Trasa nášho výletu viedla najprv do srbského Belehradu, kde sme začínali náš okruh. Odtiaľ viedla naša cesta cez celé Srbsko do Macedónska, cez Albánsko do Čiernej Hory, ďalej do Chorvátska, Bosny a Hercegoviny späť do Belehradu.
V Belehrade bolo rušno. Uplynuli len dva týždne od veľkých záplav, ktorých stopy bolo stále vidno.
My sme však smerovali do Skopje, hlavného mesta Macedónska, v Belehrade sme sa plánovali vrátiť na spiatočnej ceste. Skopje, tak ako celé Macedónsko ma veľmi príjemne prekvapilo. Neskutočne priateľskí ľudia, pekné dievčatá (na rozdiel od ostatných krajín), krásne hory vysoké ako naše Tatry, nové dokončené diaľnice cez celú krajinu a klenot na juhu krajiny - Ohrid. Ohrid je mesto na brehu rovnomenného jazera, a vraví sa o ňom, že má 365 kostolov, na každý deň jeden.
Kostol sv. Klementa s náboženským komplexom Plaosnik z roku 893.
Kláštor sv. Nauma na brehu Ohridského jazera bol postavený v 10. storočí, toto je však už verzia zo 16. storočia, kedy bol obnovený.
Svoju sochu v Ohride majú aj Cyril a Metod, pretože ich žiakmi boli aj sv. Kliment a Naum Ohridskí.
Po exkurzii mesta a plavbe po jazere sme sa vybrali na najdobrodružnejšiu časť našej cesty - prechod Albánskych hraníc. Ohridské jazero tvorí prirodzenú hranicu medzi Macedónskom a Albánskom, a z obidvoch strán jazera je po jednom hraničnom prechode. Mikrobusom sme obišli jazero a prišli sme k miniatúrnemu prechodu. Na albánskej strane nás privítal cenník poplatkov za víza.
Čuduj sa svete, len tri krajiny na svete neplatia za vstup do Albánska - Poľsko, Česko a Slovensko. Výnimku tvorili ešte Čiernohorci (aj keď vtedy boli ešte obyvatelia štátu Srbsko a Čierna Hora), Srbi a obyvatelia všetkých ostatných krajín 10 EUR, no a Izraelčania 30 EUR. Ktovie, čím sme si toto ocenenie zaslúžili, a ktovie čím si to zaslúžili Izraelčania. Aj colníci boli milí, dovolili nám cenník si odfotiť, aj keď nám dobrú polhodinu nechceli uveriť, že sme naozaj zo Slovenska. Podľa pasov si totiž mysleli, že sme Slovinci a že sa iba chceme vyhnúť poplatku. Slovinci tiež platia 10 EUR. :) Až náčelník stanice s pomocou odbornej literatúry rozhodol, že sme naozaj Slováci a mohlo sa ísť ďalej.
Po desaťkilometrovej (a tridsaťminútovej) ceste do mesta Pogradeč mi nebolo všetko jedno. Z Pogradeču sme cestovali ďalej vlakom a ukázalo sa, že to nie je také zlé. Pre cestujúcich sme boli raritou my, pre nás zase nádherná albánska príroda a hlúčiky detí za dedinami snažiacich sa kamňmi rozbiť okná na vlaku.
Ohridské jazero z Albánskej strany.
Albánsko je krajina kontrastov - naozaj krásna príroda, ale špinavé mestá a dediny, ľudia, ktorým nikto nerozumel, pretože albánčina sa na žiaden jazyk ani len trochu nepodobá a iným jazykom takmer nikto nehovoril. Okrem toho zaujmú ešte bunkre a mercedesy. Vlaky sa pohybujú rýchlosťou max. 30 km/h, a to sme aj tak boli prekvapení, že sa vôbec hýbu. Týmto vlakom som naozaj cestoval.
Na tejto fotke si dobre všimnite bunkre.
Cez mesto Elbasan (tam som sa naozaj bál) sme sa dostali akoby do iného sveta - historického pobrežného mesta Durres. Na všetko zlé sme v Albánsku zabudli, pretože Durres nás ohúril svojou stavebnou činnosťou, množstvom hotelov, historickými pamiatkami aj plážou. Krásne mesto.
V Durresi sme strávili jeden večer, dali sme si tam pivo po 5 EUR :) (predtým sme si zabudli rozmeniť peniaze a mali sme iba 200-eurovú bankovku, tak ju majiteľ reštaurácie išiel zmeniť až domov) a na druhý deň sme pokračovali v našej ceste.
Ak plánujete podobnú cestu, informácie môžete nájsť aj tu .
