4. Neznámy objekt
Ďaľší deň začínal ako obyčajne ranným rozdelením úloh, navyše bez výraznejších zmien oproti dňu predošlému. Len Bishop mal pre dôstojníkov novinky o objekte, ktorý minulého dňa objavili senzory:
„Pane, previedli sme výpočty dráhy telesa a tie potvrdili, že sa k nám približuje. Nevieme to určiť úplne presne, takže nemôžeme vylúčiť kolíziu so stanicou, alebo káblom. Preto spolu s Charonom navrhujeme previesť nastavenie hlavného laserového dela a objekt zničiť.“
„Kedy by malo dôjsť k prípadnej kolízii?“
„Podľa rýchlosti objektu približne za štyridsaťjeden hodín, plus-mínus hodina.“
„A čas dokedy budeme schopní bezpečne zamerať objekt delom?“
„Tridsaťtri hodín, pane.“
„Ach... Teda až po príchode turistov. Nuž, prečo nie, aspoň budú mať naši hostia postarané o zábavu. Súhlas, pane. Začnite prepočítavať zameranie dela na cieľ a priebežne ma informujte. To je všetko, páni. Má niekto nejaké otázky či pripomienky?“
Prihlásil sa Harry. Veliteľ pozdvihol obočie.
„Áno, pán Brown?“
„Prepáčte, pán veliteľ, ale musím niečo povedať k vašim predchádzajúcim slovám.“
„Ktoré máte na mysli?“
„Práve tie posledné. Ako dôstojník zodpovedný za bezpečnosť hostí i posádky, sa musím vyjadriť k tej nepríjemnosti s približujúcim sa objektom.“
Allen začal tušiť problémy.
„Pane, myslím, že nemáme právo riskovať životy či zdravie civilistov, pokiaľ to nie je nevyhnutné. Predsa len je tu určité riziko. Niečo sa nepodarí, môže dôjsť k chybe vo výpočtoch, k ovplyvneniu dráhy telesa nejakým vonkajším faktorom, alebo dôjde k technickej závade na hlavnom laserovom dele. Navrhujem, aby sa prílet hostí hotela odložil na dobu, až budeme mať túto nepríjemnosť za sebou. Pokiaľ by nastali nejaké problémy, budeme mať dosť práce sami so sebou a nechcem ani pomyslieť na ťažkosti, ktoré by nám mohli spôsobiť len minimálne školení civilisti.“
Už druhýkrát bol Harry nútený odolávať zľahčovaniu celej situácie na lodi. Akoby opäť počul Holvisa.
„Pane, vy si asi neuvedomujete čo všetko táto stanica dokáže. Videli ste niekedy pulzné laserové delo Hammerfire v činnosti?“
„To nie, pane. Ale...“
„Ja áno. Hovorím vám, z toho telesa po zásahu nezostane takmer nič. A prípadných pár drobných úlomkov rozprášia naše automatické lasery. Okrem toho, pokiaľ by sa s delom niečo stalo, čo je prakticky nemožné, pretože jeho obvody sú šesťkrát istené čo z neho robí najspoľahlivejšie zariadenie na stanici, budeme mať ešte vždy dostatok času vykonať iné opatrenia proti zrážke.“
„Napriek tomu trvám na tom, aby sa zvážil príchod turistov pred výstrelom dela.“
Veliteľ vzdychol. „Beriem to na vedomie a prerokujem váš návrh so strediskom NASA. Ale aj tak si myslím, že nemáte so svojim návrhom príliš veľkú šancu na úspech. Pánu Holvisovi veľmi záleží na tom, aby sa hostia dostavili na stanicu presne podľa plánu. A nemyslíte, že práve odklad štartu by na našich budúcich hostí mohol zapôsobiť negatívne?“
Harry sa až čudoval, že Holvisovo meno padlo tak neskoro. Tajne dúfal, že u veliteľa predsa len získa podporu, veď na tomto poste nemohol byť človek nezodpovedný a ľahostajný k prípadnému ohrozeniu posádky či dokonca civilistov. Zrejme sa však mýlil.
„Ako som povedal. Predložím váš návrh pozemnej stanici, kde ho zhodnotia a sami s konečnou platnosťou rozhodnú. Tým by sme mohli diskusiu na túto tému ukončiť. Má ešte niekto niečo? Nie? Pozor! Rozchod na pracovištia...“
Brown bol rád, že Allen urobil aspoň taký ústupok a rozhodol sa zatiaľ do udalostí nezasahovať. Stále veril v zdravý rozum keď už nie veliteľa a majiteľa stanice, tak aspoň niekoho v pozemnom stredisku NASA. Otočil sa a chcel odísť k svojej práci, no Allen ho ešte zadržal:
„Pán Brown, zostaňte ešte na chvíľu. Chcem si s vami pohovoriť medzi štyrmi očami.“
„Rozkaz, pane.“
Allen počkal kým všetci odišli a zavreli za sebou dvere. Chvíľu uvažoval, či nemá Harryho pozvať do svojej kajuty a počastovať ho pohárikom brandy, ktorej fľašu mal vždy pre osobnú potrebu schovanú vo svojej skrini, no hneď si spomenul na Brownovu posadnutosť predpismi a rozmyslel si to. Nasadil teda aspoň najmilší výraz, akého bol schopný.
