To však ešte netušili, čo ich čaká. Rozhodli sa ísť overenou trasou cez Donovaly. V lete za normálnych okolností im táto trasa trvá niečo pod dve hodiny. Vedeli, že v ten deň to také rýchle nebude, čo sa potvrdilo už na začiatku stúpania na Donovaly, keď im cestu zablokoval skrížený kamión. Nestrácali čas a otočili to na Čertovicu. Napriek tomu, že mnoho áut pred nimi malo problémy vyjsť na tento horský priechod a mnoho šoférov sa arogantne dralo dopredu, podarilo sa im vyštverať na tento horský priechod. V domnienke, že najhoršie mali za sebou, pustili sa ďalej – smer Hybe. V aute tipovali, že budú doma okolo ôsmej. Ani sami nevedeli, akú majú pravdu. Zdalo sa, že cesta ďalej bude bezproblémová, až kým sa nenapojili na diaľnicu. Po asi dvoch kilometroch zastali v kolóne a otrávene sledovali more červených svetiel pred nimi. To boli na ceste už 3 hodiny. Naozaj netrpezliví začali byť asi po hodine, keď zistili, že sa pohli o necelý kilometer. Za ďalšie dve hodiny sa pohli o ďalší kilometer. Hovorí sa, že pomaly ďalej zájdeš, no myslím, že na tú chvíľu sa to nehodilo. V opačnom smere diaľnice z času na čas prefrčalo nejaké auto, takže vôbec nevedeli, čo sa deje. Nevyznamenalo sa ani rádio Expres, ktoré informovalo iba o akejsi zápche na severnej diaľnici.
Keď sa im nakoniec podarilo „zliezť“ z diaľnice na výjazde vo Važci, kde diaľnica končí, boli radi. Kolóna sa síce stále pohybovala slimačím tempom, bolo však bezpečnejšie stáť na obyčajnej ceste než na diaľnici. To už boli netrpezliví aj „chatári“ z Hrabušickej Píly, ktorí telefonovali posádke auta. Po troch hodinách strávených v kolóne vo Važci na otázku „Kde ste?“ už s poriadnou dávkou sarkazmu odpovedali „Kde to sme? Aha, vo Važci!“ Posádka auta sa už v duchu lúčila so svojou účasťou na chate, ale ešte vždy mali nádej. Až kým im na okienko nezaklopal policajt, ktorý zrušil ich nádej slovami: „To sa už do rána nesprejazdní. Môžete sa otočiť na diaľnicu a po pár kilometroch je tam benzínka.“ Vtedy pochopili, prečo videli na diaľnici sem-tam nejaké auto v opačnom smere. Niektorí sa otáčali na „benzínku“, alebo do Mikuláša, najbližšieho mesta. Im sa späť nechcelo, najmä po tom, ako ťažko si vybojovali ostatných pár kilometrov. Našťastie mali jedla zabaleného dosť (veď išli na chatu) a zásoba benzínu v nádrži bola tiež v pohode.
Najzaujímavejší moment noci pre nich bolo, keď sa jediné dievča, ktoré mali v aute rozhodlo ísť vycikať. Neostávalo im nič iné, ako zhasnúť svetlá a jej čupnúť si pred auto a vykonať svoju potrebu. Čo čert nechcel, práve v tej chvíli sa z opačnej strany objavil snežný pluh a chlapcom všetko dianie pred autom osvetlil.
Blížilo sa ráno, mohlo byť okolo piatej, keď si jeden z nich všimol, že niektoré autá sa už pohli. To bol signál, že cesta je už prejazdná, preto sa potichu, aby nezobudil ostatných šoférov, posúval dopredu. Keď sa rýchlym tempom dostali so Svitu (veď 10 km urobili už za hodinu), a tam videli v opačnom pruhu autobusy linky Prešov – Londýn, pochopili, že na tom tej noci neboli najhoršie. Pri pomyslení na ľudí, ktorí nastúpili v Poprade a cestovali do Londýna, im bolo až do smiechu. Veď predstavte si, že vás čaká 30-hodinová jazda autobusom, a po deviatich kilometroch máte meškanie 10 hodín a pred sebou stále tých istých 30 hodín jazdy.
Keď chlapci večer odhadovali, kedy prídu domov, sekli sa iba o polhodinku, veď doma boli už o pol deviatej. Ráno.
