3. Otázka bezpečnosti
Harry práve prezeral zbytok McGillových záznamov, ktoré nestačil skontrolovať predošlého dňa. Prešiel ich už viac ako tri štvrtiny a rozhodol sa dnes všetko dokončiť, aby sa k nim už v budúcich dňoch nemusel vracať. Vyrušilo ho však slabé zaklopanie na dvere. Vzdychol, pozrel na hodiny zobrazené v rohu monitora - bolo pol deviatej. Vstal a otvoril dvere.
Pohľad, ktorý sa mu naskytol ho prekvapil. Bola to podplukovníčka Rayová, ale iná, ako ju poznal. No Harryho reakcia musela byť pre ňu rovnako prekvapujúca ako jej zjav.
„Podplukovník Rayová! Čo to má znamenať?! Viete, že podľa predpisov je neprípustné, aby pracovníci stanice mali na sebe iný odev ako bezpečnostnú tlakovú kombinézu? Keby došlo k nehode, viete ako dlho by vám trvalo, kým by ste sa zbavili tejto róby a navliekli sa do skafandra?“
„Ale, ale, pán Brown. Nebuďte taký puntičkár. Takto sa víta dáma? Myslela som, že ste zdvorilý a slušne vychovaný človek. Zrejme som sa mýlila.“
„Prepáčte, slečna, ale tu nie je slušnosť na mieste. Ako bezpečnostný technik nesiem zodpovednosť za všetkých ľudí na stanici, teda aj za vás. Svojím bálovým vystrojením neriskujete len svoj krk, ale aj môj. Okamžite sa vráťte do kajuty a prezlečte sa!“
„Je to rozkaz?“
„Áno! Prikazujem vám to!“
Hillary sa zatvárila, akoby to akceptovala a uznaja svoju chybu. „Vykonám pane. Ale v tom prípade by ste mali vedieť, že nie som jediná, kto je takto vystrojený. A ani pán Holvis nebude nadšený, keď sa vrátim na oslavu v predpisovej kombinéze.“
Harry nevychádzal z údivu.
„Chcete snáď povedať, že sa celá posádka vykašľala na predpisy a promenáduje sa po hoteli v luxusných toaletách?“
„No, celá posádka nie. Ale Holvis, niekoľko členov posádky a zamestnanci hotela. Jediní z koho budete mať radosť sú vedci. Prijali pozvanie, ale všetci prišli v predpisovej rovnošate. Dokonca ani Harmanová sa neodviazala a ostala navlečená v tom vašom príšernom vreci. Človek by povedal, že na sebe nikdy nemala šaty...“
„Dosť už! Bežte sa prezliecť. Ja, ako sa zdá, napriek svojim plánom budem musieť zaskočiť do tej vašej spoločnosti a vážne si pohovoriť s veliteľom Allenom.“
„Ako myslíte. Ale... poslali ma pre vás, mali by sme prísť spolu. Nechceli by ste mi s prezliekaním trochu pomôcť?“
Harry bol v rozpakoch, ale len na malú chvíľku. Stála pred ním štíhla krásna žena s upravenými dlhými blond vlasmi v nádherných červených spoločenských šatách, ktoré len zvýrazňovali jej pôvab. Čo sa mu však nepáčilo, bolo jej až prílišné sebavedomie. Priam z nej vyžarovalo: Viem že som krásna a pre každého muža musí byť cťou, keď mu vyjadrím svoju priazeň. Práve to a nepríliš radostná minulosť, čo sa žien týka mu ako vždy pomohlo udržať si chladnú hlavu a náležitý odstup. A zároveň si bol príliš dobre vedomý toho, že sa jedná o cielenú provokáciu, ktorej hlavným účelom bolo ho manipulovať.
„Podplukovník Rayová, vykonajte rozkaz. Odchod na ubikáciu. A pre budúcnosť, pokiaľ som ja bezpečnostným technikom na Nedotknuteľnej nechcem to viac na vás vidieť!“
„Rozkaz pane!“ odvetila vážne a ostro a dokonca zasalutovala, čo sa k jej odevu ani najmenej nehodilo. Predpisovo vojensky sa otočila a odkráčala.
Brown pokrútil hlavou, vrátil sa k terminálu, aby ho vypol a vyšiel zo svojej kajuty. Zamieril k hotelovej časti stanice a po chvíli sa nechal viesť príjemnou hudbou, ktorá mu bezpečne ukazovala cestu. Keď sa dostal na pár metrov od hotela a otvoril posledné dvere, akoby sa ocitol v inom svete.
