Predslov:
Ubehlo 30 rokov od nežnej revolúcie. Pri tejto príležitosti vyhlásilo občianske združenie Klub 89, ktoré združuje hlavných aktérov revolúcie, súťaž „November 89 a MY“. Do tejto súťaže som sa za moju školu (GJH) prihlásil a vo svojej práci som písal nie len o udalostiach, ktoré revolúciu predchádzali, ale aj o jej hodnotách a odkaze, a ako sa preniesol do dnešnej doby. Táto práca bola ocenená prvým miestom v kategórií „literárna tvorba – dokument“. Bolo mi veľkou cťou prevziať cenu od chargé d'affaires kanadskej ambasády v Bratislave Johna von Kaufmanna v podobe strávenia jedného dňa na kanadskej ambasáde ako „ambasádora na jeden deň“, kde som spoznal slovensko-kanadské vzťahy, prácu ambasády a jej hlavné úlohy.
Prajem príjemné čítanie :)
„Pre toto som štrngala na námestí?!“ žartuje občas moja mama v rannej zápche.
Keď sa na ňu zhrozene pozriem, zašomre: „Veď len žartujem...“
To, čo sa tu socializmu dialo, tiež vyzerá ako taký zlý vtip. Cez historky z toho nešťastného „režimu minulého“, mi túto absurdnú realitu sprostredkoval môj dedo.
Miroslav Kusý.
Vtipy to však neboli. Bol disident a aj s celou rodinou si drsnú socialistickú totalitu prežil na vlastnej koži.
Keď myslím na odkaz roku ´89, nevidím len tie tisíce rúk s kľúčmi na námestiach. Vidím tváre „hrdiniek” a „hrdinov’’, ktorí bojovali za moju budúcnosť. Jedným z nich bol a môj dedo.
Na tento boj sa dá spomínať s humorom, ale aj s trpkosťou...
Alebo s hrdosťou na to, ako dokáže človek prispieť k niečomu, čo presiahne jeho život.
Príbeh môjho deda začal paradoxne vyštudovaním marxistickej filozofie. Iná filozofia vtedy u nás ani nebola legálna. Krátko na to sa stal docentom, a potom, s patričnou hrdosťou seba i blízkych, najmladším profesorom republiky. Vstúpil do komunistickej strany a začal pôsobiť na Univerzite Komenského. V povojnovom výbuchu rôznych ideí utópie prepadol, ako aj mnohí ďalší, nadšeniu z komunizmu. Nebol jediný, aj iní neskorší revolucionári, ako Milan Šimečka[1] alebo Dominik Tatarka[2], „uverili“. A nečelí snáď spoločnosť stále „ideologickým ilúziám“? Ja sa len bojím, že sa realita vymkne spod kontroly, až keď už bude neskoro. Prežil si to aj dedo. Keď pochopil, že sa žiadna utópia nekoná a vyjadril svoj nesúhlas so spôsobmi zavádzania socializmu do praxe, promptne ho vyhodili zo strany a aj z univerzity. Na rázcestí si však vybral cestu boja za svoje presvedčenie. Rozhodnutie, ktoré spája aj aktérov ´89.
Publikoval mnoho článkov, svoje názory si zastával a hlásal. Nuž a v roku ´77 bol medzi trojicou prvých Slovákov, ktorí sa podpísali pod dokument Charta 77. Nebol to však iba podpis. Bol to otvorený nesúhlas s režimom a s jeho konaním, vtedy niečo neprijateľné. Títo „signatári“ žiadali vládu, aby láskavo dodržiavala ľudsko-právne záväzky tak, ako sľúbila. Bol to prejav odvahy a neoblomnosti. Môžem sa len pýtať, ako vyzerá boj za ľudské práva dnes. Odpoveď ponúka Martin M. Šimečka[3]: „Dnes nemusíte prekonať odvahu, ale ľahostajnosť alebo lenivosť.” Ťažko povedať, ktorý variant je väčšou výzvou. Isté však je, že dôležitosť tohto boja stále pretrváva.
Dedo vedel, že ho tento počin vyjde draho. Najprv mu ŠTB ponúkla možnosť emigrovať. Nechceli mu dopriať lepší život, chceli sa ho zbaviť. Povedal im, že nech idú oni, lebo takú radosť by im vraj neurobil. A nerobil im radosť aj naďalej... Keď mal tú česť byť doma pri domovej prehliadke, lebo práve nebol vo väzení, pripomínal „eštebákom“, kde sa ešte nepozreli. Alebo keď jeho dve dcéry, moja mama a teta, náhodou našli plošticu, spievali do nej pesničky pánom z odpočúvania, čakajúcim na druhej strane. Aj vďaka takýmto maličkostiam chápem, že neslobodu si treba všímať. Lebo ignorancia ju asi neodstráni. V roku 2019 je možno ťažšie ju vnímať. O to viac však musím počúvať tých, čo ju z minulosti dobre poznajú. A podporovať tých, čo sa ju snažia poraziť. Aj dedo sa o svoju slobodu aktívne snažil. Vedel totiž, že inak mu ju niekto pomaly zoberie.
