Z kontextu rozhovoru vyplývalo, že nešlo o to, že „istá pani učiteľka“ nevie robiť inú prácu, lebo „nevie“ žiť bez detí, ale naopak. Tón i slová nasvedčovali tomu, že dané osoby vnímali prácu učiteľky, či vychovávateľky ako prácu podradnú, bez štipky odbornosti alebo túžby i možnosti profesionálneho rastu.
Bolo mi s tých slov smutno. Pracujem v školstve ako vychovávateľka v školskej družine. A určite nie preto, že nič iné neviem. (A uvedomila som si to vlastne aj na základe počutých slov).
Pracovala som osem rokov v zdravotníctve a z tých ôsmich rokov vyše sedem – na transfuziológii. Prácu tam som mala nesmierne rada. Hoci na „transfúzke“ už nepracujem dobrých 10 rokov, stále mávam sny, v ktorých sa znova ocitám v tomto zamestnaní. Odišla som z neho preto, že prišiel čas skúsiť niečo iné a možno trochu aj preto, že každodenná rutina ma vyzvala k tomu, aby som sa posunula vpred. V pozícii, na ktorej som následne v poisťovníctve mala možnosť pracovať, bolo žiadané skĺbenie poznatkov z oblasti medicíny a poisťovníctva. Jedno mi bolo blízke a druhé sa mi blízkym postupne stávalo. Popri tomto zamestnaní som však aj tak inklinovala viac k oblasti pomáhajúcich profesií a študovala som na VŠ sociálnu prácu. K 17.augustu 2007 som však z poisťovníctva odišla. Do školstva. Túžba po práci s deťmi vo mne pomaly rástla dlhé roky. Nadobudla však gigantické rozmery. Vo vysnívanej škôlke som sa neocitla – chýbala mi pedagogická škola. Hoci som za sebou mala asi 5 skúšok z pedagogických predmetov, predškolská pedagogika nebola.mojím študijným odborom. A tak som sa s predstavami o práci v škôlke začala neisto lúčiť. Ale úplne som sa sna pracovať s deťmi nevzdala. Ocitla som sa pri deťoch v škole... Nie preto, že neviem inú prácu robiť. Ale preto, že som chcela! (Viem a vyskúšala som aj iné pozície – aj keď nie v hlavnom pracovnom pomere: bola som redaktorka, kolportérka novín, kuchárka/čašníčka, lektorka, upratovačka, au-pair, domáca opatrovateľka, „manažer“ kvality, predajca kozmetiky...) Som toho názoru, že ak človek má možnosť vyskúšať si aj inú prácu ako tú „svoju“, na ktorú má „papiere“, otvára sa mu tým možnosť rozšírenia poznania a skúseností nielen pre seba, ale (aj) za účelom odovzdania poznania a skúseností druhým.
Som v školstve tri roky a svoje rozhodnutie pracovať s deťmi neľutujem. (Aj keď som prestupom do školstva padla na tretinu svojho posledného platu. Peniaze nenahradia úžasné chvíle s deťmi.)
Dostala som pri svojom nástupe druhákov. Nezabudnem na prvý deň s nimi! Obe strany nesmelo klopili oči – ony z obáv, aká budem a ja z obáv, či ich budem vedieť zaujať a sprevádzať spoločne trávenými chvíľami tak, aby som im poskytla dostatočný podiel správnych hodnôt, motiváciu pre dodržiavanie pravidiel potrebných pre život, dosť zábavy a relaxu... Dnes sú štvrtáci a klopia oči iba ak ich niekto „obviní“ že sú zamilované do toho alebo onoho spolužiaka, či spolužiačky. Sú prirodzene neposední a silou hlasu by mohli nahrádzať amplióny. Rady vtipkujú, milujú futbal, chipsy, koláče a nekonečné vystrájanie...
A hoci sú aj ťažké dni – pre nich i pre mňa, vždy sa vyčasí a ja znova cítim uistenie, že pri deťoch – som na správnom mieste.
Som v školstve, pretože v ňom pracovať chcem.
