18. Záchrana
Harry pomohol Barbare zliezť do bunky modulu, pričom jej posledný raz pozrel do tváre. Na okamih sa pri tom zastavila.
„Ďakujem Harry,“ riekla potichu. „Za všetko.“
Brown len prikývol. Barbara sa usadila v tesnom priestore a Harry nad ňou zavrel poklop. Tých pár jednoduchých slov preňho znamenalo veľmi veľa, no zároveň si veľmi dobre uvedomoval, že ju pravdepodobne vidí posledný raz v živote. A to bez ohľadu na to, či sa z Nedotknuteľnej dostane, alebo nie.
Nasledovali ďalší členovia posádky a hostia hotela a veká sa nad nimi postupne zatvárali. Drake bol medzi poslednými. Podal Brownovi ruku.
„Pane, ak to prežijeme, moja ponuka stále platí. Za posledných pár hodín som sa len uistil, že by ste mi pri mojich cestách neboli na príťaž.“
Harry sa usmial.
„Ďakujem Henry. Ani neviete, ako si vaše slová vážim. Nechajme to však, až budeme na Zemi. Toto posledné dobrodružstvo je totiž omnoho nebezpečnejšie, než si myslíte.“
„Tak to si musíme navzájom priať hodne zdaru,“ riekol a mocne stisol Brownovi ruku.
„Máte pravdu, pane. Potrebujeme poriadnu dávku šťastia, aby sme sa dostali na Zem.“
„Tak do toho,“ zavelil Drake a spustil sa dole. Harry nad ním zaklapol veko.
Už zostali len traja. Brown, Allen a Cook. Pred ostatnými Harry nechcel prezradiť, že zostáva na stanici namiesto Allena. Hlavne s ohľadom na Barbaru, ale aj na veliteľa, ktorý by napokon mohol podľahnúť tlaku posádky i hostí, u ktorých nebol príliš populárny. Teraz už však nemusel nič predstierať.
„Veliteľ, ste na rade.“
Allen zaváhal. Pristúpil k Brownovi a zastretým hlasom povedal:
„Pán Brown... Harry. Chcem povedať... že mi je to veľmi ľúto. Všetko čo sa stalo... Ale ešte raz sa vás pýtam, nerozmysleli ste si to? Okamžite by som vám odstúpil svoje miesto. Verte mi, neváhal by som ani chvíľu...“
Brown ho však umlčal posunkom.
„Rozhodol som sa pane. Myslite na svoju ženu a syna. Nebolo by správne, keby zostali sami, ak by sa niečo stalo.“
Allen nemohol zadržať slzy. Tentoraz ich však neskrýval.
„Harry... rád by som vám stisol ruku. Viem že je to opovážlivosť... po tom všetkom ale...“
Natiahol k nemu pravicu a Brown ju bez váhania stisol.
„Nechajme to už, veliteľ. Všetko sa napokon dobre skončí. Veď ešte neumieram...“
„Áno. A ja vám sľubujem, že vás tu nenechám!“ riekol Allen prudko. „Postarám sa, aby ste sa z tejto prekliatej stanice dostali!“
Harry sa usmial: „Beriem vás za slovo, pane.“
„Môžete sa spoľahnúť.“
Allen nemotorne vliezol do modulu a Harry za ním priklopil veko. Zostali s Cookom sami.
„Harry...“ vyslovil Cook zlomeným hlasom meno priateľa, ktorého už možno neuvidí. Aj Brownove oči sa zaleskli. Natiahol ruky a svojho priateľa mocne objal. Potom mu pozrel do očí.
„Musíte sa dostať dole! Je to jasné, kamarát? Musíte to zvládnuť!“
„Dokážeme, to Harry. Rovnako ako ty.“
„Iste... Neboj sa o mňa, určite to tu zvládnem oveľa lepšie, ako Allen. Pozdrav odo mňa Rózu a Danu.“
„Budeš im chýbať, priateľu. A mne... mne tiež.“
„No tak, Danny. Čo sú to za pohrebné reči? Ešte som tu a ver mi, urobím všetko pre to, aby som sa i ja dostal dole. Neboj sa, nemienim spáchať samovraždu. Jednoducho som to len nechal na osud...“
„Dostaneme ťa odtiaľto!“
„Na to spolieham. Tak... dovidenia, priateľu.“
„Zbohom, Harry...“
Posledné objatie. No skôr ako Cook vstúpil do kontrolnej bunky modulu, ešte raz sa obrátil na Browna.
„A čo Barbara? Čo jej mám povedať?“
Harry chvíľu premýšľal. Mal jej odkázať, že ju mal rád, že bola preňho jedinou na svete? Veď to vedela. Celé tie roky to vedela a nič to pre ňu neznamenalo. A ak by sa mu teraz niečo stalo, len by ju trápili výčitky.
