mohol masku pohodlne použiť. Fľaša bola v skrinke pripevnená pomocou dvoch pásikov tenkého plechu. Dala sa odopnúť, no Jane na spony nedočiahla. Rýchlo sa rozhodla. Poriadne sa nadýchla, dala si dole masku a rozbehla sa ku dverám vedúcim do pilotnej kabíny. Pritom si všimla slabý náklon lietadla dopredu. Piloti znižujú výšku a čoskoro bude opäť možné normálne dýchať.
Zachytila sa kľučky a potiahla. Nič! Dvere sa ani nepohli. Zabúchala, no nik nereagoval. Celou jej bytosťou prebehla hrozná predtucha. Vyskočila na sedadlo a odsunula kryt z malého okienka. Pohľad dnu potvrdil jej najhoršie obavy. S výkrikom sa zviezla na sedadlo. V kabíne nebol nikto. Len puklina zívajúca v strope prezrádzala, že sa tam udiali rovnako záhadné a hrozné veci ako v časti pre cestujúcich. Navyše lúč poškodil aj prístroje lietadla. Z riadiaceho panelu na strope sa dymilo a sršali z neho iskry. V hlave dievčaťa rýchlo vírili myšlienky:
"Čo to má všetko znamenať? Čo sa to tu deje? Kde všetci zmizli a prečo som tu zostala sama napospas hroznému osudu?"
Začala kašľať, tlak bol stále nízky, hoci klesali. To ju vtiahlo späť do skutočnosti.
"Musím sa zachrániť! Musím!"
Ako jej to vravieval otec? Aj v najťažšej situácii si treba zachovať pokoj a rozvahu. Vtedy sa človeku podaria veci, ktoré on sám pokladá za nemožné. Takže pokoj.
Najskôr kyslík. Ešte bez problémov sa dostala k svojmu sedadlu, no podlaha sa nachyľovala čoraz viac. Dopriala si len niekoľko dúškov vzduchu a hneď pokračovala ďalej. Vedela, že jedinou jej možnosťou na záchranu sú padáky. Zrútenie lietadla by určite neprežila.
Dopredné nachýlenie bolo čoraz citeľnejšie, musela sa pridŕžať sedadiel. Chytila sa kľučky a stisla. Dvere sa rozleteli a nešťastné dievča sa skotúľalo na podlahu. No neprešli ani dve sekundy kým bolo znovu na nohách. Prešla úzkym priechodom. Ani ju už veľmi neprekvapilo, že aj v nákladnom priestore bola trhlina v strope a že bedne s prístrojom zmizli. Popruhy, ktoré ich predtým držali boli voľne spadnuté na dlážke. Jane však zaujímalo niečo iné. Otvorila skrinku a rýchlo si nahodila jeden z padákov na chrbát. Pozrela na ciferník odisťovacieho prístroja. Bol nastavený na tisícpäťsto metrov.
"To by malo vyhovovať," pomyslela si. Pozrela na dvere. Vedľa nich vo výške očí sa nachádzala malá krabička so spínačom pod tenkým sklom. Pod ňou bolo napísané:
"Pozor! V prípade núdze počas letu sa odistia poistné západky dvier stlačením tlačidla. Iná manipulácia s odisťovačom je zakázaná a nebezpečná."
Jane lakťom vrazila do skielka a jej prst sa dotkol červeného gombíka. Ozvalo sa hlasné cvaknutie. Potom otočila zaisťovacou pákou a stisla rukoväť. Pneumatické vzpery pomaly s námahou prekonávali tlak vzduchu. Jane mocný nápor vetra priam omráčil. Musela od dvier ustúpiť.
Nebol však čas na rozmýšľanie, lietadlo viditeľne strácalo výšku. Opierajúc sa o stenu prešla k dverám. pozbierala v sebe všetku odvahu, zavrela oči a skočila. Nápor vzduchu bol taký silný, že v prvých okamihoch nemohla nabrať dych. Strach natoľko opanoval jej telo, že stratila vedomie.
Tlakový prístroj našťastie pracoval bezchybne. V určenej výške bezpečne otvoril padák, no ani jeho prudké trhnutie dievča neprebralo.
Jane, nevediac o sebe, pomaly klesala do náručia malebných čínskych hôr.