„No ták.. Pán podplukovník. Nepreháňate to trochu? Viem, že ste špecialista vo svojom obore, a je správne, že sa snažíte za každých okolností dodržovať predpisy. Každý predpis má však aj výnimku, a vy sám musíte najlepšie vedieť, ako často sa rôzne predpisy porušujú, bez najmenších následkov.“
„Bohužiaľ áno, pane. Rovnako však poznám prípady, keď porušenie predpisov viedlo ku katastrofe.“
Allen prikývol.
„Máte úplnú pravdu. Ale my predsa neporušujeme tie predpisy, ktoré by mohli zjavne niekoho poškodiť. Tá vaša ceremónia včera večer, to predsa nebolo potrebné. Veď len pred pár rokmi sa v kozmických lodiach používalo viacmenej obyčajné oblečenie a nikomu ani najmenej neprekážalo, že bol vystavený o niečo vyššiemu riziku.“
„Možno áno, pane. Ale keby mali kozmonauti k dispozícii naše sircolové kombinézy a nie len svoje ťažké a nemotorné skafandre, určite by ich nosili.“
„S vami je náramne ťažká dohoda. Poviem vám to teda na rovinu. Keby to bolo na mne, akceptoval by som všetky vaše pripomienky. Ale Holvis tu chce mať zajtra hostí, a tak ich tu mať aj bude. Verte, že niet moci na tomto svete, ktorá by toho človeka dokázala zastaviť. Bojí sa ho úplne každý, vrátane mňa. Vy ste mladý a schopný dôstojník, plný odvahy a ideálov. Ale verte mi, ten svoj včerajší výstup budete ešte ľutovať.“
„Nechajme to, pane. Ešte som tu len necelé dva dni, a z každej strany počujem len o Holvisovi. Ak mi nemáte povedať nič iné, mali by sme radšej tento rozhovor ukončiť.“
„Ako myslíte. Je to vaša koža, ktorú nesiete na trh. Ale uvedomte si, robíte to zbytočne. Holvis si aj tak urobí, čo bude chcieť.“
„Budem si to pamätať, pane. A ďakujem.“
„Odchod do práce, podplukovník!“
„Rozkaz...“
----------
„Tak to máme za sebou, pán kapitán. Na dnes vás prepúšťam.“
Kapitán Woodman, pridelený na tento deň ako Harryho spolupracovník udivene pozdvihol husté čierne obočie na svojom zvráskavenom čele.
„Myslel som, pane, že nás ešte čakajú oba atómové minireaktory.“
„To áno. Ale jedná sa len o kontrolu ovládacích panelov a núdzových počítačových terminálov, ovládajúcich chod reaktorov.“
Harry jednoducho vedel, že pilot Woodman mu pri práci na kontrole reaktorov nemôže pomôcť, nakoľko na to nemá kvalifikáciu. Nechcel sa však dotknúť muža, ktorého si za tých jedenásť hodín veľmi obľúbil.
Nils Woodman pochádzal z Anglicka, dlhé roky však slúžil u amerického námorného letectva. Nespĺňal typické predstavy o angličanoch, nebol ten uhladený elegán, ktorých tak často zosobňujú najvyššie kruhy anglickej šľachty, veľakrát neprávom. Napriek tomu muselo byť v tomto človeku niečo z jeho predkov, niečo z toho čistého gentlemanského správania, ktoré práve Harry dokázal oceniť a ktoré sa mu veľmi páčilo.
Allen musel prihliadnuť na služby posádky a na to že dvaja odborníci museli pracovať s hlavným delom, preto padla voľba práve na Nilsa. Ten ako pilot samozrejme musel ovládať mnoho vecí, ale špecialistom sa jednoducho rovnať nemohol. Napriek tomu pomáhal Harrymu zo všetkých síl a vďaka svojej prirodzenej inteligencii mu to ani nerobilo prílišné problémy.
Harry sa zo začiatku spolupráce obával, no nakoniec bol rád, že mu pomáha práve tento muž. Preto sa ho nechcel dotknúť. Našťastie sa ukázalo, že Woodman pochopil.
„Viem, pán podplukovník, že vám pri kontrole reaktorov nebudem nič platný. Napriek tomu by som rád zostal pri vás a robil vám spoločnosť. Samozrejme, len ak vám to nebude prekážať.“
Harry sa razom uvoľnil.
„Vôbec nie, pane. Aj ja budem rád, keď zostanete.“
„Aspoň sa niečomu priučím,“ usmial sa.
