11. KU HVIEZDAM
Jane po tom všetkom nemala dobrú náladu. Zamyslene vyšla z budovy súdu a nastúpila do auta.
Musela byť veľmi zadumaná, keď nezbadala zmenu, ktorá sa s vozom stala. Zmizli diery po guľkách a karoséria bola úplne nepoškodená. Nikde nebolo vidieť škrabance, ktoré za posledné dni auto utŕžilo. Chvíľu len tak sedela a potom siahla na štartér.
Zrazu však zbadala na stredovom paneli malý obdĺžnik, ktorý tam predtým nebol. V jeho strede bol vyrazený akýsi znak, trochu pokrivené písmeno "T" v kruhu. Sklonila sa bližšie, aby si tú vec mohla lepšie obzrieť.
"Kde sa to tu..."
Nedokončila, pretože znak prudko zažiaril žltým svetlom. Zrazu ju niečo pritiahlo k sedačke. Krížom cez telo sa jej tiahol svetelný pás a bránil jej v pohybe.
"Čo to má znamenať?!" skríkla Jane a snažila sa vymaniť zo zovretia. No nemalo to nijaký účinok. Puto nepovoľovalo. Zrazu Jane zbledla. Ozvalo sa tiché vrčanie a auto sa rozbehlo. Dievča najskôr schytilo volant a chcelo auto viesť, no rýchlo prišla na to, že je to zbytočné. Voz šiel sám a volantom sa nedalo pohnúť. Jane ho teda pustila, nech si ide kde chce.
Stroj bezchybne prechádzal zložitými ulicami mesta.
Jane ešte raz pozrela na žltý lúč, ktorý ju pútal k sedačke a zrazu si na niečo spomenula. Niečo podobné už predsa videla. Kedysi dávno, keď letela v lietadle sa predsa dva žlté lúče dotkli jej rodičov a oni zmizli.
"Určite sú to tí únoscovia," pomyslela si Jane. "Uniesli jej rodičov a teraz unášajú aj ju. Ale kto a prečo?" Aspoň bude mať možnosť dozvedieť sa viac. Ba dokonca môže svojich rodičov vyslobodiť.
Auto sa valilo von z mesta veľkou rýchlosťou. Jane so záujmom sledovala natáčanie volantu.
Prešli asi päťdesiat kilometrov, dostali sa do lesa a po nejakom čase Jane pred sebou uzrela odbočku. Auto pribrzdilo a zamierilo do nej. Ešte nejaký čas išli po tejto ceste, keď sa odrazu stalo čosi neuveriteľné: Znak znova zažiaril.
Volant sa zložil do seba a zmizol pod palubnou doskou. Tá sa celá preklopila a objavilo sa na nej množstvo prístrojov, o ktorých nevedela na čo sú. Odtiaľ, kde predtým zmizol volant sa vysunul podivný útvar a z neho vyskočili dve páky, pripomínajúce kormidlo v lietadle. Na ich vrchnej časti boli dokonca dva červené gombíky, presne ako v bojových stíhačkách spúšte na streľbu. Radiaca páka tiež zmizla a na jej mieste sa z podlahy vysunul mohutný blok, tiež posiaty množstvom prístrojov a z dverí sa vysunul ďalší. Ak si Jane myslela, že premeny sa už skončili, veľmi sa mýlila. Po chvíli totiž znak po tretíkrát zažiaril. Vtom vibrácie, spôsobené nerovnosťou vozovky, prestali a zároveň sa vozidlo mierne zdvihlo. Jane si domyslela, čo to znamená. Auto sa vznášalo tesne nad vozovkou. Premeny pokračovali. Bočné okná zatiahli kryty, celé blatníky vpredu a hoci o tom nevedela aj vzadu sa odsunuli od karosérie a skrútili sa v pozdĺžnej osi o deväťdesiat stupňov. Tým sa kolesá dostali do vodorovnej polohy pod vozidlom a neprekážali v lete. Blatníky sa potom zasunuli na pôvodné miesto, ale zostali mierne vyčnievať dopredu a dozadu.
O ostatných zmenách už Jane nevedela, pretože ich nebolo vidieť. Z bokov auta sa po oboch stranách vysunuli bloky zrezaného kvádra a z nich ešte krídla, len asi meter dlhé a takisto aj široké. V zadnej časti sa vztýčili dve zvislé chvostové plochy.
Poslednú premenu Jane opäť videla. Na prednej kapote auta sa zjavilo tajomné "T" v kruhu.
Vozidlo sa prudko vznieslo do výšky a nabralo úžasnú rýchlosť. Jane začala rozpoznávať niektoré prístroje. Spoznala rýchlomer, výškomer a umelý horizont. Posledné dva sa používajú v lietadlách.
Čísla na rýchlomeri bláznivo skákali a zvyšovali svoju hodnotu. Výškomer sa ustálil na päťtisíc metroch a rýchlosť už prekročila tisíc kilometrov za hodinu a stále stúpala. Napriek tomu necítila takmer žiadny tlak zrýchlenia.
Tipovala, aká je asi maximálna rýchlosť tohto stroja. Keď číslo prekročilo tritisícku, uvedomila si, že jej auto je jedným z najrýchlejších dopravných prostriedkov na Zemi. Miatlo ju, že na rýchlomeri bolo pred tisíckami ešte jedno pole, na ktorom bola teraz nula.
Môže snáď tento stroj dosiahnuť rýchlosť nad desaťtisíc kilometrov za hodinu? Jane by sa už tomu nečudovala.
Presne na štyritisícke sa číselník zastavil. Zároveň sa zo stredného riadiaceho pultu vysunulo akési zariadenie. Boli to dve čeľuste, ktoré boli zvnútra vystlaté mäkkým materiálom.