Na podlahe chodby bol rozprestretý červený perzský koberec s nádherným vzorom, steny boli vykladané drevom a zdobené vkusnou tapetou a miesto tradičných neónových trubíc osvetľovala chodbu šestica nástenných lámp z tepaného kovu. Strop bol tiež vykladaný drevom s pomerne jednoduchým, ale vkusným vzorom.
Skutočné prekvapenie však zažil až po prekročení prahu spoločenskej sály. Dá sa povedať že ani v najmenšom nezaostávala za najdrahšími pozemskými zariadeniami tohto typu. Miestnosť bola veľká, aj keď s pomerne nízkym stropom. Tento dojem však čiastočne odbúravali obrovské stropné zrkadlá, rezané do tvaru hviezdic, obkladané drevom a doplnené niekoľkými špeciálne konštruovanými kryštálovými lustrami. Všetky steny boli lemované stĺporadím s klenbami, medzi ktorými sa nachádzali sochy a obrazy, pravdepodobne originály. Nádherný pohľad sa však naskytoval najmä na pravej strane miestnosti, kde medzi stĺpmi zívali do priestoru vysoké okná, poskytujúce výhľad na trblietavú hviezdnu oblohu, jasný povrch Mesiaca a občas, vďaka otáčaniu stanice i pohľad na modrastú planétu života.
Uprostred sály stálo súsošie stvárňujúce antických bohov a všetko doplňovali nádherné veľké a umelecky pestované kvety, za ktorými Harry tušil aj prácu jemnej rúčky Sany Harmanovej. Miestnosť bola vybavená samozrejme aj praktickými vecami, ako boli nesmierne pohodlné kreslá, konferenčné stolíky so sklenými tabuľami a doplnené pozlátenými svietnikmi a samozrejme dobre zásobený bar, v ktorom nechýbali ani alkoholické nápoje. Bola tu aj Hi-fi aparatúra a veľkoplošná televízna obrazovka. Mužskú časť posádky však zjavne najviac zaujal veľký biliardový stôl, kde sa, práve keď Harry vstúpil, oddávali pôžitku z hry.
Pokiaľ mohol odhadnúť, boli tu všetci členovia posádky, okrem službukonajúcich dôstojníkov. Až vtedy si spomenul, že nočnú má práve ten, s kým sa chcel zhovárať o porušení predpisov, veliteľ posádky Allen. Našiel preto očami Daniela Cooka a potešilo ho, že preňho predpisy platili - mal na sebe bezpečnostnú kombinézu. Rovnako sa potvrdili slová o vedeckej populácii stanice. Všetci okrem vysokého André Duponta sedeli pospolu okolo jedného stola a všetci mali na sebe kombinézy, ktoré sa síce do tohoto prostredia nehodili, ale z hľadiska bezpečnosti boli veľmi dôležité. Dupont, ktorý práve pracoval s tágom a neobyčajne sa mu pri tom darilo, bol tiež v kombinéze. Rovnako tak obaja lekári Paquett i Robins a dokonca i černoch Stone. Medzi neposlušníkmi boli Bishop, Turbot, Wendland, Charon, Stuart, Woodman, kompletný tým hotelového personálu a, ako inak - Holvis. Všetci mali na sebe elegantné obleky, Holvis dokonca frak, a bavili sa tak nenútene, akoby boli v New Yorskom hoteli Ritz a nie v kozmickom priestore, kde je len pár metrov od nich vzduchoprázdy priestor s nulovým tlakom, ktorý by ich bol schopný zabiť ani nie za desať sekúnd.
Harry zamieril ku Cookovi. On, ako zástupca veliteľa bol najoprávnenejšou osobou, ktorá mohla nastoliť poriadok. Cook Harryho zbadal a vydal sa mu v ústrety. Z jeho výrazu bolo zrejmé, že tuší, prečo jeho mladý priateľ prišiel.
„Ahoj Harry. Viem prečo si tu. Tušil som, že prídeš, keď Holvis poslal podplukovníka Rayovú po teba. A vedel som aj to, že prídeš z iného dôvodu, než si myslel Holvis. A chcem, aby si vedel, že s tým čo tu vidíš, nesúhlasím.“
„Ja viem, že nie,“ uistil ho Harry. „Ale nejde mi do hlavy, prečo to toleruješ. Dany, veď si zástupca veliteľa! Druhý najvyšší dôstojník na stanici!“
Cook vzdychol.