Spoločne prešli ku generátoru G-2, ktorý patril k hotelovej časti. Bola to obrovská kocka so šesťmetrovými stranami, ktorá bola jednou stenou pripevnená k vonkajšej konštrukcii plášťa obytného bloku hotela. Vďaka príťažlivosti vyvolávanej otáčaním stanice, bol reaktor umiestnený takpovediac pod ich nohami. Ovládací pult bol však zabudovaný do jednej zo stien malej oddelenej miestnosti uprostred hotelovej časti. Bol to panel posiaty kontrolkami, tlačidlami, monitorom a klávesnicou počítača.
Všetky kontrolky hlásili bezchybný stav zariadenia a diagnostický program, ktorý neustále sledoval celý systém, neoznamoval nijakú poruchu či odchylku od hodnôt.
„Typ BWR, varný reaktor...“
„Trochu zastaralý, nie?“ poznamenal Woodman.
„Áno. Ale spoľahlivý a konštrukčne veľmi jednoduchý. Rýchly reaktor by bol tak trikrát-štyrikrát väčší a desaťkrát zložitejší. A čím viac súčiastok, tým menšia spoľahlivosť, o ktorú nám ide predovšetkým. BWR-ko nám úplne vyhovuje a aj keď nemá výkon rýchleho reaktora, stačí to na prevádzku stanice s plným zaťažením. Okrem laserov, samozrejme.“
Harry špeciálnym kľúčom otvoril dvierka rozvodnej skrine a zbežne si prezrel obvody. Nebolo vidieť žiadne poškodenie, celé vnútro vyzeralo ako nové. Harry dvierka zatvoril a zaistil. Potom ešte v malom počítači preveril všetky funkcie a s potešením zistil, že údaje sa v ničom nelíšia od hodnôt z hlavného počítača. Trochu ho mrzelo, že nemôže skontrolovať turbínu, ale tá bola súčasťou reaktora, a delilo ho od nej takmer dva metre izolačného materiálu. Z kompaktného celku vychádzali len káble riadenia reaktora a samotné vodiče, núdzového zdroja energie.
„Budeme reaktory skúšať naostro? Spustíme ich?“
„Mám to v pláne, ale nie je to také jednoduché. Budeme musieť vyhlásiť stav pohotovosti a urobiť všetky opatrenia, ak by sme z nejakého dôvodu zostali na chvíľku bez prúdu.“
„Ale veď reaktor je možné spustiť aj bez odberu.“
„To áno. Ale treba preveriť aj cesty vodičov. Prúd nám bude nanič, ak sa nám zastaví pred hlavným rozvodom.“
„Kedy chcete skúšku previesť?“
„Zajtra dopoludnia.“
Woodman sa pousmial.
„Pochybujem, že vám to Allen dovolí. Zajtra po pätnástej hodine majú prísť hostia a prípravy na vašu skúšku budú trvať niekoľko hodín, nehovoriac o prípadných problémoch.“
„Áno, máte pravdu. Máme bohužiaľ veľmi málo času. Napriek tomu však budem na skúške trvať, veď generátory sú jednou z najdôležitejších častí zabezpečenia. Oznámim to Alenovi ešte dnes a pokiaľ by mal námietky, obrátim sa priamo na riadiace stredisko.“
Woodman chcel aj voči tomu niečo namietnuť, no napokon si to rozmyslel. Už vedel, že by to Browna od jeho úmyslov aj tak neodradilo.
----------
Po namáhavom kontrolnom dni a po večeri zamieril Harry do riadiaceho strediska, kde sa v tej dobe zdržiaval veliteľ Allen.
Keď Harry vstúpil do miestnosti, videl ako veliteľ stojí nad Bishopom a ponad plece mu pozerá na obrazovku počítača so simuláciou pripravovaného laserového výstrelu.
„Takže je všetko v poriadku?“ spýtal sa.
„Áno, pane. Navyše sa naše výpočty úplne zhodujú s výpočtami pozemného strediska. Podľa môjho názoru všetko prebehne hladko.“
„A identifikácia objektu? Viete, že podľa medzinárodných zmlúv nesmieme zničiť žiadny objekt bez predošlej identifikácie.“
„Samozrejme, pane. Už o necelú hodinu by naše radary mali byť schopné rozoznať toľko detailov, aby bolo možné podľa databázy objekt identifikovať. Zatiaľ nám veľkosť objektu dáva šesť možností, pričom dve z nich by mohli byť lode doposiaľ v činnosti, hoci to, že z nich neboli po celú dobu vyslané žiadne rádiové signály túto možnosť takmer vylučuje.“
„Hmm. A navyše by sme museli o nich vedieť predom. Dráhy družíc i kozmických lodí sú predsa neustále sledované, nie?“
„Len dráhy amerických lodí a lodí západnej Európy a Ruska. Ale napríklad taká Čína po svojom kozmickom rozmachu tieto postupy až tak prísne nedodržovala a už vôbec sa nezaujímala o staré lode, ktoré doslúžili. Aspoň že pravidelne dodávajú dáta do našej databázy, takže môžeme lode identifikovať.“
„Rozumiem. Počkajte do doby, až systém bezpečne zistí typ lode a dajte vedieť pozemnému stredisku i mne. Pravdepodobne pôjde o zblúdilú starú loď, takže prioritným zostáva plán A, zničenie objektu. Ak by sa ukázalo, že objekt nebude možné zničiť, budeme musieť použiť inú alternatívu. A keďže výpočty sú hotové, chcem aby ste sa zatiaľ venovali tejto druhej možnosti.“
„Rozkaz pane.“
Až teraz sa Allen odvrátil od obrazovky a zbadal Harryho.