"Vložte ruku do gralikonu," ozvalo sa odkiaľsi syntetickým, no príjemným hlasom.
Jane váhala. Nevedela čo sa stane. No hlas sa ozval znovu a dievča tentoraz poslúchlo. Vložila ruku medzi čeľuste a tie sa nehlučne zavreli.
Jane odrazu pocítila strašnú únavu. Nemalo zmysel vzdorovať, preto zavrela oči a zaspala.
----------
Keď oči znovu otvorila, uvidela nad sebou strop zložený z pravidelných štvorcov, symetricky poukladaných po celej jeho ploche.
Obzrela sa dookola. Bola v štvorcovej miestnosti so stranami dlhými asi päť metrov. Steny aj strop boli bielej farby s trochou modrého nádychu.
Jane vstala z lôžka a zamierila k dverám, umiestneným presne v strede jednej zo stien.
Boli rovnako veľké, ako bežné dvere, len nemali nijakú kľučku alebo držadlo. Vedľa dverí bol vo výške očí umiestnený čierny štvorec. Jane sa ho opatrne dotkla, no nič sa nestalo. Skúsila sa do dvier zaprieť, no nepohli sa ani o kúsok.
"Teda som uväznená," pomyslela si a nechala dvere dverami.
Rozhodla sa dôkladnejšie si prezrieť svoju izbu. Vrátila sa k lôžku. Bolo tvorené z jednoliateho kusu látky pripomínajúcej molitan, no nie takej drapľavej.
Posteľ bola vlastne jediným vybavením celej izby. Okrem nej už našla v miestnosti len malý ovládací pult, no stláčanie tlačidiel nemalo žiadny účinok.
Zaujalo ju osvetlenie. Po celom obvode stien sa blízko stropu tiahol trojcentimetrový pás z ktorého sálalo príjemné biele svetlo.
Vrátila sa ešte k dverám. Zaklopala na ne a zistila, že vydávajú veľmi hlboký kovový zvuk, čo dokazovalo, že dvere sú veľmi hrubé. Jane hádala, že sa otvárajú zasúvaním sa do steny alebo stropu.
Nemohla už nič viac zistiť, preto sa vrátila k lôžku a ľahla si naň. Privrela oči a čakala na ďalší vývoj udalostí.
Zrazu začula syčivý zvuk a prudko sa obrátila k dverám. Tie tam už neboli a vo vchode stál starší prešedivený muž. Jane hneď vstala a pristúpila k nemu.
"Akým právom ste ma uniesli a teraz ma väzníte?!" začala zostra.
Muž zmierlivo zdvihol ruky.
"Upokojte sa, slečna Wernerová a poďte prosím so mnou. Samozrejme vám všetko vysvetlím, ale nie tu."
Jane neodporovala. Viedol ju dlhou chodbou osvetlenou rovnakým spôsobom ako jej cela. Po oboch jej stranách bolo množstvo zatvorených dvier.
Starec k jedným z nich zabočil a položil ruku na čierny štvorec. Ozval sa už známy sykot, dvere slabo zažiarili a zmizli. Jane s úžasom hľadela na otvor pred sebou. Muž však bez akéhokoľvek záujmu vošiel do miestnosti, teda ho nasledovala.
"Posaďte sa," ukázal na niekoľko pohodlných kresiel.
Jane si teda sadla a obzrela si miestnosť. Bola omnoho väčšia ale aj útulnejšia, ako tá v ktorej bola predtým. V jej strede bol malý stolík vyrobený zrejme z nejakého plastu a okolo neho bolo rovnomerne rozložených päť kresiel. V jednom z nich sedela ona a oproti nej sa usadil starec.
Takmer dookola celej miestnosti boli rozložené police s množstvom kníh. Všimla si jednu zaujímavú skutočnosť: na chrbtoch väčšiny z nich boli nápisy v znakoch, ktoré nikdy predtým nevidela.
V izbe bolo aj niekoľko kvetín, veľmi pomáhajúcich dotvoriť príjemnú atmosféru. Takmer všetky kvitli a prekrásne voňali.
Z pozorovania ju vytrhol starcov rázny hlas.
"Predpokladám, že chcete vysvetlenie."
"Áno."
"Najskôr sa vám predstavím. Som profesor Breening, vynálezca a vedec."
"Úžasné! Tak toto je potom vaše dielo," ukázala rukou dookola.
"Ale nie," usmial sa profesor. "Túto základňu som nevyrobil ja. Je majetkom galaktického systému Drenopia."
"Takže sme v kozmickej lodi a vy ste pravdepodobne mimozemšťan."
Túto vetu by Jane pravdepodobne vyriekla s iróniou v hlase, keby v poslednom čase nebola videla toľko zvláštnych vecí. A nasledujúce starcovo počínanie jeho slová dokonale potvrdilo. Pristúpil k jednej zo stien, jedinej kde bolo trocha prázdneho miesta a stlačil malý spínač. Časť steny okamžite zmizla a za ňou sa zjavilo hlboké pole vesmíru posiate trblietavými hviezdami. Jane nevychádzala z údivu.
"Naozaj sme v kozmickej lodi, a ja sa skutočne tak trochu cítim ako mimozemšťan, hoci pochádzam zo Zeme."
Jane sa ovládla, aj keď ju výhľad na vesmír nadchol. V podstate už niečo podobné čakala, preto sa rozhodla byť čo najviac praktická, pokiaľ nedostane odpovede. "Takže čo odo mňa chcete?"
"Poviem vám jeden príbeh. Môj príbeh."
