16. ZAJATIE A BOJ
Jane hodili do úplne tmavej miestnosti, buchli dvere a bol z nej zajatec. Chvíľu v tme mlčky stála, potom sa priblížila k stene a sadla si na dlážku. Zrazu sa však v jednom rohu miestnosti ozval akýsi čudný zvuk. Akoby sa niekto pokúšal hovoriť cez šatku na ústach.
"Den," šepla. Zvuk sa znovu zopakoval. Jane sa vybrala za ním a o chvíľu narazila na niečo kovové. Myslela si, že je to ďalšia stena, no mýlila sa. Podľa hmatu zistila, že je to veľké sedadlo na ktorom sedí spútaný človek. Dotkla sa mu rukou tváre a zistila, že má previazané ústa. Aj ona mala síce zviazané ruky, ale pred sebou, takže mohla bez väčších problémov dať šatku dole. Človek sa zhlboka nadýchol.
"Den?" spýtala sa znova s obavou v hlase.
"Jane, Chvalabohu že si tu. Teda sme zachránení!"
Jane sa trochu potešila, keď poznala priateľa po hlase, no hneď zvážnela.
"Omyl, nie sme zachránení. Ja som tiež zajatec!"
Tichšie, Jane, tichšie. Je možné, že nás odpočúvajú. Viem že si zajatá, ale to nie je dôležité. Litz uro..."
Stíchol, pretože dvere sa otvorili a niečo vletelo dnu.
"Prečo ma strkáte?" Veď letím dosť rýchlo," ozval sa pobúrený mechanický hlas. Dvere sa zabuchli a dvojhlasne sa ozvalo:
"Beis!"
Na guli sa rozsvietila malá lampa a ožiarila vnútro cely.
"Och! Som rád že ste obaja v poriadku."
"Kde si bol, Beis? Úplne som na teba zabudla."
"To nie je od teba pekné. Ale nechajme to. Vzali ma do laboratória a keď zistili, že v sebe nemám zabudovanú žiadnu zbraň, odviedli ma priamo sem."
"Hovor tichšie Beis, môžu nás počúvať."
"Den, ty si zviazaný?"
"Vidíš predsa. Ale to nie je dôležité. O chvíľu budeme voľní. Na pravej topánke mám v tajnom puzdre uložený malý laserový rezák."
Jane hneď siahla na jeho nohu. V čižme objavila malú tyčinku hrúbky ceruzky s jediným tlačidlom uprostred.
"Laserový lúč vychádza z tej zrezanej časti pri stisnutí gombíka. Najprv ma zbav pút, potom už sa odtiaľto nejako dostaneme."
Tenučký lúč len sťažka vnikal do tvrdých kovových pút na kresle.
"Počuj Den, nemyslím, že by sa s tým dali prepáliť dvere."
"To ani nemám v úmysle. Litz urobil veľkú chybu, že nás zavrel pospolu. Keď pre nás prídu, aby nám zmanipulovali mozgy, zaútočíme na vojakov a hádam sa nám podarí, prebojovať sa. Ak sa zmocním jediného lúčometu, nič ma viac nezastaví."
Putá konečne povolili. Den vstal a pretiahol sa.
"Teraz musíme čakať."
"Podarilo sa ti zničiť centrálny počítač?"
"Nie, zajali ma skôr, ako som sa k nemu dostal. Mal som smolu. Stretol som sa s veľkým oddielom vojakov, začal som do nich páliť, no zrazu ma zozadu čosi udrelo do hlavy. Keď som sa prebral, bol som už pripútaný k tomu odpornému kreslu. A čo ty, ako sa vodilo vám?"
Jane mu stručne rozpovedala svoje zážitky odvtedy, ako sa rozišli.
"Takže tvoji rodičia sú vyslobodení? Aspoň niečo. Koľko máme ešte času, Beis?"
"Dve hodiny štyridsaťtri minút dve sekundy do útoku na Algaid."
"Ak sa čo najskôr nedostaneme von, všetko je stratené."
Jane si mlčky sadla na podlahu a oprela sa o stenu. Den sa dotkol lúčom laserového rezáka dvier, no lúč bol na tento materiál prislabý. Rezal ho síce, ale veľmi pomaly. Trvalo by niekoľko hodín, kým by vypálili otvor dostatočne veľký, aby ním prešli. Den to dobre vedel ale vytrvalo rezal ďalej. Beis mu svietil malou lampičkou vysunutou z guľatého tela.
Zrazu sa po miestnosti rozlialo silné svetlo.
"Pozor! Zrejme idú po nás," skríkol Den a ustúpil od dverí. Kovovú tyčinku namieril priamo na ne. Jane vyskočila a schytila ho za plece.