„Ach, pán Brown. Ste tu dlho?“
„Len pár minút.“
„Fajn. Aspoň ste videli, že nič nenechávam náhode a snažím sa postupovať podľa predpisov.“
„To ma teší, pane.“
„Rozprával som sa s pozemným strediskom ohľadom vášho návrhu, aby sa prílet hostí odložil. Poďte, pohovoríme si o tom v mojej kajute.“
Obaja pristúpili k dverám a tie sa práve v tej chvíli otvorili. Stál v nich Holvis. Snažil sa pôsobiť vyrovnaným a zľahčujúcim dojmom, no práve to prezrádzalo, že niečo nie je v poriadku.
„Dobrý večer, páni. Kam máte namierené?“
„Do mojej kajuty. Chcem s pánom podplukovníkom prediskutovať svoj rozhovor s pozemským strediskom NASA.“
„Ten o odklade príchodu cestujúcich?“
Allen na okamih zaváhal.
„Áno, ten.“
„V tom prípade, ak by ste dovolili, rád by som sa na tom tiež zúčastnil. Predsa len ide o mojich hostí. Ak by sa prílet odložil, mal by som na nejaký čas menej starostí...“
Všetkým však bolo jasné, o čo mu hlavne šlo. Chcel vyzvedať a v prípade potreby zasiahnuť. Napriek tomu Allen odvetil:
„Ak nič nenamieta pán podplukovník, ja nie som proti.“
Pozrel na Harryho.
„Iste, môžete ísť s nami, pane“ odvetil ten bez najmenšieho zaváhania. Holvis bol zrejme pripravený na inú reakciu a mal poruke odpoveď no toto ho zaskočilo.
„Tak... fajn. Poďme, páni...“ prvý vykročil z dverí.
Prešli niekoľkými chodbami a ocitli sa pred kajutou veliteľa. Obytná časť sa v ničom nelíšila od kabín ostatnej posádky, no v jednej zo stien boli ešte jedny dvere, vedúce do stroho zariadenej malej miestnosti, ktorej jediným vybavením bolo niekoľko kresiel a malý konferenčný stolík. Izba sa používala na porady velenia stanice. Brown a Holvis sa usadili, Allen sa ešte predtým spojil so zástupcom Cookom a požiadal ho aby prišiel. Potom všetci trpezlivo čakali na Cookov príchod.
Po pár sekundách ticha sa však ozval Holvis:
„Pane, chcem sa vám ospravedlniť za ten incident pri otváraní hotela. Samozrejme ste mali pravdu a uisťujem vás, že nik zo členov posádky si už nič iné okrem kombinéz na seba neoblečie. Je pravda, že ste ma tým trochu nahnevali, ale napokon som dospel k názoru, že ste si konali len svoju povinnosť a že vám šlo len a len o našu bezpečnosť. Ešte raz sa ospravedlňujem.“
Harry bol zo začiatku milo prekvapený, no pri ďaľších slovách Samuela Holvisa opäť spozornel. Holvis hovoril len o posádke, nie o hosťoch hotela, a to ho znepokojilo. Rozhodol sa však nateraz neprilievať olej do ohňa, tým skôr, že nemal najmenší dôkaz o dvojzmyselnosti Holvisových slov.
“Uzmierenie?“ majiteľ stanice mu podával ruku.
„Nič si neželám viac,“ povedal Harry a ponúknutú ruku stisol v nádeji, že sa možno nakoniec všetko obráti k lepšiemu. Práve v tom okamihu sa ozvalo zaklopanie a do miestnosti vošiel zástupca veliteľa.