„Ver mi, keby som s tým mohol niečo urobiť, urobil by som. Ale Holvis je mocnejší, než si dokážeš predstaviť a, bohužiaľ, celé vedenie NASA, veliteľa Allena nevynímajúc, mu zobe z ruky. Holvis navrhol slávnosť v štýlových oblekoch a Allen mu to schválil s tým, že dal každému možnosť zvoliť si, čo si vezme na seba. S tým Holvis súhlasil a výsledok vidíš pred sebou. Len ma sklamalo, že práve vojenská časť takto sklamala. Práve tí, čo by si mali najviac uvedomovať...“
Prerušil ho príchod Holvisa.
„Dobrý večer, pane. Takže ste predsa len prišiel. Poďte k nám a zabavte sa trochu.“
„Nemám chuť, pán Holvis. Najmä po tom, čo tu vidím. Viete, že predpisy zakazujú nosiť na stanici iný odev, než je tlaková kombinéza, ktorá dokáže po nasadení prilby niekoľko desiatok minút odolávať vonkajšiemu priestoru kozmu?“
„Isteže to viem. Lenže mám dojem, že tieto predpisy vypracoval nedouk, ktorý nemal ani potuchy o bezpečnosti tejto stanice. Sám dobre viete, že celá konštrukcia stanice je značne predimenzovaná a jej dvojitý plášť tvoria oceľové platne vyplnené siquelovou tvrdenou keramikou a vonkajší plášť je celý pokrytý keramickými platňami z rovnakého materiálu. Tie by nepoškodil ani výstrel z dela. Okrem toho nás i indukčný kábel chráni automatický laserový systém, cez ktorý sa nedostane objekt väčší ako pol centimetra. A máme i špeciálny vysokovýkonný laser, ktorým dokážeme zničiť aj niekoľko desiatok metrov veľký objekt. Nebezpečenstvo poškodenia plášťa je minimálne. Preto sa podľa môjho názoru nedopúšťame prílišného hazardu, ak na niekoľko hodín odložíme tie vaše hrozné kombinézy.“
„Pane! Prestaňte s tými prednáškami! Všetko čo ste povedali, je samozrejme pravda. Napriek tomu však nemožno úplne vylúčiť nehodu, alebo nejakú závadu. Vy ako súkromná osoba nemáte nijaké právo spochybňovať predpisy, ktoré len a len pre Nedotknuteľnú vytvorila špeciálna bezpečnostná komisia. Pokiaľ budem ja bezpečnostným technikom na Nedotknuteľnej a pokiaľ ja budem niesť zodpovednosť za životy a zdravie posádky a hostí na tejto stanici, predpisy sa budú dodržovať!“
Všetci prítomní už zistili, že sa niečo deje a utvorili okolo Harryho, Cooka a Holvisa kruh. Tí čo mali kombinézy súhlasne prikyvovali a tí v oblekoch, zneisteli. Harry našiel očami Paqetta, hlavného palubného lekára.
„Pán doktor, chválim vás za to, že ste sa vy i váš kolega držali predpisov. Ako však môžete dovoliť, aby takto hazardovali ostatní, za ktorých nesiete spoluzodpovednosť? Chcete tu mať pri prípadnej nehode desiatku nulovým tlakom roztrhaných tiel?“
Obaja lekári boli v rozpakoch. Harry však pokračoval:
„Vy ostatní! Vy čo ste boli špeciálne vybratí ako posádka tejto stanice! Špičky vo svojich oboroch! Perfektní odborníci, ktorí prešli peklom prípravného výcviku! Ako je možné že v sebe nemáte toľko súdnosti, aby ste tak nehorázne porušili bezpečnostné predpisy a ešte tak vystavili nebezpečenstvu mňa, ktorý za vás nesiem plnú zodpovednosť? Čo mi na to poviete, páni?“
V Holvisovi to priam vrelo, no neodvážil sa ani pípnuť, tým skôr že ho pri svojich slovách Harry odstrčil bokom, akoby bol len úbohou plošticou, ktorú každý, keď ju zbadá, rozmliaždi topánkou. Po chvíli ticha sa ozval Frank Stuart, jeden z kozmických pilotov:
„Je to tak. Máte pravdu, pane. Keď chce niekto riskovať, má riskovať len svoj krk a nie krk niekoho iného. Bola to nedbalosť a od nás všetkých sebeckosť. Pane... Už sa to nebude opakovať! Je tak chlapi?!“
Ozvali sa súhlasné zamrmlania.