"Takto nie, Den. Bol by si vystavený ich lúčometom."
"Ale veď nás nesmú zabiť."
"Ktovie, Den, možno dostali rozkaz pri pokuse o útek do nás strieľať. Musíme s tým rátať."
"Jane má pravdu," ozval sa aj Beis. "Načo zbytočne riskovať?"
"Keď myslíte... Aký máš teda plán?"
Jane mu vysvetlila, ako budú postupovať. Každý sa oprie o stenu vedľa dverí, tým získajú moment prekvapenia a budú krytí pred lúčmi. Urobili tak a čakali.
Len čo sa dvere odsunuli, Jane sa chytila okraja vchodu a kopla prvého z vojakov. Ten odletel a strhol so sebou aj ostatných štyroch.
Všetci mali v rukách lúčomety, Jane mala teda zrejme pravdu.
Den sa hneď vrhol do dvier, no okolo jeho hlavy v momente preletel žltý lúč. Uskočil späť.
"Neklaďte odpor, inak vás zabijeme!" ozvalo sa od dverí.
Nijaká odpoveď. Jane Denovi naznačila, aby si čupol a aj ona tak urobila. Jeden z vojakov sa osmelil a pristúpil bližšie k dverám. Pomaly postupoval čoraz ďalej a ďalej. V natiahnutej ruke pred sebou držal zbraň. Zrazu sa prudko vrhol dopredu a vystrelil proti stene na miesto, odkiaľ predtým vyskočil Den. Ak by chlapec zostal stáť, lúč by mu prepálil lebku. Teraz však len neškodne roztavil časť steny.
Jane neváhala a prudko vojaka kopla do chrbta. Sklátil sa na zem a zbraň mu vypadla priamo k Denovej ruke. Hneď ju schytil a chcel sa vrhnúť do vchodu. No nemohol. Vojaci vonku dvere zavreli. Chlapec však mal znovu lúčomet, takže to preňho už vôbec nič neznamenalo. Jane úderom omráčila ležiaceho vojaka a obrátila sa k Denovi. Ten už sa chystal vystreliť do dvier, keď ho Jane zadržala:
"Počkaj. Chceš ich snáď pozabíjať? Ich zbrane nemajú omračovací medzistupeň. Preraz radšej niektorú zo stien, pôjdeme inou cestou."
Den prikývol a rozbil stenu napravo od nich. Bol to smer k ovládaciemu stredisku. Takto prešli tri cely umiestnené vedľa seba. Keď prerazili štvrtú, ocitli sa v spojovacej chodbe.
"Beis, vieš kde sme?"
"Áno, boli sme tu už. Touto chodbou sa dostaneme priamo k centrálnemu počítaču."
"Také šťastie, ešte to môžeme stihnúť. Rýchlo!"
Dali sa do behu, no po niekoľkých krokoch narazili na oddiel vojakov. Pretože do nich začali strieľať, nemal Den na výber a začal tiež páliť.
O chvíľu vojaci zistili, že majú pred sebou vynikajúceho strelca. Niekoľko ich padlo a ostatní sa dali na zdesený ústup. Štyria muži zostali nehybne ležať a ďalší dvaja sa s postrelenými nohami plazili preč. Trochu ďalej im pomohli ich druhovia. Jane priskočila k ležiacim postavám. Traja boli po zásahu v bezvedomí, jeden bohužiaľ mŕtvy. Jane si vzala od jedného lúčomet no rozhodla sa ho použiť len v najnutnejšom prípade. Potom pokračovala v ceste za Denom, ktorý už bol niekoľko desiatok metrov pred ňou. Zahučala siréna, ktorá zrejme ohlasovala poplach a do nej sa ozval Litzov hlas. Jane slovám nerozumela, no Beis jej ich hneď preložil:
"Nemajú na nás brať žiadny ohľad. Majú nás bez rozmýšľania zabiť."
"To je zlé. Ale aspoň vieme na čom sme."
Znova prebehli niekoľko metrov no objavila sa pred nimi horda nepriateľov na čele s pásovým obrneným vozidlom. Den rýchlo prerazil najbližšie dvere a ocitli sa v miestnosti s množstvom stolov a stoličiek, zrejme v jedálni. Takto postupovali vpred búrajúc pred sebou steny a aspoň čiastočne dodržiavali smer k počítačovému centru. Za nimi sa valilo vojsko na ktoré občas vystrelili niekoľko lúčov.
Prerazili ďalšiu stenu a Den od prekvapenia vykríkol. Nachádzali sa priamo pri centrálnom počítači. Bola to miestnosť, kde sa predtým Jane rozprávala s Litzom.
