Ak máte aspoň hmlistú predstavu o organizačnej štruktúre železníc, tak viete, že na Slovensku existujú tri firmy, ktoré vznikli postupnou transformáciou jedného podniku. Na Slovensku máme teda ŽSR , ZSSK - železničnú spoločnosť a ZSSK CARGO . Každá z nich má generálneho riaditeľa a tí majú pod sebou rozvetvené systémy podriadených. Keby ste skúsili spočítať vedúcich alebo riadiacich pracovníkov, veľmi skoro by vás to prestalo baviť, pretože ich počet je z laického hľadiska zbytočne vysoký.
V tomto článku chcem ale písať o drobných absurditkách, s ktorými sa stretávam ako cestujúci denne. Prvou absurditkou sú čipové karty ISIC pre študentov. Tie sú síce v poriadku, ale ich platnosť sa dá overiť len elektronicky pomocou prístroja, ktorý majú sprievodcovia a vlakvedúci vo vlakoch. Na týchto prístrojoch však batéria nevydrží dlho, ak prístroj používajú tak často ako treba. Preto sprievodcovia ak chcú aby im batéria vydržala celú službu musia ju šetriť a teda môžu kontrolovať študentov a platnosť ich kariet len výnimočne. Namiesto toho kartičky skontrolujú len vizuálne, avšak tak zistia len školu, ktorú daný študent navštevuje. Miesto bydliska na karte uvedené nie je, a tak študenti môžu zľavu zneužiť a cestovať kamkoľvek z miesta štúdia alebo do miesta štúdia.
Ďalšou absurditkou sú IC-vozne na prepravu invalidov na vozíku. Majú síce zariadenie, ktoré dokáže zdvihnúť človeka na vozíku, ale jedno také vyzdvihnutie trvá približne 5 minút. IC vlaky však majú v staniciach pobyt sotva dve minúty. Sprievodcovia teda toto zariadenie nepoužívajú, namiesto toho ho vytiahnu hore ručne. No, ale hlavne, že máme vozne na prepravu invalidov.
Takýchto a podobných absurdít a absurditiek je na železnici oveľa viac, ale o nich až v ďalšom článku.