„Vrátime sa do kajút a prezlečieme sa. Potom sa tu opäť zídeme. Poďme...“
Všetci bez slova opustili miestnosť. Holvis biely od hnevu zamieril k baru, kde si chcel dať pohárik niečoho ostrejšieho, ale alkohol bol zatiaľ pod zámkom a Bony sa šiel prezliecť s ostatnými. Ale aj keby stál za barom, bolo by otázne, či by Holvisiovi nalial. Alkohol bol totiž pre posádku zakázaný a zdalo sa, že teraz je vo vedení stanice človek, ktorý berie predpisy až príliš vážne. Holvis sa napriek tomu usadil na barovú stoličku a nalial si aspoň číry tonik. K Harrymu zatiaľ pristúpil Paquett.
„Prepáčte, pane. Aj ja sa ospravedlňujem a uisťujem vás, že sa podobných chýb v budúcnosti vyvarujem.“
„Ospravedlnenie prijímam, doktor. A ďakujem všetkým prítomným, ktorí ostali verní predpisom, ktoré sú tu len na to, aby chránili ich zdravie a životy. Teraz už, myslím, môžete pokračovať v zábave a odpočinku. Zaslúžite si ho.“
Harry chcel odísť, no Cook ho zadržal.
„Poď si k nám na chvíľu sadnúť, Harry. Pár minút ťa predsa nezabije.“
Harry na chvíľu zaváhal. Pri pohľade na okolostojacich, z ktorých napriek predchádzajúcim minútam, nevyžaroval ani náznak zloby, napokon prikývol. Ostatne, zatiaľ tam boli len tí, čo sa nijak neprevinili.
„Tak dobre, Dany. Ale len na chvíľu.“
Zbytok posádky rozostavil kreslá do kruhu a rozpriadol sa živý rozhovor. Len Holvis ostal pri bare a o niekoľko minút sa odtiaľ vytratil a zmizol. Harry si to všimol a tušil, kde šiel, nič si však z toho nerobil.
„Teda, pán Brown, to som tu ešte nezažil!“ zvolal Wiliam Robins, druhý palubný lekár. „Nemyslite si, že sme ľahostajní k predpisom. Holvis má však veľmi dlhé prsty a nikto sa neodváži rozhádzať si to s ním. Úprimne vám poviem, bojím sa o vás. Holvis patrí k ľuďom, ktorí nikomu nezostanú nič dlžní.“
„Nebojím sa ho. Viete, pane, nikdy som nemal nijaké vysoké ambície. Za to kde dnes som vďačím len mojim nadriadeným a tomu že mi mohli veriť. Bol by som však spokojný i tam kde som začínal, ako radový mechanik námorného loďstva, alebo ako mechanik kdekoľvek inde. Som samotár a nemám rád spoločnosť. Okrem toho život beriem tak ako ide a nikdy sa na nič nesťažujem, pretože to najhoršie už mám za sebou. Keby mi Holvis hoc aj zobral prácu, postavenie, moje úspory či život, nijako ma to netrápi. Ale nechcem, aby sa vďaka nedbalosti jeho či niekoho iného stalo nešťastie tejto posádke. Preto pokiaľ budem tu, Holvis bude dodržovať predpisy či sa mu to bude páčiť, alebo nie a môže sa postaviť aj na hlavu, nič tým nezmení.“
Týmito slovami si Brown získal ešte väčšiu náklonnosť posádky, a dokonca i tí, ktorých predtým pokáral a teraz sa vrátili v predpisovom ošatení, sa naňho nehnevali a vyjadrili mu obdiv za jeho postoj k Holvisovi.
Najmä podplukovník Rayová sa až príliš vtierala do jeho spoločnosti, čo sa však Harrymu ani najmenej nepáčilo, takže sa veľmi rýchlo ospravedlnil a opustil halu. Potom ešte neskoro do noci pracoval s palubným počítačom, pokiaľ neprešiel všetky McGillove záznamy a s uspokojením zistil, že sú až do konca vedené veľmi precízne. Predsa však v nich bolo niekoľko nezrovnalostí, ktoré sa rozhodol v najbližšej dobe overiť. S tým však začne až nasledujúci deň ráno.
