Už si ani nepamätám, koľko rokov som mala, keď som čítala "Vietor nevie čítať" od Richarda Masona. Ale stále si pamätám úvodný citát - názov tohto blogu. V knihe je časťou krátkej básne v japončine.
Bolesť zo straty je však rovnaká v každom jazyku.
Tento blog som písať neplánovala. Nie som úplne tradičný "dušičkár." Nenakupujem umelé ani živé vence, kahance, ozdoby, ani neabsolvujem "hrobovú turistiku." V podstate, tak dlho, ako sa dá, toto obdobie ignorujem.
A pritom si na tých svojich spomínam počas iných dní. Možno práve preto. Ale článok od pána Michala Havrana spôsobil, že ho píšem.
Čo sa týka mojich strát, bola by som veľmi vďačná, ak by tento rok pre mňa mohol skončiť skôr(včera bolo neskoro). Aby som už k tým stratám nemusela pridávať. Pripočítavať. Žiadne ďalšie.
Hoci ten nápis znie: "Nekmášte lupene," vietor naň nedbá. Veď nevie čítať.
Ako napísal pán Havran, hrobové miesta sa v tomto období upratujú tak, ako predtým izby, v ktorých niekto žil.
Možno za to. Nie som "tradičný dušičkár." Tí moji, žijú. Vo mne. Ich spoločenstvo sa tento rok rozrástlo. O jedného zosnulého a žívého.
Všetky tie odchody ma hlboko zasiahli. Chcela by som dodať, že nepripravenú. Ale dá sa pripraviť?
Žiadny lepší, či správnejší čas neexistuje. Veci, udalosti a ľudia, čo bolia, bolia rovnako v pondelok, či v stredu. V každom jazyku. Nielen 1. novembra. Teda, takých "dušičkárov," ako ja.
Takých, čo spolu s Gibranom veria, že smrťou, či odídením v živej forme, láska ne(s)končí. Takých, čo veria na to jeho, zo Zlomených krídiel : "Láska je silou ducha a duch, ten je nekonečný. Nemôže zaniknúť len odlúčením tiel."
Hoci vietor nevie čítať...
Moji milovaní zosnulí, váš klub s izbičkami v podzemí môjho srdca sa znovu zažína. (Bolo niekedy naozaj zhasnuté?)
Je vás v ňom už akosi priveľa a kiežby som mohla naivne tvrdiť, že nové miestnosti už nepribudnú.
Natoľko naivná nie som ani ja a to by Naivná, mohlo byť podľa niektorých ľudí, moje druhé meno.
(Osobne uprednostňujem označenie Snívajúca, o lepšom svete, vzťahoch, ľuďoch i sebe, veriaca na to donekonečna a ešte trochu ďalej, lebo ako zvyknem vravieť "Nádej zomiera až po mne."(dúfam) )
Nepôjdem za vami na cintoríny preplnené tými, čo chcú i tými, "čo musia." Zažnem doma. V duši. Spolu so sviečkou na parapete.
A ako vždy, bolieť ma bude najviac, že sme sa nerozlúčili. Tak už to Boh, vesmír, osud, zariadil. Nikdy som to nestihla. Kým ste žili.
Lebo vietor nevie čítať. Nerozumie. Že ešte treba vydržať. Počkať. Nechať nás dočítať aj poslednú kapitolu. Až do konca. A väčšinou,(u mňa) kmáše lupene bez humbuku, bez znamení.
Pamätám si, ako som Ti ráno volala, ale Ty si nebol doma. Poobede mi do toho niečo vošlo. Veď nevadí, skúsim trochu pozdejšie. Alebo zase zajtra. V najhoršom sa predsa o tri dni uvidíme.
Neubehlo ani pár hodín. Aby som zistila, že dovolať sa už nebude kam. Iba ak na boží záznamník.
Aj všetky tie ďalšie razy to prebiehalo podobne. Veď ešte je čas. Ako keď som chcela "Dannymu," doniesť džem, čo mal tak rád, hneď po víkende, pamätáš. Cez ten víkend sa z Teba stala vdova. A keď si sa pobrala za ním, "príbeh" sa zopakoval...
Veď ešte je čas. Až posledná "skúsenosť" ma z tohto navždy vyliečila.
Mala som sa Ti ozvať, často som to zvažovala. Kým pri ostatných to bolo naozaj o detskej(detinskej?) viere, pri Tebe to bolo skôr o strachu, úteku, "zjednodušení." (Slon je stále v miestnosti, ale ak si zakryješ oči, zmizne..)A asi som sa aj hnevala. Rany boli prihlboké.
A ja už nezistím, či by sa zacelili, ak by som to spravila. Našla odvahu. Bola lepším človekom, akým som. A to mi je ľúto.
Záznamov na božom odkazovači pribúda.