Starec začal rozprávať:
"Narodil som sa v srdci Európy blízko mesta ktoré sa volá Bratislava a ktoré leží na Slovensku. Vy to však asi nebudete poznať."
"Ale áno," prerušila ho Jane. "Krajinu poznám ako Československo, teda vlastne len viem, kde leží, neviem nič bližšie. Je spomínaná v súvislosti s jedným praktickým bojovým štýlom, na ktorý som narazila pri svojom štúdiu. Krav Maga, ktorý vyvinul ako praktický štýl sebaobrany Imrich Lichtenfeld, ktorý vyrastal v Bratislave. Síce je mimo tradičné formy bojových umení, ale je to účinný spôsob praktickej a efektívnej obrany."
"Prečo ma to neprekvapuje?" usmial sa profesor. Ale znovu zvážnel a pokračoval:
"Keď som mal šesť rokov, zomreli mi obaja rodičia. Bolo to krátko po prvej svetovej vojne. Chrípková epidémia, ktorá vtedy vypukla zabila tisíce ľudí. Naša krajina bola veľmi zaostalá a len ťažko sa zviechala z vojnových útrap. Vždy ma zaujímala technika a fyzika, no v mojej vlasti sa takmer vôbec nebolo možné vzdelávať v týchto oboroch. Preto som sa rozhodol odcestovať do zahraničia.
Robil som všetky možné práce, len aby som zarobil nejaké peniaze. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som si našetril na cestu do Anglicka. Na vlak som však minul takmer všetko a v Anglicku sa moja situácia zopakovala.
Začínal som znova z ničoho. Našťastie som sa v Londýne spriatelil s jedným učiteľom, ktorý ma napokon prijal aj do svojho domu. Bol to samotár a veľký čudák. Aj jeho zaujímala fyzika, preto sa mi asi začal venovať. Často mi vravieval, že v mladosti mal rovnaké problémy ako ja. Preto sa vraj rozhodol trochu mi to uľahčiť.
Odovzdal mi všetky svoje vedomosti a ja som hltavo študoval. Niekoľko mesiacov po mojich osemnástych narodeninách učiteľ zomrel.
Práve v tej dobe sa začalo rozprávať o novom vojnovom konflikte s Nemeckom. Pôda v Európe začala byť horúca. Aj to bol dôvod, prečo som chcel odísť za oceán.
Často som pred učiteľom rozprával, že by som chcel ísť študovať do Ameriky a dobrý starček mi to po svojej smrti umožnil. Odkázal mi časť svojho malého majetku s prosbou, aby som odišiel do krajiny neobmedzených možností.
Do tretice sa opakovala moja bieda. Znova som prišiel o všetky peniaze a ani v Amerike bez peňazí nič nedosiahneš. Robil som zametača ciest, a spával som pod holým nebom. No raz, keď som sa prebudil, našiel som sa v podobnej miestnosti, v akej ste dnes boli vy."
"Teda aj vás uniesli?"
"Áno, no nebol som ani trochu pobúrený. Slušne sa ma spýtali, či sa nechcem vrátiť späť. Keď som sa dozvedel, že som na kozmickej lodi mimozemšťanov, súhlasil som s pobytom medzi nimi. K Zemi ma už nič nepútalo, celé ľudstvo ma sklamalo.
Vypytovali sa ma na všetko možné a ja som im podľa svojich schopností odpovedal.
Ostal som u nich niekoľko dní. Potom ma chceli poslať späť, no ja som vyslovil prosbu zostať medzi nimi. Dovolili mi to. A navyše som mohol študovať akúkoľvek vednú disciplínu a používať ich skvelé laboratóriá. Oni zatiaľ lietali po vesmíre a skúmali nové planéty."
Starec zmĺkol.
"A prečo ste uniesli mňa?"
Jane chvíľu uvažovala a potom dodala: "A mojich rodičov?" Prvý raz vyslovila túto domnienku.
"Nie!" odporoval starec. "My sme neuniesli vašich rodičov. Nechajte ma prosím rozprávať ďalej. Nebol som jediným pozemšťanom, ktorého zobrali zo Zeme.
O niekoľko týždňov som sa dozvedel, že rovnaká kozmická loď ako naša vzala na svoju palubu pozemšťana z Európy. Najskôr som sa potešil, veď na druhej lodi mohol byť môj krajan. No sklamal som sa. A nielen to, dozvedel som sa že ten človek je Nemec. Vedel som, čo sa dialo v západnej Európe po mojom odchode zo Zeme. Hrozil nový vojnový konflikt zo strany Nemecka. Vedel som aj to, že veľká časť obyvateľstva tejto krajiny sympatizuje s fašizmom. Preto som vystríhal svojich priateľov pred tým človekom.
Už dávno som im rozprával o hrôzach prvej svetovej vojny. Pretože na ich materskej planéte sa už niekoľko tisíc rokov nebojuje a Zem objavili len nedávno, a nevedeli o nej takmer nič, moje rozprávanie o ustavičných bojoch, hlade, chorobách a nenávisti ich veľmi rozrušilo. Hneď sa spojili s druhou loďou, no obavy boli zbytočné. Podľa hlásenia sa pozemšťan správal priateľsky a inteligentne.
Prestal som sa teda znepokojovať a venoval som sa vede. Za nejaký čas som sa naučil ich reč a poznal som mnoho výtvorov ich technického a duševného sveta. Po šiestich mesiacoch výskumov loď pristála na planéte Turn. Tam som pokračoval vo svojom bádaní a stal som sa uznávaným vedcom.