„Dobrý večer páni,“ pozdravil a usadil sa. Allen hneď prebral slovo:
„Vítam vás na dnešnej mimoriadnej porade, páni. Ak dovolíte, hneď začneme. Hlavným a jediným bodom tohoto stretnutia je príchod hostí hotela, ktorý nám skomplikovalo to bludné umelé teleso. Na žiadosť bezpečnostného technika som prerokoval možnosť odkladu štartu aspoň o niekoľko hodín, kým budeme mať tento problém vyriešený. Ja i špecialisti NASA pod vedením generála Tarkna sme dospeli k záveru, že obavy pána Browna sú oprávnené a je ich potrebné vziať do úvahy. Bohužiaľ sa ale vyskytli okolnosti, o ktorých sme doposiaľ nevedeli a z dôvodu ktorých sa musíme pozerať na celú situáciu z iného uhla. Najprv zhrniem niektoré fakty: Thunderbolt 5 je na myse Canaveral pripravený na štart a je v stopercentnom technickom stave. Všetky prípravy sú ukončené, posádka i cestujúci sú pripravení. A teraz problém: Meteorologické stanice NASA už tri dni sledujú mohutný cyklón, ktorý sa utvoril nad Atlantickým oceánom, prešiel pozdĺž Bahamských ostrovov a mieri na Floridu. Nedá sa s istotou určiť, či nezasiahne aj kozmické stredisko. Pokiaľ štart prebehne podľa plánu, všetko bude v poriadku, pretože cyklón podľa výpočtov nemôže k mysu Canaveral doraziť skôr ako dve hodiny po štarte. Takže NASA bola pred rozhodnutím, ktoré musela okamžite rozriešiť, a to: Za prvé, zrušiť perfektne pripravený štart, čo znamená vypustiť palivo z nosnej rakety, sklopiť a demontovať raketoplán a celú zostavu uložiť do hangára. Alebo odštartovať podľa plánu, čím sa vlastne pozemné stredisko zbaví všetkých problémov. Samozrejme tu hrajú úlohu aj ekonomické aspekty, nemusím vám pripomínať koľko dolárov stojí úplné zrušenie plánovaného štartu i s demontážou rakety zo štartovacej rampy. Takže sa po porade nakoniec stredisko rozhodlo, že dodrží pôvodný plán s tým, že celú situáciu objasní hosťom hotela a dá im možnosť zrušiť svoju účasť na lete, pokiaľ si to budú želať. Nikto však let neodmietol a kozmonauti tiež so štartom súhlasili. Takže NASA s konečnou platnosťou rozhodla, že termín štartu bude dodržaný.“
Holvis ostával pokojný, no napriek tomu vďaka lesku v jeho očiach Harry poznal, že vychutnáva svoje víťazstvo.
„Má niekto nejaké pripomienky?“
Podľa očakávania sa prihlásil bezpečnostný technik.
„Máte slovo, pane.“
„Ako vidím, nemám inú možnosť, než sa podrobiť. Podotýkam však, že napriek všetkým okolnostiam, ktoré tu boli spomenuté, s týmto postupom nesúhlasím a zapíšem tento fakt do svojho osobného denníka. Zároveň vás žiadam, aby bol môj názor zaznačený i do palubného denníka.“
„Váš postoj bude zaznačený,“ uistil ho Allen. „Ešte niečo?“
„Žiadam vás, aby ste v plnej miere zabezpečili bezpečnosť civilistov a posádky počas manipulácie s laserom a aby ste urobili všetky možné opatrenia pre ich ochranu.“
„To je samozrejmé, pane. A urobím ešte viac. Počas operácie budete mať hlavné velenie v hotelovej časti a budete môcť konať presne podľa vášho, iste spoľahlivého a vycvičeného, úsudku. Tým chcem ukázať, že vo vás mám úplnú a bezvýhradnú dôveru. Takže je celkom na vás, ako sa zariadite počas akcie, dávam vám voľnú ruku.“
Allen sa už akosi zabudol zmieniť o tom, že tým vlastne predáva celú zodpovednosť za civilistov na Browna. On to samozrejme vedel, no napriek tomu nič nenamietal.
„Ďakujem pane. A ešte jedna vec. Potrebujem váš súhlas na skúšku oboch atómových minireaktorov.“
„Iste pane, urobte to.“
„Myslím tým ale celkovú skúšku, pane, aj so skutočným zaťažením všetkých okruhov.“
Allen na okamih zaváhal.
„Kedy to chcete previesť?“
„Zajtra ráno. Z bezpečnostných dôvodov chcem posádku sústrediť do riadiaceho centra a všetkých obliecť do skafandrov.“
Allen pozdvihol obočie.
„Podľa záznamov boli niekoľkokrát testované oba reaktory, ale vždy bez zaťaženia,“ pokračoval Harry. „Preto počítam aj s tým, že nám generátory vypovedajú službu a že budú dokonca problémy s opätovným napojením systému na hlavný zdroj energie. Nechcem nič zanedbať, pane.“
„Rozumiem, pán Brown. Zatiaľ vám však ešte odpoveď nedám, musím sa pozhovárať s pánom Turbotom. Ako elektroinžinier má predsa len väčšie skúsenosti než vy. Pokiaľ nebude mať námietky, skúšku dovolím. Chcem len podotknúť že to robím len preto, že sme v časovej tiesni a navyše budeme o niekoľko hodín potrebovať kvantá energie pre hlavný laser a nemôžeme si dovoliť prísť o primárny zdroj energie, ak by sa práve kôli testu niečo prihodilo. Pokiaľ to však bude možné, dám vám k tomu dovolenie.“
„Ďakujem pane,“ odvetil Harry. V duchu dokonca tentoraz súhlasil s veliteľom.
„V poriadku, páni. Má ešte niekto niečo?“
Nik sa neozval.
