Ahoj,
bolo zemetrasenie, zazil som co to je, ked sa cely dom trasie - vlasnte to tak "trepe".
Veci padaju. Akurat som sa chystal na meeting, a uz som potreboval len obut ponozky a topanky a vyrazat.
Najprv to zacalo nevinne, ako to byva, tu su take mensie otrasy caste. Ale ked to uz bolo 3-tou minutou, tak som zacal aj ja mysliet, ze "mal by som si svihnut".
Hlavou my preblesklo ze musim co najskor na ulicu, a ako dobre ze som komplet obleceny, len tie ponozky. A ich obuvanie sa nikdy nezdalo tak dlho ako dnes, ked som sa zacal bat.
Zobral som tasku, laptop, peniaze zo stola, a tak povediac polo obuty som bezal na ulicu. Kde uz boli auta odstavene, a dalsi ludia tam uz cakali co sa bude diat.
Cestou som stretol Risu a jej otca, ako tak isto bezali. Risa so strachom v ociach ma pohanala ze rychlo - rychlo a utekala tiez drziac v naruci psika WONKU.
No a tak sme stali na ulici a cakali. Potom to prestalo. Zistili sme ze telefony prestali fungovat. Doteraz siet nejde, a uz je skoro 5 hodin po.
A az zo sprav sme sa dozvedeli ze na severe udrela tsunami, a ze v Tokyu su tu-tam poziare, ale inak vsetci zivy a zdravy. Tu v Tokyu myslim.
Na meeting som nakoniec nemohol, lebo prestali fungovat vlaky a metro.
Doteraz tu ulicou pod nami prudia davy ludi, co musia domov kracat. Lebo inej moznosti niet.
Vizeralo to ze hore na severe budu obrovske skody. Dufam len ze co najmenej mrtvych.
Takze pisem aby ste vedeli, a aby ste sa o mna nebali :).
Ja som OK.
Pozdravujem vsetkych mojich
Cav
Brano