Neskôr som sa dozvedel, že aj druhá loď sa už vrátila. Onedlho som sa stretol s tým Nemcom. Bol to vyšší chlap s čiernymi uhladenými vlasmi a hustým obočím. Tvár nemal ktovieako peknú, no nebol ani vyslovene škaredý. Mal vytrénovanú svalnatú postavu a mocné ruky aj nohy. Bol odetý v bledomodrej kombinéze, ktorá sa v tých časoch bežne na Turne nosila. Chvíľu sme sa rozprávali, no nie príliš priateľsky. Nevedel som prečo, no bol mi strašne nesympatický. Nič nás k sebe nepútalo, preto sme sa jeden druhému radšej vyhýbali.
Prešlo niekoľko mesiacov a nič zvláštne sa nestalo. No raz ráno som sa dozvedel, že nejaký cudzinec ukradol bojovú kozmickú stíhačku a zmizol vo vesmíre. Raketa nebola veľmi moderná, veď na Turne už dávno nepoznali vojny, preto sa zbrane vyrábali vo veľmi obmedzenom množstve. Loď, ktorú však cudzinec ukradol mala vo svojej výzbroji aj diotrinové delo. Mala sa používať v prípade ohrozenia Turnu meteormi. Planéta sa totiž nachádzala v letovej dráhe meteorového toku a už niekoľkokrát sa stalo, že spadnutý meteor spustošil veľké územie na jej povrchu.
Bol som hneď od začiatku presvedčený, že únos previedol ten Nemec. Dietrich Litz! Tak sa volal. Zapamätajte si to meno.
Hneď som upozornil Turnskú políciu na hroziace nebezpečenstvo. V médiách sa totiž objavila veľmi zaujímavá fotografia. Predmet na nej bol nájdený v Litzovej izbe a Turňanom bola jeho symbolika neznáma. No ja som ho hneď spoznal. Bola to svastika, hákový kríž.
Hrozné pomyslenie. Diotrinové delo, najhroznejšia zbraň v celom vesmíre v rukách prívrženca fašizmu. Keď som si pomyslel, čo všetko by sa s ňou dalo vykonať, vlasy mi vstávali dupkom na hlave.
Ale čas plynul a nič sa nedialo. Litz načisto zmizol vo vesmíre a na celú vec sa čoskoro zabudlo.
Často som myslel na Zem. Dozvedel som sa, že nad ňou nechali Turňania obiehať automatickú miniatúrnu sondu, schopnú zachytávať pozemské vysielanie. Tak som mal aspoň čiastočné spojenie so Zemou, hoci som bol od nej vzdialený niekoľko tisíc svetelných rokov.
Prešlo pol storočia. Vedeli sme o všetkom, čo sa na Zemi dialo. Aj o druhej svetovej vojne."
Profesor vzdychol.
"Ani si neviete predstaviť ako mnou otriasla správa o jej začiatku, veď sa začala tesne po mojom odchode. Dokonca som prosil Turňanov, aby ju zastavili, no oni odmietli. Nemajú vraj právo zasahovať do osudov iných planét."
Muž si chytil hlavu do dlaní a chvíľu mlčky sedel. Zrazu sa však rázne narovnal a pokračoval:
"Nechcel som hovoriť o vojne na Zemi, ide o niečo iné. Začiatkom pozemského roku 1985 sme z našej sondy dostali hlásenie o zaujímavých pokusoch manželov Wernerových."
Moji rodičia?" Prerušila ho Jane.
"Áno. Zamerali sme na nich pozornosť a zistili sme, že hoci o tom pravdepodobne ani nevedeli, skonštruovali diotrinový usmerňovač."
"Čo sú to vlastne tie diotriny?"
"To je trochu zložitejšie na vysvetlenie. Hlavnou definíciou je, že diotriny sú nadsvetelné častice, pozemšťania ich považujú za hypotetické, lebo nie sú dokázané, a nazývajú ich tachyony. Tieto nadsvetelné častice skutočne existujú, ale bežne nie sú detekovateľné, nakoľko náš senzorický systém je viazaný na svetlo a zo svojej podstaty nemá pozemská veda systém na ich detekciu. Ale inak by sa dali predstaviť ako iný druh svetla, ktorý nedokážeme vnímať."
"Dobre," riekla Jane, "ja nie som príliš zbehlá vo fyzike, ale nie je problém u nadsvetelnej častice s kauzalitou? Ako sa to hovorí... že následok predbehne príčinu? Sama tomu dobre nerozumiem..."
"Uvažujete správne, Jane, v rámci vašej pozemskej vedy. Kauzalita sa porušuje v rámci svetelného senzorického systému, lebo ten je pre pozemskú vedu hraničný. Ale treba si uvedomiť, že diotrinová častica je nezávislá na svetle a tým nespadá do senzorického pozorovania svojich prejavov v rámci svetla. Áno, teoreticky z nášho pohľadu by porušovala kauzalitu, ale to je pre nás len niečo ako optický, alebo informačný klam. V skutočnosti samotná diotrinová častica nemôže kauzalitu nijak narušiť v rámci svojho rýchlostného systému. Tam funguje všetko rovnako v rámci zachovania príčiny a následku, len je to mimo informačného kanálu svetla. Treba to brať ako nezávislý systém pohybu. Je to trochu zložitejšie na predstavu, ale dá sa to porovnať s rýchlosťou zvuku. Svetlo voči zvuku porušuje kauzalitu, ale svetlu je to jedno... A diotrinu je jedno ako sa na jeho kauzalitu pozerá svetlo. Diotrin je proste iná forma rýchlostnej častice, pre ktorú nemáme senzorický systém, ale ktorá sa správa v rámci kauzality úplne normálne v rámci svojej rýchlostnej škály."
"Ako tak rozumiem," riekla Jane.
