Z prístavného Durresu sme sa vybrali do metropoly Albánska Tirany, ktorá leží vo vnútrozemí asi 30 km od Durresu. Odtiaľ sme plánovali pokračovať ďalej na sever Albánska a ďalej do Čiernej Hory. Tirana už taká pekná nebola. Pri železničnej stanici, ktorá je inak najmenšou železničnou stanicou v hlavnom meste v Európe, sme vystúpili a absolvovali prehliadku centra mesta. Počas cesty do centra nebola núdza o kontrasty.
Centru dominuje obrovské Skanderbegovo námestie (Skanderbeg je národný hrdina Albánska, niečo ako slovenský Jánošík), na stene jednej z budov je v obraze znázornená celá albánska história:
Z Tirany sme do Shkoderu pokračovali vlakom (opäť závratnou rýchlosťou), síce už nie takou krásnou krajinou ako deň predtým, ale zážitok to bol o to väčší, o čo horšie ten vlak vyzeral. Vo vlaku bolo len pár ľudí, boli celkom milí, snažili sa dohodiť nám ubytovanie (rukami-nohami sme sa predsa len dohovorili) a sprievodkyňa vo vlaku mi dokonca dala ochutnať nejaký domáci špiritus. To sa ešte dalo, potom som to však musel zajesť nejakou slaninou, či čo to bolo. To neodporúčam. Vo vlaku to vyzeralo aj takto:
Škoda, že dediny a mestá v Albánsku sú také špinavé, lebo to kazí dojem z inak nádhernej krajiny. Okrem odpadkov v dedinách prírodu zdobí ešte jedna vec - už v prvej časti spomínané bunkre.
Shkoder ako mesto nestojí za veľa, ale za to nad mestom sa týči krásna pevnosť - Rozafa. Je z nej vraj nádherný výhľad - na Skadarské jazero, na Jadranské more, na mesto pod ňou i na albánske hory. Píšem vraj, lebo pevnosť sme videli iba zdola, to kvôli dažďu aj pokročilej hodine. O jeden dôvod viac vrátiť sa.
Zakrátko sme sa ocitli pred albánsko-srbsko a čiernohorským hraničným prechodom. Tam prebehlo všetko bez problémov a tak nás privítala Čierna Hora. Čiernu Horu sme navštívili krátko pred voľbami, ktoré mali rozhodnúť, o tom či sa od Srbska osamostatní alebo nie. V tomto vtedy ešte len budúcom štáte sme pobudli iba jeden deň, stihli sme navštíviť mestá Bar a Sutomore. Okrem tých sme obdivovali krásne hory v tesnej blízkosti Jadranského mora a naskytol sa nám aj takýto pohľad:
V Bare sme si pozreli zvyšky niekdajšej úzkorozchodnej 750-milimetrovej železnice, ktorá viedla z prístavu v meste Bar do Virpazaru a takisto údajne najstarší olivový strom na svete. Toto je takmer 700 m dlhý tunel nad mestom Bar, ktorého druhý koniec sa nachádza v Srbsku.
Cestou do Chorvátska nás zastihla prietrž mračien práve pri Kotorskom zálive (alebo ak chcete Boka Kotorska). Keďže pobrežie nelemuje žiadna železničná trať, tento úsek sme absolvovali busom. Pred Kotorom sme mali na výber, či pôjdeme trajektom alebo záliv obídeme asi 30 km obchádzkou. Vybrali sme si dlhšiu, ale o to krajšiu cestu. Hoci počasie nám neprialo, nezabránilo nám v prechádzke po historickom meste Kotor, ani v takýchto výhľadoch:
Čierna Hora je inak krajina veľmi podobná Chorvátsku (a teda veľmi pekná) a pre nás Slovákov zaujímavá tým, že je podstatne lacnejšia. Pekná dovolenková destinácia pre tých, ktorí sa odhodlajú absolvovať o niečo dlhšiu cestu. Dovolenku si však môžu spestriť napríklad aj výletom do "exotického" Albánska.
Naša dobrodružná cesta pokračovala, len čo sme sa priblížili k Chorvátsku, zlepšilo sa počasie a konečne sa nás usmialo aj slnko:
Chorvátsko nás privítalo ako sa na jednu z mojich najobľúbenejších krajín patrí. Nemohli sme vynechať výbornú príležitosť na "Fotohalt" pred Dubrovnikom.
Mesto Dubrovnik je zapísané v zozname svetového dedičstva UNESCO.
V Dubrovniku sme ako na jedinom mieste počas celej našej túry strávili dve noci. Mali sme teda dosť času na to, aby sme absolvovali prehliadku historického centra, navštívili niektoré ostrovy v jeho blízkosti a pozreli si zvyšky električkovej trati v meste a úzkorozchodnej železničnej trate, ktorá viedla z Dubrovnika až do Belehradu. Naša ďalšia cesta potom viedla pozdĺž dnes už bývalej trate cez Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu do srbského Belehradu. Ale o tom až nabudúce.