Moji milovaní zosnulí, je vás v tom klube s tými podzemnými izbičkami priveľa. Zažínam. Spomienky na vás, ako lampášiky. Vedia. To všetko, čo v tomto blogu zostane nenapísané. Dopoviem to len vám.
Podobné zasvietim aj pri svojich "živých stratách." Len budú mať iný odtieň. Je ťažšie lúčiť sa s mŕtvymi, alebo so živými? A čo z toho je definitíva? (možno sa táto otázka môže niekomu zdať prihlúpla, či nelogická, ale vedci zistili, že patrím k raritnému typu osobnosti a vlastne, aj dávno pred tým som bola divnejšia)
Možno preto to bolí viac.(mňa) Keď je už niekto zosnulý, viete naisto, že už máte "len" ten záznamník. Z (do)neba. Izbičku v podzemí. Hrobové miesto na cintoríne. A preto to bolieva. Lebo nič iné sa už urobiť nedá.
Pri tých druhých je to zložitejšie. (pre mňa) Príbehy to boli rozdielne, len scenár konca zostal rovnaký. Odišla som. Lebo som bola odídená. Skôr, ako som odišla. A pritom som tak veľmi nechcela nikam odchádzať.
Ale vietor, vietor nevie čítať.. Nerozumie, nepýta sa. Nečaká na horšie, lepšie, správnejšie časy.. Kmáše lupene bez varovania.
Spomienky, malé lampióny šťastia, v ňom poletujú ako kvety odkvitnutých púpav.
A niekedy bolia. Alebo skôr to, že už sa nebudú zväčšovať, pridávať, znásobovať.
Myslím, že všetci sa bojíme. Svojich strát. Len niektorí viac, iní menej.
Možno na tie cintoríny na pozemkoch, či v dušiach, nechodievame ani tak kvôli nim, ako kvôli sebe. Aby sme my neboli sami. Bez nich. A báli sa (na)chvíľu menej.
"Láska je silou ducha a duch, ten je nekonečný. Nemôže zaniknúť odlúčením tiel."
Tak to napísal Gibran. Aj tie naše krídla sú už zlomené. (Sú?) Pričinili sme sa o to obaja. Panebože, stálo nám to za to? Neustupovať až kým už nebolo kam ustúpiť..a teraz..ako hovoril Satinský "šľak ma ide trafiť.."
Lebo sme (sa) stratili. V záplave úplne nepodstatných vecí, ktoré sa nám zdali strašne dôležité, stratili sme. (sa)
To najcennejšie. To, čo s tými, čo bývajú v izbičkách v podzemí, už nemôžeme. My, sme ešte tu, no nemôžeme(?) aj tak.
Ešte je čas.(?) Čas milovať. Odpúšťať.Zabúdať. Sa snažiť. Sa nebáť. Žiť. Vedeli sme všetko, len na to to sme zabudli. Ešte je čas.(?)
Spomienky, malé lampióny šťastia, v ňom poletujú ako kvety odkvitnutých púpav.
Nechce sa mi. Nechce sa mi strácať. Ani lúčiť sa. Niekedy sa však už nedá urobiť nič iné. Lebo taký je kolobeh života a umierania.
A my, tí zatiaľ živí..stále môžeme(alebo nie?)
Ach..so sebou, s Tebou, so všetkými, zatriasla by som ako môj Prévert..
Zažínam. Aby všetko, čo som sem nenapísala, mohlo zostať dopovedané. Vám, moji milovaní. Je vás v tých izbičkách už akosi priveľa.
Zapaľujem sviečku a pomedzi všetky spomienky, poletujúce, ako hlavičky poloodkvitnutých púpav, mám len jednu modlitbu.
Aby som sa to konečne naučila. Uvedomovať si tak silno, ako dnes. Že v živote záleží len natom byť živý. Tak naozaj.
Patetické klišé "hovorte to ľuďom, keď ich milujete," je oveľa viac ako klišé.
Čas sa nám môže zdať nekonečný a večný, no míňa sa (nám) rýchlejšie akoby sme chceli, čakali, rýchlejšie ako sa v letnom slnku topí cukrová vata.
Mám dnes len jednu modlitbu. Aby som už nikdy viac nepísala, necítila, nežila, to, že som to nestihla.
"Keď nejde o život, ide o h.vno," vravieval si mi. K zapálenej sviečke v tichosti prikladám Rumbu. Bože dobrotivý, akú veľkú pravdu si mal.(Už len si to pamätať, aby som si nemusela len pamätať).
A hoci vietor nevie čítať, nerozumie, nepýta sa..
"Láska je silou ducha a duch, ten je nekonečný. Nemôže zaniknúť odlúčením tiel."
Moji milovaní, opatrujte sa. Tak, ako si vás opatrujem ja. V izbičkách.