"Ale to nie je všetko," pokračoval profesor. "Diotriny sú zároveň niečo ako nezávislé skupenstvo hmoty, pre pozemšťanov neznáme. Znamená to, že klasická hmota až po subatomárne častice môže byť premenená na toto skupenstvo, kedy sa mení jej podstata na základnú jednotnú štruktúru. Akúkoľvek hmotu možno previesť do tohto základného stavu a potom buď reverzibilne transformovať späť, alebo premeniť na ľubovoľnú inú hmotu."
"To znamená, že akúkoľvek hmotu môžete premeniť na túto formu a potom zmeniť buď naspäť alebo vytvoriť niečo iné?" spýtala sa Jane.
"Je to zjednodušené, ale v podstate správne. Dá sa to, ale len pomocou technológie. V prírode sa vyskytuje premena za určitých okolností na diotriny, ale tie už zostávajú v tejto forme nezvratne. Umelo sa však dá dosiahnuť spätný proces, alebo tvorba novej hmoty."
"Rozumiem," riekla Jane. "Je to divné, ale dokážem princíp pochopiť. "
"Naši vedci po objavení diotrinov v prírode najskôr zistili, že ich nadsvetelná podstata znamená obrovské množstvo využiteľnej energie a najskôr boli diotriny používané len ako jej zdroj. To umožnilo turnským vedcom použiť svetlo ako prenosové médium hmoty. Za pomoci obrovskej energie bolo možné premeniť hmotu na svetelný lúč, využiť rýchlosť lúča na presun a následne urobiť reverzibilnú rekonštrukciu. Dosiahli sme rýchlosť svetla. Takýmto spôsobom mohla byť využitá naša hraničná rýchlosť. No, bohužiaľ, prišlo sa na to, že takýto svetelný pohon lodí je nevýhodný. Hlavnou slabinou bolo, že pri dosiahnutí rýchlosti svetla sa menil čas. Kým v lodi sa takmer zastavil, v okolitom svete plynul z pohľadu posádky prirýchlo. Takže dosiahnutie rýchlosti svetla neprinieslo žiadny efekt."
"Tomu nerozumiem."
"Predstavte si dve autá. Jedno veľmi rýchle, ale spôsobujúce poruchy času a druhé síce pomalé, no bez vplyvu na čas. Pred sebou by ste mali trasu povedzme sto kilometrov. Keby ste nasadli do pomalého auta, prešli by ste ten úsek za hodinu, kdežto cesta v rýchlom aute by trvala povedzme minútu. Lenže pri vystúpení z rýchleho auta by ste zistili, že hoci ste boli v jeho vnútri len jednu minútu, v okolitom svete prešla hodina. Ak by ste si teda s druhým autom urobili závod, prišli by ste do cieľa spoločne. Rozdiel by bol len v tom, že vy by ste za ten čas zostarla o minútu, kdežto druhý jazdec o hodinu. Cestovanie rýchlosťou svetla je teda len zdanlivo výhodné."
"Už tomu začínam rozumieť."
"Niečo iné sú diotriny. Prišlo sa na to, že namiesto svetla ako média presunu, je samozrejme výhodnejšie použiť samotné diotriny. Princíp premiestňovania je prakticky ten istý, až na to, že diotrinové lúče nedeformujú čas a sú nepredstaviteľne rýchlejšie ako svetlo. Preto sa začali v plnej miere používať na cestovanie v kozme. Okrem toho diotriny voľne prechádzajú cez akúkoľvek hmotu, čo svetlo nedokáže. Neskôr si môžeš naštudovať celú problematiku do podrobností, ak budeš chcieť."
"Určite sa na to pozriem..."
"Ale vráťme sa k tvojim rodičom. Objavili princíp diotrinového usmerňovača a dokonca ho aj zostrojili. Nikdy by sa im ho však nepodarilo spustiť, pretože ho založili na elektronickom princípe. Elektrina však nemá toľko energie, aby ho dala do chodu. Aj keby sa spojili všetky elektrárne sveta, nevyvinuli by ani jedno percento potrebnej sily. Keby použili energiu, ktorú obsahuje svetlo, možno by sa im to podarilo. No tú na Zemi ešte nedokážete v plnej miere využiť."
"A fungoval by ten prístroj, keby sa im predsa len podarilo uviesť ho do chodu?"
"Správna otázka," rýchlo odvetil profesor. "Tvoji rodičia rozmýšľali presne o tom istom, čo som ti tu už povedal: premenou hmoty na energiu a naopak. Pre správnu funkciu žiariča na elektrickom princípe potrebovali štvorkanálové elektromagnetické pole, ktoré kmitá niekoľko miliardy krát za sekundu. Toto pole má však vedľajší účinok, o ktorom Peter a Alice nevedeli. Žiarič nielenže by fungoval, ale ožiarený predmet by cestoval nielen v priestore ale aj v čase, a to na základe frekvencie kmitov."
Jane prekvapene pozrela na profesora.
"Je to tak. Tvoji rodičia vynašli stroj času."
"Cestovanie v čase je teda možné?"
"Áno. Na Turne ho objavili len pred tristo rokmi, no zakázali ho používať a výskum bol utajený, pretože akýkoľvek zásah či už do minulosti alebo budúcnosti, by mohol zmeniť prirodzený vývoj, čo by mohlo mať katastrofické následky. Dokonca by bolo možné vymazať zo sveta nejakú planétu alebo hviezdu. Preto vedecké týmy udržovali túto vec v tajnosti, aby vynález nemohol byť zneužitý.