„Výborne. Takže odchod na svoje ubikácie.“
----------
Nasledujúce ráno Harry nemohol dospať a vstal z lôžka už o piatej hodine. Bol pred ním ťažký deň a hoci sa snažil zachovať pokoj, predsa len sa nemohol zbaviť nervozity úplne. Mal stiesnený pocit v žalúdku, akoby sa malo stať niečo nepredvídané. Nie, nebola to predtucha blížiacej sa katastrofy. Skôr niečoho neočakávaného. Nejakého prekvapenia.
Do rozdelenia úloh mu zostávala takmer hodina, preto si dal ešte sprchu a zalial kvetiny zdobiace jeho kajutu. Akurát s tým skončil a chystal sa ľahnúť si ešte na okamih na svoje lôžko, keď mu to prekazil bzučiak na dverách. Otočil sa, pristúpil k nim a otvoril ich. Za nimi stál Danny.
„Dobré ráno, Harry. Ako vidím, už si nespal.“
„Nie, priateľu, som hore už od piatej.“
„Nervozita, chlapče?“
„Nuž, neviem. Všeličo sa môže prihodiť, tým skôr, že podnikáme niečo, čo pred nami nikto nevyskúšal.“
„Pobyt civilistov vo vesmírnom priestore? Raz to muselo prísť a niekto musel byť prvý.“
Cook si sadol do kresla a Harry naproti nemu na pohovku.
„To je pravda,“ prisvedčil. „Len by som nechcel, aby sa začiatok novej éry v osídľovaní vesmíru skončil katastrofou.“
„To nechce nikto. Lenže to riziko tu je vždy, a aj najprísnejšie bezpečnostné opatrenia niekedy zlyhajú. A práve preto sme tu my, aby sme prípadné problémy vyriešili.“
„Ale keď sme neurobili všetko...“
„Nik nemôže rátať so všetkým. Nik z pozemného strediska, z posádky lode, ani nik z jej konštruktérov. Ani ty nie.“
„Iste, ja viem. Ale v súvislosti s Nedotknuteľnou, so stanicou ktorá je jej tvorcami považovaná za nedobytnú pevnosť bezpečnú pred každým ohrozením a podľa čoho nesie aj meno, ma neustále prenasleduje prízrak z dejín.“
„Čo máš na mysli?“
„Titanik.“
„Ach! Iste... Najväčšia a najbezpečnejšia loď svojej doby.“
„Vraj nepotopiteľná. A hneď pri svojej prvej plavbe šla ku dnu. A spolu s ňou vyše tisícpäťsto úbožiakov a to len pre nafúkanosť jej tvorcov a kapitána...“
„Tvoje prirovnanie vcelku ujde. Až na to, že u nás bude oveľa menej pasažierov.“
„Menej? Ja nevidím rozdiel v tom, či zahynie tisíc paťsto ľudí, alebo len štyridsať. Každý život je dôležitý.“
„Isteže. Nezabúdaj však, že naša budúcnosť ešte nie je napísaná. Nik nevie čo sa stane a ja pevne verím, že nás nestretne osud tej neslávne známej lode.“
„To dúfam aj ja. Bol si na Titaniku?“
„Nie.“
„Ja hej. Keď ho pred siedmimi rokmi vytiahli, rozhodol som sa prezrieť si vrak hneď ako to bude možné. Bol som na slávnostnom otvorení pre verejnosť. Poviem ti, nič krajšie, ale ani hroznejšie som v živote nevidel. Z pustých chodieb a zničeného zariadenia toho kolosa priam sálal des ľudí, ktorí tam prišli o život. Ktovie, či tam bol Holvis. Možno že keby to videl, správal by sa teraz inak.“
Ale Cook zakrútil hlavou.
„Pochybujem. Ľudia jeho druhu nemajú ani najmenšiu úctu k životu. Nezmenilo by ho ani tisíc takých Titanikov.“
„Zrejme je to tak,“ prisvedčil aj Harry. „Bohužiaľ.“
Na niekoľko minút zavládlo ticho, pri ktorom sa v mysliach oboch mužov odohrávala skaza lode z roku 1912. Potom Danny pozrel na hodinky.
„Je čas. Mali by sme ísť...“
Vstali a mlčky sa pobrali sa do spoločenskej miestnosti na rozdelenie úloh. Cestou stretli vedecký tým, takže nálada im razom stúpla o sto percent, aj keď Harry zostával len nezaujatým pozorovateľom a rozhovor nechal na Dannyho. V spoločenskej miestnosti bola už väčšina posádky a tesne predtým ako hodinová ručička dokončila svoju púť, boli už prítomní všetci. Posledný, avšak na sekundu presne dorazil podľa svojho zvyku Allen.
„Dobré ráno, vážení,“ uvítal prítomných stroho. „Ako viete, dnešný deň, 19. september 2026 je dňom, kedy sa po prvý raz ocitnú civilisti na vesmírnej stanici. Tomu sme nútení prispôsobiť náš dnešný program. Takže najskôr smeny. Rannú hliadku majú kapitán Woodman a kapitán Turbot. Z bezpečnostných dôvodov sa však k nim hneď po rozdelení pridajú pán Bishop a podplukovník Charon, ktorí budú neustále sledovať objekt, ktorý máme v úmysle zničiť presne o 16. hodine 55 minúte. Viem, páni, že to bude pre vás práca naviac, ale chcem mať istotu, že všetko prebehne hladko. Nejaké námietky?“
„Nie, pane,“ odvetili opýtaní.