Aj teraz stál na pódiu no len čo zbadal hroziace nebezpečenstvo, postavil sa na svetlý štvorec v podlahe a ten sa s ním prepadol do podzemia.
Do miestnosti sa hrnuli vojaci, jednak z dvier a jednak z otvoru, ktorý prerazili oni. Naši hrdinovia sa len s námahou kryli pred množstvom lúčov.
"Den! Si zranený?" Priskočila Jane k chlapcovi a prezrela mu ruku, z ktorej sa valila krv.
"To nič nie je, budem v poriadku. Musíme sa dostať za tamtie dvere. Je tam pamäťový počítačový kryštál, ktorý musíme zničiť."
Viac nestihol povedať. Obaja sa prudko vrhli na zem a ponad nich preletelo niekoľko lúčov. Jane si spomenula na puzdro s tyčami. Litz ho položil na jeden z ovládacích pultov. Ak je ešte tam, môže sa jej hodiť.
Odkotúľala sa za vyvýšené pódium, kde bola aj lepšie krytá. Den sa ukryl za veľký riadiaci pult a odtiaľ zdravou rukou pálil na nepriateľov. Beisa nebolo vidieť.
Pozrela na miesto, kde Litz odložil jej vak. Bol ešte tam. Niekoľkokrát vypálila, vystihla vhodný okamžik a vyskočila na pódium. Niekoľkými skokmi sa dostala až k puzdru, schytila ho a vrhla sa na zem. Znova sa skotúľala za pódium a puzdro si pripevnila na chrbát.
Opatrne vyzrela zo svojho úkrytu a hodnotila situáciu. Pult, za ktorým sa kryl Den bol už spola zničený a čoraz viac sa menil na beztvarú hmotu. Našla očami aj Beisa. Bol ukrytý za kovovým výčnelkom na strope miestnosti. Jane naňho začudovane hľadela, pretože držal v kliešťovitých rukách lúčomet a ostro pálil na vojakov, tlačiach sa dnu úzkymi dverami. Všimla si, že na spodnej časti pologule mu chýba kus ochranného obalu a je vidieť súčiastky, no zrejme bol v poriadku.
Vojaci rýchle zistili, že im nepomôže húfne sa hrnúť dnu, pretože úzke dvere a otvor po lúčometoch sa dá účinne brániť aj troma zbraňami. Preto sa čiastočne stiahli a postupovali opatrnejšie. V hĺbke chodby sa už objavilo pancierové vozidlo, ktoré zničiť bude veľmi ťažké. Aj Den ho zbadal a skríkol:
"Nemáme čas, Jane! Kry ma!"
Vybehol z úkrytu a rozbehol sa k tridsať metrov vzdialeným kovovým dverám.
Zrazu Jane zbadala niečo zvláštne. Den musel prebehnúť popri čudnom prístroji, podobajúcom sa na malé delo. A pri ňom stál... Litz!
"Den! Dávaj pozor! Pozri doľava!" skríkla Jane, no práve v tej chvíli sa po miestnosti rozľahol ohlušujúci rachot. To sa rozsypala veľká obrazovka zasiahnutá nepriateľským lúčom. Den bežal ďalej a blížil sa k Litzovi.
Hoci všade sa mihali nebezpečné strely, Jane sa vydala za ním. Aj Beis zbadal nebezpečenstvo a letel priateľovi na pomoc.
Dena zasiahol lúč do nohy a zastavil ho priamo pred prístrojom Snažil sa pokračovať ďalej, no nohy sa mu podlamovali. Vtedy tam však už dorazili Beis s Jane. Tá rýchlo vyskočila a odkopla telo priateľa z dosahu prístroja. Sama sa však pritom dostala pred hlaveň žiariča a Litz päsťou buchol po veľkom červenom tlačidle. Žltý lúč zasiahol dievča. Okamžite ju objal svetelný opar. Beis jej chcel pomôcť, no len sám sa dostal do dosahu lúča. Vzápätí už žiaril aj on.
"Ja... Jane. Zachrčal Den, ležiaci meter od nich. Natiahol k nej ruku, no tá po chvíli klesla. Z posledných síl sa potom dotkol vysielačky.
"Akcia... sa nepodarila. Zbohom."
Potom bezvládne klesol na zem.
"Ale... ten krám vašich rodičov ešte funguje... Dovidenia, slečna Wernerová," zachichotal sa Litz a otočil spínačom.
Jane a Beis zmizli.
Nad Dena sa postavilo niekoľko vojakov a namierili naňho zbrane.
"Nezabíjajte ho!" skríkol Litz. "Ešte sa nám hodí. Preneste ho na ošetrovňu, nech ho naši lekári uspia a vyliečia."