Tajomstvo sa však prezradilo vďaka vašim rodičom a taktiež vďaka Litzovi. Sledovali sme Petra a Alice pri ich práci. Pred siedmimi rokmi prepravovali vynález do Japonska na palube dvojmotorového lietadla. Spolu s vami. A potom ich ktosi uniesol.
My sme únos samozrejme zaregistrovali, no nevedeli sme, kto ho previedol. Keď ste ostali sama v lietadle, nemohli sme vám pomôcť, no vám sa podarilo zachrániť sa a na moju prosbu Turňania potom zariadili, aby ste mohla zostať v Chráme tigra."
Jane sa strhla:
"Čože?! Vy ste to zariadili?! Ako je to možné?!"
"Pomocou diotrinových lúčov sa dá manipulovať s ľudským mozgom. Do mysle najvyššieho kňaza sme vyslali impulz, ktorý vám umožnil zostať v chráme."
Janin výraz sa počas profesorovej odpovede menil z prekvapeného na zachmúrený.
"Vy dokážete manipulovať s mysľou ľudí? Môžete ich ovplyvniť tak, aby vykonávali vaše rozkazy a to bez odporu alebo vlastného presvedčenia?"
"V podstate máte pravdu. Lenže..."
Jane ho ostro prerušila.
"Počujte... doteraz ste nepovedali nič, s čím by som mala problém, ale to sa teraz zmenilo. Ovplyvňovanie niekoho myšlienok a rozhodnutí vo svoj prospech bez jeho vedomia je amorálne a neľudské. To sa mi ani najmenej nepáči. Hoci ste mi pomohli, nemali ste na to právo." Jane až vyskočila z kresla.
"Upokojte sa, slečna Wernerová," profesor ju usádzal naspäť do sedadla. "My to predsa bežne nerobíme."
"Ako to že nie? Veď ste sám povedal, že ste manipulovali s mozgom najvyššieho mnícha!"
"V podstate to je pravda. Ale uisťujem vás, že mu to neublížilo. Navyše najvyšší mních z vášho chrámu vlastne chcel, aby ste zostala, ale bránila mu v tom tradícia. Bol na hrane medzi rozhodnutím porušiť ju a dať vám bezpečné útočisko. My sme len jeho rozhodnutie mierne priklonili k tejto možnosti. Ak by o tom neuvažoval, neboli by sme to urobili. Cítili sme sa čiastočne zodpovední za váš osud, nakoľko ste prišli o svojich rodičov nepriamo aj našou vinou. Okrem toho to bol výnimočný prípad. Za posledných dvadsať rokov to bola jediná oficiálna manipulácia z našej strany, a stálo ma mnoho úsilia a vplyvu, aby to bolo dovolené. Vo vyspelých spoločenstvách je takáto manipulácia prísne zakázaná a technológia na jej prevádzanie je tajná. Aj keď v rámci vesmíru sú podobné zákony ťažko vymožiteľné všade."
Jane spozornela.
"Chcete tým snáď povedať, že nejaká iná vesmírna mocnosť tieto manipulácie bežne používa?"
"Bohužiaľ áno," odvetil profesor. "V nám známom vesmíre je obrovské množstvo obývaných planét. Sú v nich zastúpené všetky vývojové formy života. Od planét, na ktorých sa život ešte len začína, až po vysokovyvinuté civilizácie. Medzi posledné patrí aj Turn.
Do menej vyvinutých planét sme nijako nezasahovali, pretože by to mohlo narušiť ich prirodzený vývoj. Len sme ich pozorovali. Predstavte si, že by ste človeku niekoľko sto rokov za vašim vývojom dali do ruky laserovú zbraň. Čo by sa stalo?"
Jane uvažovala. "Asi by nastalo hrozné krviprelievanie."
"Presne tak. Jej majiteľ by sa v okamihu stal neohrozeným vládcom. Pravdaže, záleží to aj na povahe ľudí. No ak by napríklad takúto zbraň dostali do rúk hitlerovci v druhej svetovej, veľa by z našej planéty nezostalo. Bohužiaľ, niečo podobné sa naozaj prihodilo. Litz, predtým ako zmizol, študoval práce turnských vedcov s diotrinovými žiaričmi. Potom ukradol jednu z obranných rakiet a ušiel. Dôležité však bolo aj to, že spolu s ním zmizol aj počítačový kryštál s niekoľko tisíc rôznych vynálezov, ktoré sa dali použiť aj ako zbrane. Dlhé roky však prešli a nič sa nedialo. Stále sme pozorovali život na Zemi a ako som už povedal, zaznamenali sme aj únos vašich rodičov. Domnievame sa, že ich uniesol Litz."
"Ale prečo by to robil?"
"O nejaký čas po únose sa na nás obrátila galaktická rada v mene planéty Algaid s prosbou o pomoc proti neznámemu nepriateľovi. Táto planéta patrí do Galaktického systému Drenopia, preto sme pomoc nemohli odmietnuť. Zástupcovia planéty nám oznámili, že planéta Gron, ktorá nepatrí do spoločenstva na nich zaútočila. Zničila ich obranné rakety na obežnej dráhe a žiadala vydanie moci nad planétou do rúk Gronu. Na to im stanovila určitú dobu, presne šesťdesiat dní. Po jej uplynutí, ak nebudú splnené podmienky, vraj zaútočí na planétu plnou silou.
Vyslali sme teda na Gron špeciálny tým, ktorý mal preveriť situáciu. Ten zistil, že všetko je naozaj pravda a že vládcom na planéte Gron sa stal Litz vďaka technike, ktorú nám ukradol.
Ďalej sme zistili, že pri jeho plánoch mu pomáhajú dvaja vedci neznámeho pôvodu. Mňa však hneď napadlo, že ide o dvoch ľudí unesených zo Zeme. Zrejme Litz nebol natoľko vzdelaný, aby sám skonštruoval zbrane podľa plánov, ktoré ukradol a preto uniesol oboch vedcov.