„Výborne. Čo sa týka hostí, plánovaný prílet je o 15.30. Privítanie ponechávam na pána Holvisa a jeho personál. Nakoľko bude málo času a posádka bude mať veľa práce, zoznámenie sa s ňou obmedzíme zatiaľ na minimum. Pán Holvis hostí ubytuje v kajutách a ponechá im voľnosť pohybu po hotelovej časti stanice. Myslím, že proti tomu nebude nič namietať ani pán podplukovník Brown, nakoľko výstrel laseru nemá na stanicu nijaký vplyv a pokiaľ by niečo nevyšlo, prípadná kolízia by hrozila až za osem hodín. Alebo niečo máte, pane?“
„Nie. Ale hádam by bolo lepšie, keby sa predsa len hostia počas výstrelu zdržovali pohromade. Mohlo by dôjsť k výpadku prúdu a k následnej panike, ktorá by bola pre hostí možno nebezpečnejšia, ako samotné ohrozenie. Nezabúdajte že sú to necvičení civilisti.“
„Súhlasím,“ riekol veliteľ.. „Navrhujem, aby boli všetci zhromaždení v spoločenskej miestnosti, ktorá sa na podobný účel veľmi dobre hodí. Navyše sú tam v obkladoch stien zapustené skrinky so skafandrami. A cez okná je dobre viditeľný žiarič dela a zrejme bude vidno aj cieľ výstrelu. Môže to byť pre hostí zaujímavé.“
Holvis pri týchto slovách ostro pozrel na Browna, no keď ten ostal pokojný a nič nenamietal, jeho výzor sa zmenil na víťazoslávny úškľabok. Harry si to samozrejme všimol, no nepohol ani brvou. Ako povedal veliteľ. Pri výstrele nebezpečenstvo nehrozilo, a jediné čo mohlo zlyhať bol prívod napätia. Vedel však dobre, že stanica má náhradné zdroje a to nielen oba reaktory, ale aj slnečné panely a akumulátory, schopné zásobovať stanicu minimálne dva dni. A dokonca aj keby záložné zdroje vypovedali službu, ostávalo by posádke niekoľko hodín, ktoré by postačovali na opustenie stanice v záchranných moduloch. Práve preto sa rozhodol v tejto veci Holvisovi ustúpiť, tým skôr, že bude osobne dozerať na bezpečnosť hostí počas výstrelu.
Allen pokračoval:
„Počas nočnej služby počítač dokončil analýzu dráhy objektu a podľa databázy zistil, že sa jená o starú vyradenú telekomunikačnú družicu Scarab 6, ktorá bola po kolízii s kozmickým smetím v roku 2012 vyradená z činnosti. Zrážka zároveň vysvetľuje, ako sa k nám tento objekt dostal a prečo sme o jeho kolíznej dráhe neboli informovaní. Družica je pomerne rozmerná, no pre náš laser nebude problém ju zničiť. Pán Charon ma ubezpečil, že po výstrele z nej nezostane takmer nič. To je z mojej strany všetko. Má niekto nejaké otázky?“
Prihlásil sa malý Wendland:
„Počúvam, pane...“
„Povedali ste, že počítač dokončil výpočet dráhy. Ako je to teda? Sme s tým objektom v kolíznom kurze?“
„Nie celkom. Podľa výpočtov by nás mal objekt minúť o tri a pol kilometra. Bohužiaľ sa však na to nemôžeme úplne spoliehať, pretože podľa predpisov je každý objekt väčší ako pol metra v kolíznom kurze so stanicou, ak je jeho priblíženie väčšie, ako desať kilometrov. Viete, čo to znamená...“
„Áno,“ prikývol Wendland. „Objekt je v tolerancii kolízneho kurzu a preto s ním musíme zaobchádzať tak, ako by sa mal skutočne so stanicou zraziť.“
„Správne. Tým skôr, že ani na najlepší počítač a ani na najpresnejšie výpočty sa nedá vždy spoľahnúť.“
Tentoraz Allen hovoril Harrymu z duše.