„Ak to bude možné, nehovor jej nič. Má svoj život, ktorý si sama vybrala a nikto nemá právo jej doňho zasahovať. A ak by si s ňou predsa musel hovoriť na túto tému, povedz jej len, že jej želám veľa šťastia a pokojný život.“
„Harry...“
„Dosť už, Danny. Je čas...“
Cook posledný raz pozrel na priateľa a zabuchol za sebou poklop. Usadil sa do kresla, zapol si pásy a pozrel na prístrojový panel. No svetlá a prístroje ani nevnímal. Pred sebou mal neustále tvár svojho priateľa, rozmazanú slzami, ktoré mu tiekli z očí. Tak to trvalo počas dlhých štyroch hodín čakania. Predstavoval si, čo všetko sa môže pokaziť. Akoby tušil, že to nedopadne dobre.
Keď bola kalibrácia ukončená, silou vôle sa prinútil upokojiť. Skontroloval signálne svetlá, ktorými cestujúcich v bunkách ohlasovali pripravenosť. Všetky svietili. Schytil páku, ktorú mal vpravo nad hlavou a potiahol. Tým vypustil plyn z pneumatického zariadenia, ktoré držalo modul pripojený k stanici. Počítač blikol, čo bolo znamením, že je v činnosti. Odklopil sa kryt malého priezoru pred kontrolným pilotným pracoviskom. Modul sa zatriasol a bolo dobre vidieť, ako sa pomaly vzďaľuje od prechodovej konštrukcie stanice.
Až teraz si Cook plne uvedomil, že celá posádka v tejto chvíli hrá lotériu smrti. Ak kalibrácia prístrojov neprebehla v poriadku, ich život neskončí veľmi príjemne. Buď brzdiace motory nezareagujú v stanovenom čase a všetci zhoria v atmosfére, alebo naopak, motory sa zažnú predčasne, spotrebujú nadkritické množstvo paliva a čln sa stane neovládateľným. Záchranný modul bol v podstate len veľkou, automaticky riadenou kapsľou, pojatou čo najúspornejšie a vlastne sa nikdy nepočítalo s jeho ručným ovládaním.
„Správne fungujúci počítač so skalibrovanými senzorovými, radarovými a polohovacími prístrojmi je schopný bez problémov pristáť v stanovenom časovom horizonte,“ vybavili sa mu slová z prenášky profesora Leina. Správne nakalibrovaný modul... Správne nakalibrovaný...
----------
Harry na monitore sledoval, ako bola dokončená kalibrácia modulu. Trvalo takmer štyri hodiny, odkedy sa poklopy zavreli a tri hodiny bol už v skafandri, pretože sa na stanici citeľne ochladilo. Potom niekoľko minút čakal, kým sa mu pod nohami neozvalo hlasné cvaknutie.
„Veľa šťastia Danny... Zbohom Barbara..."
Zámky, ktoré pútali záchranný modul k Nedotknuteľnej, povolili, a pneumatické vzpery udelili modulu počiatočnú rýchlosť, ktorá spôsobila vzdialenie sa modulu od trupu. Harry to samozrejme nevidel, všetko napohľad zostalo v nezmenenom stave. Lenže pod poklopmi prechodových šácht už nebol záchranný čln, ale len chladný vesmír.
Pokiaľ prístroje a počítač v module bude fungovať, brzdiace motory za niekoľko desiatok minút spomalia modul natoľko, že vypadne z obežnej dráhy a začne padať k Zemi. Polohovacie motorčeky potom budú musieť stabilizovať modul do polohy, v ktorej budú môcť účinne pracovať hlavné brzdiace motory. To bude najriskantnejšia časť zostupu, nakoľko je veľmi dôležité, aby sa modul dostatočne spomalil, než sa nebezpečne prehreje o atmosféru planéty a než automatika otvorí pristávacie padáky, ktoré by príliš vysokú rýchlosť proste nevydržali.
Harry mal strach o tých, čo boli v module, ktorý sa z pomerne bezpečného dopravného prostriedku vďaka jedinej chybe elektroniky mohol stať ich rakvou. No vedel, že obavy nemá sám. Preto sa, teraz už tichými a pustými chodbami, vrátil k spojovaciemu zariadeniu.
Usadil sa na stoličku, kde predtým sedel Hasama a vzal do rúk mikrofón. Na okamih zaváhal, akoby sa pokúšal sústrediť sa len na vysielanie a potlačiť všetky emócie, ktoré sa ho v posledných chvíľach zmocňovali. Napokon stlačil spínač na mikrofóne:
„Vesmírna stanica Nedotknuteľná volá pozemné stredisko Spacebase 1. Hláste sa, prosím...“
Odpoveď prišla okamžite:
„Tu riadiace stredisko Spacebase 1, kapitán Brinkleyová. Čakajte, prepojím vás...“
Ženský hlas sa na tri sekundy odmlčal a nahradil ho už známy, hlboký.
