S povolaním smerodajných ríšskych miest mohol som navštíviť v posledných dňoch po krátkej návšteve prechodného židovského tábora v Žiline, aj nové sídla a sídelné oblasti Židov na východe. Cítim sa byť zaviazaný, aby som aj svojím slovenským priateľom oznámil čo som tam videl a zažil. Na začiatku svojich vývodov dávam slovo, že to, čo tu opíšem, celkom a úplne zodpovedá pravde a že nič nezamlčím, čo som osobne videl v židovských mestách, ktoré som si prezrel v jednej z nových veľkých židovských osád na východe.
V oboch mestách, ktoré som teraz navštívil, býva vcelku 70.000 Židov, ktorí tu bývajú úplne slobodne aj so svojimi rodinami. Židovský starejší Moszek Merin, aj v Bratislave známy ako predstavený bývalej židovskej obce ma očakával. Tento židovský kráľ má poruke správny aparát – asi 70 Židov a ešte 120 židovských policajtov. „My tu máme úplnú samosprávu. Židia vôbec neprídu do styku s nemeckými úradmi a ja sám osobne zodpovedám za poriadok smerodajným úradom. Sme tu dostatočne zásobovaní potravinami, tak dostaneme napr. 28 dkg chleba, denne. Chudobným a chorým, práce neschopným Židom a deťom vydáva sa strava za 10 pfenigov na osobu v spoločnej kuchyni židovskej obce. Máme aj židovskú nemocnicu a úmrtnosť je dnes menšia, ako predtým za poľského režimu.“
Na otázku, či sú medzi nimi aj Židia - katolíci, odpovedali kladne.
„Žiadali si niekedy títo pokrstení Židia kňaza, alebo chceli sa zúčastniť na bohoslužbách?“
Sotva môžem opísať udivený výraz, ktorý pritom Moszek urobil: „Načo?“ – A po niekoľko sekúndovej prestávke povedal viac sebe ako ku mne: „Tu nechcú nič, tu nemôžu mať z toho nijakú prednosť!“
Bol som prekvapený, ako dôkladne pozná Moszek svojich Židov. Ešte raz mi potvrdil, že tu ešte nikdy nechcel Žid , aj keď bol pokrstený, žiť podľa nového náboženstva.
V židovských bytoch je však poriadna špina. Zvlášť sa zdá, že Židovky si umývajú iba konce svojich nosov, zatiaľ čo ostatná tvár oplýva púdrom a farbou, smrad v izbách zasahuje niekedy až na žalúdkové nervstvo návštevníka. Preto prešlo sa k druhému spôsobu ubytovania Židov v týchto oblastiach.
Stretol som celý rad Židov zo Slovenska. Prvým bol Žid Gönczy z Ivánky. Už tri mesiace je tu a na otázku ako sa cíti odpovedal. „Ešte nikdy som sa tak zdravo necítil. Naša strava je dobrá a dostatočná“. Bývalý špeditér Ernst Silber zo Sečoviec opustil Slovensko pred štyrmi mesiacmi. Nebol nikdy chorý a je do hneda opálený. „Skutočne si nemôžem sťažovať", povedal. Žid Michal Stern z Vrútok, ktorý bol zamestnaný u firmy Ing. Spitzer v Žiline rozprával pyšne, že sa stal tu „capo“ lebo vie pracovať, čomu sa naučil v istom tábore ministra Macha.
Keď som židovkám povedal, čo všetko vymyslela nepriateľská židovská propaganda o Nemcoch, ako napr. tvrdí, že Židovky sa zneužívajú a trápia, povedala 18-ročná Aranka Szivesyová zo Slatnice pri Púchove, ktorá tu rovnako pracuje, šije a spí spolu so svojou 44 – ročnou matkou: „Tu je iba nemecký ženský dozorný personál.“ Neskoršie sa vyjadrila, že aj v Londýne musí byť známe, že Nemci prísne rešpektujú svoje rasové zákony.
Keď som na rozlúčku, potom, čo som si prezrel kuchyňu, stajne, ba dokonca aj čisté moderné WC, stisol veliteľovi osady ruku, mal som nasledujúci dojem:
Ako Nemci vo svetovej vojne svojich zajatcov ani nenapichovali, ani nejedli – ako to nepriatelia práve tak presvedčivo tvrdili ako dnes – tak robia aj v tejto vojne so svojími nepriateľmi v čase, kedy ich premohli, nakoľko pre nich nie sú viac nijakým nebezpečenstvom.
Istý Žid, s ktorým som nedávno hovoril o tej istej téme, povedal približne nasledujúce čím chcem skončiť svoje vývody:
„Keď sme sa predtým smiali vymoženostiam nemeckého národného socializmu, tak sme tu vlastne šťastliví užívatelia tohto systému socializmu a ľudskosti. Keď ja ako Žid si môžem iba tak vysvetliť systém „Schönheit der Arbeit“, v ktorom tak radi žijeme, že sa to robí pre nás iba v záujme dobrých našich výkonov, tak môžeme predsa všetci ďakovať Bohu, že je to tak a nie tak ako sme skôr sami vymysleli o národnom socializme v Nemecku. Pri tejto organizácii, ktorú sme tu poznali vieme my Židia, že sme v Európe prehrali."
Pôvodnú reportáž spravodajcu TP Fritza Fialu prebral denník Gardista dňa 7. novembra 1942 pod názvom "Ako žijú Židia v novom domove na východe?"