Svoje, vtedy kontroverzné, názory publikoval v samizdatoch. Nenechal sa umlčať, napísal stovky textov. Režim sa z neho stále netešil... Z väčšiny prác ho vyhodili, lebo: „...pán Kusý, keby bolo na mne! Ale viete, nechceme problémy...“ Pár lukratívnych zamestnaní však našiel, napríklad zbieral červíky a predával ich do Zverimexov. Cieľom azda bolo zobrať mu jeho dôstojnosť. On sa však rozhodol, že si ju skrátka nedá. Nikdy som ho nepočul hovoriť o „podradnom“ zamestnaní, a mal neoblomnú filozofiu, že fyzická práca šľachtí ducha. Pokusy o degradáciu človeka nezmizli, dnes žijú napríklad pejoratívnymi vyjadreniami ako „špinavé protislovenské prostitútky“. Vďaka dedovi si však uvedomujem, že boj za to čomu verím, napriek polenám pod nohami, mi dá vždy viac motivácie a dôstojnosti, ako sa nechať zastrašiť a potichu trpieť.
ŠTB sa však aj ďalej starala, aby náhodou „nespohodlnel“. Napríklad platila pána, ktorý mu pred domom vypínal pouličnú lampu, aby ho mohli „tajne“ sledovať. Pas mu na 20 rokov odobrali, a na chvíľu bol aj bez „vodičáku“. Pravidelne, zväčša v tých najnevhodnejších chvíľach, ho brávali do cely predbežného zadržania. Napríklad keď odprevádzal deti do školy. Babka z dedom sa dôrazne bránili čo si to dovoľujú. Či im to nie je trápne, takto brať otca od ženy a detí. Darmo sa vyviňovali, že je to ich práca. Darmo sa dnes niekto vyviňuje, že iba plnil rozkazy, že nemal na výber. Keď v období totality dokázal dedo napriek neslobode žiť slobodne, asi by mi len ťažko uveril, že ja dnes nemôžem.
Aj moja babka dodnes s istou trpkosťou spomína na rôzne šperky, ktoré jej pri „návštevách” od ŠTB „zmizli”. Mama s tetou zase spomínajú, ako neraz vyrušili „eštebákov“ pri „tajnej“ domovej prehliadke. Telefóny s plošticami, ktorým menili baterky, zostali rozmontované, papiere rozhádzané, dvere na záhradu dokorán... A susedia hlásili, ako niekto skákal cez plot. Neviem, kto bol v takej situácií viac prekvapený. Aj ja som. Napríklad, že sa ľudia ako môj dedo nezľakli, tohto „Veľkého Brata“. Na „Orwellovské“ invázie súkromia, na „Orwellovské“ ohrozenia základného pocitu bezpečia, odpovedali verejnou kritikou. Poukazovali na chyby v systéme a odmietali sa nechať zastrašiť. Určite mali často pocit, že je to „sizyfovská práca“, že nič nezmôžu. Neviem, kde urobili súdruhovia chybu, lebo napokon zmohli.
S prichádzajúcim rokom ´89 sa toto všetko zintenzívňovalo. Dedo bol v zväzkoch ŠTB vedený pod krycími menami „Renegát“ a „Diabol“ a bol často väznený. Najdlhšie na jeseň ´89. Bral to ako „študijný pobyt“, naučil spoluväzňa jesť klobásu podľa etikety. Svoju celu si dôkladne umýval a na otázky „prečo im to tam umýva“ odpovedal, že to predsa umýva sebe. Zostal slobodným človekom, nenechal si zobrať dôstojnosť a svoje hodnoty. Tesne pred vypuknutím novembra ´89 ho pustili. Vtedy nikto nevedel, že to bolo poslednýkrát. Mohla to byť reforma alebo krvavá revolúcia. Bolo to trocha z oboch, ale stálo to za to. Môžem prezentovať svoje názory, kritizovať nespravodlivosť a písať tieto riadky. Neviem či si to tí čo štrngali kľúčmi takto predstavovali, ale aspoň pre mňa to znamená nesmierne veľa.
A je to nesmierne dôležité.