Podľa svetelného lúča, ktorým únos previedol sa dá usudzovať, že si vytvoril základňu niekde v pustinách Antarktídy a odtiaľ sledoval všetko, čo sa na Zemi dialo. Keď sa naskytla príležitosť, uniesol vám rodičov. Otázkou zostáva len to, prečo použil svetelný prenos, namiesto diotrinového. Koncentrovaný fotónový prúd poškodil lietadlo, čo by diotriny neurobili. Jeho rozhodnutie, zrejme vychádzalo z nevedomosti, alebo chcel schválne lietadlo poškodiť. To sa už asi nedozvieme.
Litz potom zhromaždil veľké množstvo bojových lodí s diotrinovou výzbrojou, čo mu trvalo niekoľko rokov. Teraz, keď jeho sila stúpla, rozhodol sa zaútočiť na najbližšiu obývanú planétu, ktorou je Algaid.
Náš agent sa dostal až k centrálnemu počítaču na bojovej základni Gronu a podarilo sa mu získať plány celej operácie. Zistili sme, že pri troche šťastia by sa nám mohlo podariť vojne zabrániť. Litzov plán má totiž jedno slabé miesto. Pôvodní obyvatelia Gronu nie sú na takej úrovni, aby mohli pilotovať jeho lode, výcvik by trval dlho a navyše Litz nikomu neverí, bojí sa zrady. Ak si chce zachovať nadvládu, nemôže rozširovať svoje vedomosti do príliš širokého okruhu ľudí. Preto prakticky celá jeho výzbroj je riadená automaticky zo základne. Stačí teda riadiace centrum vyradiť z prevádzky, a stíhačky zostanú bez kontroly."
"Rozumiem. Teda chcete to riadiace centrum zničiť. To musel byť odvážny chlapík, čo získal tie plány."
"Spoznáte sa s ním, veď je tu na lodi. Je to jeden z trojice nášho špeciálneho komanda."
"Čože? Ten váš tým má len troch ľudí?"
"Zatiaľ len dvoch."
"Ako to myslíte?"
"Tretím členom by ste mali byť vy."
Jane sa zasmiala.
"A ako viete, že s tým budem súhlasiť? Veď ste ma vlastne uniesli."
"Pravdaže, nemusíte súhlasiť. No myslite na svojich rodičov. Oni potrebujú vašu pomoc, Jane. A takisto vás potrebujú obyvatelia planéty Algaid. Ste vynikajúca bojovníčka naše šance sa tým veľmi zvýšia. To je dôvod, prečo sme sa obrátili práve na vás."
Jane premýšľala.
"Dobre teda," povedala po chvíli. Vstúpim do toho vášho komanda, ale len kvôli mojim rodičom."
"Výborne. Teda vás zoznámim s vašimi novými spolupracovníkmi."
Profesor vstal a podišiel k riadiacemu pultu.
"Moment," zastavila ho Jane. "Ešte jedna vec mi nie je jasná."
"Pýtajte sa teda, " otočil sa k nej starec.
Jane sa tiež postavila, pomalým krokom prechádzala po miestnosti a pritom rozprávala.
"Keď sme boli ešte v lietadle, pamätám sa, že nezmizli len moji rodičia, ale aj debny s vynálezom a piloti. Prečo?"
"Máte pravdu. To čo vám teraz poviem sú len domnienky, no aj tak myslím, že nemajú ďaleko od pravdy. Domnievam sa, že Litz zistil zloženie posádky, no nebol si istý, ktorí z cestujúcich sú vedci. Možno vedel, že váš otec je pilot a mohol riadiť lietadlo. Pretože nechcel urobiť chybu, premiestnil z paluby lietadla všetkých dospelých ľudí. A čo sa týka toho zariadenia, asi ho chcel jednoducho preskúmať. Čo sa stalo s pilotmi nám nie je známe. Ak ich Litz nepotreboval, zbavil sa ich."
"Ale prečo nechali na palube mňa?"
"Ani to nevieme presne. Je však možné, že nechcel mať problémy s dieťaťom. Sú to starosti navyše. A preto vás jednoducho nechal napospas osudu. Nepotreboval vás, a tak si vás nevšímal. Chcete sa ešte na niečo spýtať?"
"Už ma nič nenapadá."
Starec sa usmial. "Ale mňa áno. Spomínate si na list, ktorý ste dostali v Číne?"
"Áno..." Jane spozornela. "Chcete hádam povedať, že ste ho poslali vy?"
"Presne tak. Rozhodli sme sa vám trochu pomôcť a zároveň si vás vyskúšať. Obstáli ste výborne."
Opäť pristúpil k riadiacemu pultu.
"Teraz vám predstavím vašich kolegov."
Stlačil jeden spínač a potom sa obaja usadili späť do kresiel a čakali. Janin pohľad sa mimovoľne uprel na dvere. O chvíľu zažiarili a zmizli.
Do miestnosti vošiel mladík, len o málo vyšší ako dievča. Mohol mať asi dvadsať rokov no hoci bol mladý pôsobil sebaistým a odhodlaným dojmom. Oblečenú mal kombinézu bledomodrej farby uprostred tela stiahnutú masívnym opaskom, na ktorého pracke bol ten tajomný znak a na ktorom bolo vidieť aj niekoľko malých prístrojov. Na ruke mal modrastý prsteň.
Za ním vo výške pliec vplávala dnu strieborná kovová guľa s priemerom asi pol metra. Okolo celého jej obvodu sa tiahla úzka drážka, akoby guľu po obvode ktosi narezal. Na hornej časti bol smerom dopredu umiestnený pretiahnutý display, teraz čistý.