„Generál Hoskins na príjme. Podajte hlásenie...“
„Tu podplukovník Harry Brown, pane. Pred približne desiatimi minútami odštartoval z Nedotknuteľnej záchranný modul č. 2. Bohužiaľ, to je asi všetko, čo vám k tomu môžem povedať, nakoľko žiadne senzorové, ani radarové systémy nie sú k dispozícii.“
„Rozumiem. Podarilo sa nám zachytiť núdzový signál z polohovacieho zariadenia, takže môžeme približne sledovať základné údaje zostupu modulu. Brzdiace motory boli spustené v stanovenom čase a spomaľujú modul. Za pár minút by mal vypadnúť z obežnej dráhy a začať klesať k Zemi.“
„Rozumel som, pane. Chcem vás požiadať, aby ste ma informovali o všetkom novom, čo sa udeje, pokiaľ to bude možné.“
Krátka odmlka.
„Iste pane. Ako sú na tom zdroje Nedotknuteľnej?“
„Klimatizácia bola automaticky vyradená z činnosti približne päť hodín pred odletom modulu, za ďaľšiu hodinu teplota na stanici výrazne poklesla. Vtedy som nariadil presun pasažierov do modulu, aby sa šetrili zdroje v skafandroch. Už funguje len núdzové osvetlenie, ale aj to viditeľne pohaslo. Počítam že k úplnému výpadku energie dôjde asi za jednu hodinu. Nakoľko náš provizórny spojovací systém je napojený na tento zdroj, pri výpadku zanikne aj naše spojenie. V tom prípade však ešte môžem použiť zdroj zo skafandra.“
„Rozumel som. Nie je však nevyhnutné byť s vami v spojení. Snažte sa len vydržať tých pár dní, my sa už postaráme o ostatné.“
„Áno, pane. Pre istotu však pripojím aspoň jeden zdroj zo skafandra k vysielačke, ak by som s vami potreboval hovoriť. Zariadenie je síce konštruované na omnoho vyšší príkon, ale v prípade núdze by malo spojenie niekoľko desiatok minút vydržať.“
„Dobre pán Brown. Ale ohláste sa iba naozaj v nevyhnutne dôležitej situácii. Spoľahnite sa na nás a snažte sa prežiť. Sľubujem vám, že k vám vyšleme raketoplán hneď ako to bude možné.“
„Ďakujem, pán generál...“
„Záchranný modul nedotknuteľnej pred pár sekundami vypadol z obežnej dráhy a začal zostupovať do atmosféry planéty. Nie sme však schopní zistiť, či sa automatike podarilo stabilizovať jeho polohu a či bolo možné spustiť brzdiace motory.“
Harry to samozrejme vedel. Jediné čo dole sledovali, bol pohybujúci sa bod, určujúci polohu a rýchlosť objektu. Vedel však aj to, že na základe niekoľkominútových pozorovaní bolo možné zistiť, či brzdiace motory pracujú a či sa im podarí spomaliť pád objektu pred kritickou hranicou. Vedel si predstaviť čo sa na pozemnej základni deje. Takmer stovka ľudí sedela za počítačmi, sledovala trajektóriu pohybu telesa, počítala a vyhodnocovala.
Sekundy sa vliekli a ťaživé ticho, ktoré vládlo okolo neho len znásobovalo jeho úzkosť. Nedočkavo čakal ne verdikt pracovníkov strediska, ktorý mal rozhodnúť o živote či smrti jeho druhov. Strach z toho, čo môže nasledovať mu stiahol hrdlo väčšmi, než kedykoľvek predtým, keď on sám bol na prahu smrti. Napokon sa predsa dočkal a reproduktor sa opäť ozval:
„Nedotknuteľná, hláste sa...“
„Nedotknuteľná, príjem...“
„Podľa posledných výsledkov analýz to vyzerá sľubne. Modul plynule spomaľuje a udržuje konštantnú dráhu, čo potvrdzuje, že stabilizačne trysky pracujú normálne.“
Harrymu zo srdca spadol obrovský balvan.
„Chvalabohu...“ šepol.
„Predbežné výpočty ukazujú, že modul dopadne asi za dve hodiny pätnásť minút do Tichého oceána, približne na dvadsiatom piatom stupni severnej šírky a stoštyridsiatom stupni východnej dĺžky. Naši operátori sa práve spojili a námorníctvom. Odhadujem že za menej ako dvanásť hodín ich budeme mať všetkých na myse Canaveral. Pokiaľ všetko pôjde hladko až do konca, samozrejme.“
„Oni to zvládnu, generál...“ riekol rázne Brown. „Musia to zvládnuť.“
„Aj ja si to myslím, pane. Sledovanie dráhy a výpočty, ktoré priebežne vykonávame, tomu nasvedčujú. Rýchlosť neustále klesá a čoskoro bude možné bez rizika vystreliť padákový systém. Potom už to bude rutina.“
„Áno. Vďaka, pán generál.“
„Nemáte za čo,“ odvetila vysielačka a aj v Hoskinsovom hlase bolo cítiť uvoľnenie.
„Teraz ste na rade vy,“ dodal. „Dúfam že s vami to pôjde rovnako ľahko.