Vtedy sa Den prebral:
"Nikdy ti nebudem slúžiť," zašepkal smerom k Litzovi, namieril si lúčomet na hruď a stisol spúšť.
"Hlupák!" povedal po chvíli Litz. Kopol do mŕtveho tela a pobral sa preč. Vojaci zbierali padlých a ranených. Bilancia krátkeho boja bola hrozná: vyše dvadsať mŕtvych a takmer stovka ranených. No vládca si z toho zjavne nič nerobil.
Po chvíli sa po celej jeho základni a na všetkých jeho lodiach vyslaných k planéte Algaid ozval rozkaz: O hodinu zaútočiť na planétu Algaid.
Posledné Denove slová vyrieknuté do vysielačky boli zaznamenané Janiným vozidlom, ktoré ich odoslalo hviezdnemu krížniku.
Nastala všeobecná panika. Profesor sa spojil s planétou Algaid a radil jej prijať Litzove podmienky. Nesúhlasili. Radšej vraj umrú, ako by odovzdali moc do rúk takého šialenca.
Alice a Peter Werneroví sa už dostali z drogového omámenia a netrpezlivo očakávali návrat svojej dcéry, ktorú nevideli viac ako sedem rokov. Keď sa však ozvala mŕtvolným hlasom prednesená Denova správa, stratili všetku nádej. Alice sa horko rozplakala a Petrovi tiež zvlhli oči.
Profesor sa zavrel do svojej pracovne a o niečom premýšľal.
Prebehla posledná minúta ultimáta a bojové rakety ovládané počítačom z Gronu zaútočili na Algaid. Vyše päťsto veľkých bojových lodí a tritisíc stíhačiek zaútočilo na šesťdesiat Turnských a Algaidských lodí s päťsto bojovými stíhačkami, ktorým hneď po začiatku útoku Litz neznámou technológiou vyradil z činnosti všetky automatické systémy ovládania.
Boje trvali pätnásť dní a skončili úplným vyhubením Algaidského obyvateľstva. Tri krížniky boli po ťažkom poškodení nakoniec nútené zachrániť sa útekom, medzi nimi aj loď Komanda tiger.
Mesiac na to zaútočili Litzove vojská na planétu Turn. Pretože Turňania mali veľké straty z bojov o záchranu Algaidu, boje sa skončili už o päť dní. Obyvateľstvo sa nechcelo vzdať, preto skončilo presne tak, ako Algaidské.
Profesor počas bojov často premýšľal čo robiť. Nakoniec došiel k záveru, že jediná možnosť na prežitie oboch národov je v úteku aspoň niekoľkých jedincov z každej rasy na nejakú neznámu a veľmi vzdialenú planétu mimo systému Drenopia. Predostrel plán svojej posádke a tá s ním súhlasila.
Deň pred rozdrvením Turnskej flotily vesmírnych lodí sa hviezdny krížnik s profesorom a manželmi Wernerovými na palube vzdialil od planéty Turn a nabral kurz neznámy všetkým vesmírnym mocnostiam, pretože bol vybraný náhodne. Mohli síce požiadať o pomoc ktorúkoľvek z tisícov obývaných planét galaktického systému a usadiť sa na nej, no všetci z posádky to pre svoju hrdosť odmietli. Nechceli byť nikomu na obtiaž a rozhodli sa založiť vlastné spoločenstvo na nejakom neobývanom svete.
Dostali sa do najvzdialenejších končín galaxie, tam našli vyhovujúcu planétu a usadili sa na nej. Mali v pláne založiť novú spoločnosť. Chceli, aby Turnský a Algaidský národ nezmizli úplne z nekonečných diaľav vesmíru a dúfali, že ich Litz nenájde.
A profesor urobil najdôležitejšiu vec vo svojom živote, hoci o tom ani nevedel. Nechal súradnice planéty pod krycím kódom, ktorý poznalo len Tigrie komando v Janinom aute a dúfal, že sa k nim niekedy vráti. Zároveň celú dobu zaznamenával udalosti odohrávajúce sa v známom vesmíre do svojho strohého ale presného denníka a to najmä informácie o Litzovi.
Tri roky po príchode do svojho nového domova zachvátila všetkých členov posádky čudná choroba, ktorú nedokázali vyliečiť. Boli to nevysvetliteľné mozgové poruchy, ktoré viedli až k smrti. Profesor vedel, že sa blíži koniec. Odkopíroval svoj ručne písaný denník do pamäťového kryštálu počítača a ten uložil v kapitánskej kabíne lode na hlavnom riadiacom paneli. Dva týždne po vypuknutí choroby zomrel posledný člen posádky, pilot Dok Lunar.
A to je koniec nášho príbehu. Alebo nie?