"Zrejme nejaký prístroj," pomyslela si Jane.
Mladík podišiel k nej a podal jej ruku.
"Zdravím vás Jane, ja som Den Alex."
Jane sa mu tiež predstavila, a pocítila jemný stisk. Ruky sa rozpojili a všetci si znova sadli. Po chvíli mlčania sa ozvala Jane.
"Zrejme čakáme na tretieho člena týmu,. Je to tak?"
"Nie," odvetil profesor a usmial sa. "Chceli sme vás trochu prekvapiť. Tretí člen je už tu," ukázal na kovovú guľu.
V tej chvíli sa v prostriedku rozpojila a obe pologule sa od seba vzdialili asi o desať centimetrov. Spájal ich driek o niečo užší ako bol priemer telesa. Z neho sa vysunuli dve ohybné ramená zakončené po trojici chápadiel. Jane si domyslela, že je to robot. Display zobrazil dva žiarivé body, ktoré mali zrejme predstavovať oči.
"Ahoj, Jane," ozval sa príjemný melodický hlas a robot sa vzduchom priblížil k dievčaťu. "Ja som Beis, typové označenie BE-3, elektronický mechanik doplnený o obvody umelej inteligencie. Nateraz som Denov spoločník a priateľ a zároveň tretí člen špeciálneho komanda Tiger."
Jane, nevychádzajúc z údivu, sa opatrne dotkla umelého chápadla. Na počudovanie zistila, že je mäkké a ohybné.
"Teší ma, Beis..." odvetila trochu zaskočene, no rýchlo sa snažila ovládnuť svoj úžas.
"To je zaujímavá náhoda. Prichádzam z Chrámu tigra a vaše komando sa tiež volá Tiger."
"Nie, to nie je náhoda," ozval sa Den. "Hľadali sme vhodný názov pre náš špeciálny oddiel a profesor navrhol, aby sa nazýval Tiger. Vysvetlil nám, že tigre sú najobávanejšie pozemské šelmy a zároveň pripomenul, ako si teraz sama povedala, že prichádzaš z Chrámu tigra. Aj na Turne žijú zvieratá podobné tigrom, no nie sú až také nebezpečné. Ba dokonca jediné písmeno turnskej abecedy "L" sa podobá vášmu pozemskému "T". Je vhodné používať ho ako značku. Symbolizuje sa tým turnská spolupráca s pozemšťanmi.
Takže: Sme špeciálna jednotka pre plnenie nebezpečných úloh s názvom Tiger. Nepodliehame pod vládu ani armádu ktorejkoľvek z planét spoločenstva Drenopia. Našim jediným partnerom je Galaktická rada, s ktorou úzko spolupracujeme, ale ponechávame si nezávislosť. Rada nás môže požiadať o pomoc, alebo nám zadať úlohu, ale je len na našom rozhodnutí, či ju akceptujeme. Profesor trval na takomto formáte spolupráce, lebo nechce byť na nikom závislý. Rada je zložená zo zástupcov päťdesiatich zakladateľov systému Drenopia. Za svoje služby systému máme k dispozícii jeden zo štyroch vojnových krížnikov a najmodernejšiu techniku galaxie, ale v prípade problému dokážeme operovať aj čisto nezávisle. Radu však rešpektujeme ako najvyššiu mocenskú štruktúru tejto časti galaxie a spolupracujeme s ňou veľmi úzko. Pokiaľ by ale nastal problém, rade nepodliehame. Nemôže nám nič prikázať. Profesor trval na tom, že budeme nezávislou organizáciou, pretože ani najlepšia vládna moc nemusí byť imúnna voči zneužitiu a zlu."
"Nechaj tú prednášku, Den," usmial sa profesor. "Jane sa všetko časom dozvie. Teraz musíme v prvom rade riešiť vzniknutý problém a oboznámiť Jane s dôležitejšími vecami, ako je naše postavenie v službách rady. Na prípravu akcie máme len mesiac. Vtedy už budú útočné lode v okolí Algaidu a nám sa zvýši možnosť nepozorovane sa dostať na planétu Gron. Preto nebudeme strácať čas a hneď sa pustíme do príprav. Vaším sprievodcom a radcom, Jane, bude od tejto chvíle Den."
Otočil sa k chlapcovi a podal mu tablet popísaný neznámymi znakmi.
"Toto je plán výcviku rozvrhnutý na dvadsaťosem dní. Pri jeho dodržaní skončíte s prípravami dva dni pred odchodom na Gron."
Starec potom podišiel k Jane.
"Musím vám ešte niečo dať."
Siahol rukou do vrecka plášťa a vytiahol z neho malý modrastý kovový predmet. Podal ho dievčaťu.
"Toto je miniatúrny počítač ovládaný mozgom majiteľa. Má ho každý človek na tejto lodi, pretože je univerzálnym nástrojom na dorozumenie sa s centrálnym počítačom. Používa sa napríklad na otváranie všetkých dverí na lodi, alebo na spúšťanie iných mechanizmov. Bez neho by ste tu bola úplne stratená."
Jane si na prst nasadila obrúčku, ktorá mala na svojej rozšírenej časti vyrazený už známy znak.
"Opatrujte ho ako oko v hlave. V cudzích rukách by mohol napáchať veľa škody.
Den, teraz sa choďte najesť. Určite už musíte byť veľmi hladní. A hneď potom začnite s výcvikom. Ja sa spojím s Galaktickou radou a oznámim jej, že sme pre našu akciu získali novú výbornú posilu. Veľa úspechov, priatelia."