„Má ešte niekto niečo v tejto veci?“
„Ja, pane. Chcem sa spýtať na skúšku reaktorov. Povedali ste, že sa poradíde s kapitánom Turbotom a dáte mi vedieť.“
„Ach áno. Hovorili sme o tom. Pán Turbot...“
Kapitán si odkašľal, vytiahol vreckovku a pretrel si ústa. Až potom spustil:
„Pane, podľa môjho názoru je skúška plného zaťaženia pred výstrelom riziková. Nezabúdajte, že len energia indukovaná káblom je schopná dodať hlavnému laseru dostatočne silný impulz na zničenie objektu. Laser zaťaží celý systém na hranicu možností a práve vtedy môže dôjsť k zlyhaniu a strate napájania... ak by sa niečo stalo s prenosovou sústavou kábla pri výstrele a prišli by sme o napájanie z kábla, energiu z reaktorov by sme mohli potrebovať. Je to buď, alebo. Riziko straty záložnej energie pri prípadnom zlyhaní indukčného kábla, alebo riziko poruchy pri teste. Obe riziká sú v podstate rovnocenné, ale dá sa predpokladať, že reaktory budú v poriadku, nakoľko s nimi nikdy problémy neboli. Preto navrhujem previesť len skúšku bez zaťaženia, tak ako sa to robilo doteraz, s tým, že akonáhle sa zbavíme nášho votrelca, skúšku s plným zaťažením prevedieme. Podľa mňa je to najrozumnejšie a najbezpečnejšie riešenie.“
Allen sa obrátil na Browna. Ten prikývol. „Za týchto okolností, súhlasím.“
„Výborne... Predávam slovo vedúcemu vedeckého týmu.“
Smith, ktorý si doteraz hladkal dlhú čiernu bradu, ruku ihneď spustil:
„Ďakujem, pane.“
Obrátil sa na svojich podriadených.
„Čo sa týka vedeckého týmu, keďže ste včera pracovali nadčas, najmä na popud tu prítomného pána Duponta, so zámerom odvolávať sa na to v dnešný slávnostný deň, rozhodol som sa na dnes udeliť vedeckému týmu celodenné voľno.“
André sa usmial a mrkol na svojich dvoch kolegov:
„Vyšlo to...“
„Upozorňujem vás však, že je to len výnimka, ktorá sa nebude opakovať. Takže v budúcnosti, André, sa na to nespoliehaj!“
„Iste, pane. Ďakujeme.“
„To je všetko,“ ukončil svoj preslov Smith.
Slova sa ujal opäť veliteľ:
„Všetci, čo nebudú v službe, budú odteraz až do príchodu hostí pod velením pána Browna. Som presvedčený, že má v pláne ešte nejaké bezpečnostné opatrenia, takže mu budete pomáhať. Nikto z nás nechce, aby sa niečo prihodilo. Spokojný, pán podplukovník?“
„Áno, pane. Ďakujem.“
„Nakoniec predávam slovo pánu Holvisovi.“
Boháč v úsmeve odhalil svoj chrup a postúpil o krok dopredu.
„K programu na dnešný deň,“ začal. „S pánom Allenom sme sa dohodli, že hostí najskôr ubytujeme v ich kajutách a o hodinu sa začne večierok v hlavnej spoločenskej sále, ktorého súčasťou, ako už veliteľ poznamenal, bude sledovanie výstrelu z laseru. Podľa pána Charona operácia nebude trvať viac ako pätnásť minút. Potom celú posádku, samozrejme okrem služby, pozývam na veľký bál, ktorý bude s veliteľovým dovolením vrcholiť až o jednej hodine po polnoci. Na prvý deň viac ani netreba. Prehliadku stanice, pobyt v bezváhovom stave, výstup do kozmu a ďaľšie atrakcie sa uskutočnia podľa predom stanoveného plánu v ďaľšie dni.“
Holvis sklonil hlavu a na okamih sa dramaticky odmlčal.
„Nuž, priatelia, čaká nás veľký deň. Veľký deň pre vás, ako posádku stanice, ale hlavne pre mňa, ako majiteľa prvého kozmického hotela, ktorý skutočne navštívia civilné osoby. Celých desať rokov trvalo, kým sa tento sen splnil a som rád, že sa to po všetkých problémoch, ktoré sa počas uskutočňovania tohto smelého projektu vyskytli, napokon podarilo. Lepšie povedané, podarí, až noha prvého pozemského cestovateľa vkročí na pôdu Nedotknuteľnej. Neviem ako vy, ale ja sa už toho nemôžem dočkať a dúfam, že všetko dobre dopadne.
Nakoniec by som sa vám rád všetkým poďakoval, za spoluprácu a trpezlivosť, ktorú ste mali so mnou aj s mojim projektom vesmírneho hotela. Ďakujem vám z celého srdca, dámy a páni.“
Harry pozoroval Holvisovu zmenu. Muž, ktorý pred ním stál hovoril slávnostne a pritom srdečne, tým zvláštnym príťažlivým spôsobom, ktorý tak veľmi pôsobí na psychiku ľudí. V jeho hlase bolo cítiť zanietenie, dojatie, ale i hrdosť na dielo, ktoré vykonal. Keby bol Harry len teraz prišiel a nemal s Holvisom také zlé skúsenosti, bol by ho pokladal za statočného a dobrosrdečného človeka. Takto však len odhalil ďaľšiu vlastnosť, ktorú rád a často Holvis využíval. Bola ňou pretvárka, mocná zákerná zbraň ľudí, ktorí klesli tak hlboko, že pomocou nej manipulujú s ušľachtilými citmi svojich blížnych.
