Kvôli príchodu druhej dcérky do našej rodiny som zanechala opateru detí ľuďom, pre ktorých jasle, či škôlka neboli tým riešením, ktoré by potrebovali alebo boli pre nich vhodné. A tak som sa na striedačku mohla stretávať so súrodencami Jankou a Alexom, s Aničkou, Elkou a Tadeáškom. Každý jeden mi v srdci spôsobil víchor a môj muž poznamenal "Ty sa zamiluješ do každého dieťaťa!" Áno, je to tak a pre mňa iná možnosť ani nie je. Lebo len s nadšením, ktoré zamilovanosť spôsobuje, má človek chuť ešte v noci premýšľať, ako spestrí spoločné chvíle s dieťatkom prínosom novej aktivity, zručnosti, hry.
Každý jeden človiečik a chvíle s ním pre mňa znamenali možnosť "užívať si život plnými dúškami". Som veľmi vďačná za dôveru ich rodičov voči mne, za možnosť spoznať nádherné deti a ich rodičov! A aj keď už za deťmi nechodievam, lebo ma intenzívnejšie potrebuje vlastné dieťa, nezabudnem na ne. V mysli mi rezonujú posledné chvíle s Tadeáškom, s ktorým som bola ako s posledným z detí.
Nezabudnem na prvé návštevy pri ňom. Pre jeho ničím neodkloniteľný plač a držanie si ma "od tela" som si vnútorne až zúfala. Mala som pocit, že zlyhávam ako opatrovateľka i ako pedagóg. A jeho mama to vystihla veľmi presne: "On cíti, ak si je človek sám sebou neistý!" Och, ako tie slová boleli a predsa v určitých momentoch usedavého plaču Tadeáška boli pravdivé. Nepripúšťala som si ich a s každou jednou návštevou som dúfala, že sa to časom "poddá" a Teddy mi začne dôverovať natoľko, že ma pustí do svojho sveta hier vtedy ani nie ročného chlapčeka.
A Teddy začal dôverovať a ja ho dnes obdivujem za jeho velikánske pokroky, po ktorých som si uvedomila, že on pomáhal robiť v myslení pokroky mne. Vlastne teraz už viem, že on sa hral so mnou nie tak kvôli sebe, ale kvôli mne. A ako to viem? Hovoril mi to každým jemným úsmevom, každým fyzickým sa priblížením ku mne, každou pozitívnou odozvou na moje pozvania k hre. A potom prišla chvíľa, kedy si stúpol na moje kľačiace nohy, objal ma a položil si na mňa svoju blonďatú hlávku.
A odvtedy prišli také chvíle opätovne. Niekedy však utekal preč a po tvári sa mu rinuli slzy akoby volal: "Nie, dnes sa nedokážem s tebou hrať, bolia ma zúbky. čo sa mi predierajú v ústach..." Žiaľ, až postupne som si uvedomovala, že nemusím za každú cenu skúšať ho pozývať k inej a novej aktivite. Niekedy to bolo o tom, len sa mu prihovoriť, byť s ním a počkať až sa hrať bude môcť. Lebo aj dospeláci, keď sú ubolení, vtip, ktorý im rozprávate s cieľom zmeniť ich náladu, im chutí ako trpké jablko.
Tedy v ten deň, keď sme boli spolu naposledy, bol už šikovný behajúci chlapček, s ktorým sa dalo hrať opatrne aj na naháňačku. A tak som zvolala: "Chytím ťa!" Teddy sa rozbehol, ale skôr ako som ho stihla dobehnúť a chytiť, zastavil sa, zvrtol sa a znova sa rozbehol smerom ku mne hodiac sa mi do náručia. A potom znova a znova. Pre Tedyho nebolo zvolanie "Chytím ´ťa! v našom ponímaní lapenie utekajúceho. Pre neho to bolo chytenie v zmysle: objímem si ťa, dotknem sa ťa svojou náručou!
Ďakujem všetkým "mojim" deťom za ich "chytenie"! Ďakujem za každú chvíľu strávenú s nimi, za ich postupne narastajúcu dôveru a vzťah, ktorý už hovoriaca, vtedy 17 mesačná Anička pomenovala: "Anička ľúbi Táňu!"
A Táňa ľúbi Aničku, Tedyho, Janku, Alexa, Elku...