Možno sa doterajšie paragrafy zdali mierne odľahčené, ale tak si tie historky pamätám. Vždy keď mi boli pri rodinnom obede odovzdávané, bral som ich ako veselé anekdoty. Pri porovnaní s dnešnou dobou som sa však zarazil. Nesnaží sa stále moc umlčať tých „nepohodlných”, nešíri stále strach s cieľom nájsť nepriateľa, nesleduje stále občanov bez ich vedomia a nie je stále úplatok silnejší, ako spravodlivosť a rovnaké práva pre všetkých? V dobe kamier, šifrovaných konverzácií a alobalových balíčkov je to síce nenápadnejšie, ale o to nebezpečnejšie. Možno nepôjdem za svoje slová do väzenia, ale ten pocit, že niekto mňa a moju rodinu potichu sleduje, a že niekto vymení moju slobodu za peniaze... Dedovi vďačím aj za to, že si uvedomujem ako vyzerá pomalé obmedzovanie slobôd a aké je nutné si svoje ľudské práva chrániť. Lebo viem, ako to inak môže skončiť.
Dvadsať rokov represie sa však na človeku určite odzrkadlí. Dedove historky mi pri povrchnom vypočutí prišli absurdné a smiešne. On sa však pri svojej rozprave smial iba zriedka. Asi nie je také smiešne spomenúť si na to, ako ste ráno išli odprevadiť deti do školy a poobede ste skončili na dobu neurčitú v špinavej cele. Asi nie je smiešne myslieť na to, že len kvôli vám, sa vaše deti nedostanú na univerzitu. Asi nie je smiešne hľadať vo svojom dome hluché miesta ploštíc, aby ste mohli slobodne vysloviť svoje myšlienky bez následkov. Asi nie je smiešne vidieť, že tieto hrozby nezmizli. Možno ich nevidím, ale dedovi asi bolo jasné, že ony stále „vidia“ mňa.
Úplne inak na mňa pôsobí to, že dedo stál pri zrode olympiády ľudských práv a pri založení helsinského výboru pre ľudské práva na Slovensku. Vnímam to ako snahu jeho generácie, poučiť tú moju o dôležitosti ľudských práv, a o tom, že sa nie vždy rešpektovali. Asi nechcú, aby sme opakovali ich chyby, aby sme to pochopili tou tvrdšou cestou. Musia byť sklamaní, keď sa stretávajú s ľahostajnosťou a nevedomosťou. A najmä s plošným šírením nenávisti a intolerancie. Odkaz roku ´89 je asi aj o pochopení minulosti, o vnímaní reality a najmä o uvedomovaní si potenciálnej budúcnosti.
Lebo neviem čo bude, keď si nedáme pozor...
Tí ktorí boli hrubým červeným písmom v „eštebáckych“ zoznamoch sú však len jednou časťou príbehu. Obdivujem aj ich rodiny a priateľov. Mnohí sa totiž na môjho deda vykašľali alebo naňho tajne donášali. Nikdy k nim neprechovával nenávisť, do istej miery im rozumel. Vždy si však vážil, a aj ja si vážim, tých, čo ho neopustili. Držali spolu ako bunka odboja, a s tým režim nepočítal. Nepočítal ani s jeho ženou, mojou babkou. Starala o domácnosť, dozerala na domové prehliadky a vychovávala deti, kým on „oddychoval“ v base. Dodnes žartuje, že z tých všetkých záujemcov si vybrala práve revolucionára.
Keď pred rokom zomrel Ján Kuciak, zomrela s ním aj Martina Kušnírová, jeho snúbenica. Uvedomil som si tú podobnosť. Bol to on, čo sa za svoje zistenia ocitol v nemilosti, ale odpykala si to aj jeho najbližšia rodina[4]. Tak ako pred ´89. Upozorňoval však na celospoločenské problémy. Preto si myslím, že je odo mňa nefér, aby som sa jeho osudu otáčal chrbtom. Výhovorky ako „on si tu prácu vybral”, „mňa sa to teda netýka...“, si nemôžem dovoliť. Ján Kuciak a iní novinári sa totiž svojou prácou snažia aj o to, aby sa spoločnosť nevrátila v čase. Aby som sa aj ja zrazu neocitol v situácií môjho deda.
Nechcem však príliš moralizovať, odkaz roku ´89 vnímam veľmi osobne. Také skromné rodinné dedičstvo. Vyrastal som pri rodinných spomienkach na krutú predrevolučnú realitu, dospieval som uvedomujúc si svoje privilégiá. Chcem si odniesť tento odkaz, ktorý som dostal z prvej ruky, ako babka hovorí, na striebornom podnose. Vážim si slobodu a neflirtujem s tými, čo mi ju chcú zobrať. Nechať politikov, aby vedome tolerovali zastrašovanie tých, čo odhaľujú ich podvody a zlyhania? Umlčiavanie novinárov, súdov, polície.... a potom? „Len slušný byť nestačí“, ako dedo hovoril. Pretože sloboda sa týka každého. Nenechám si ju zobrať. Už len kvôli všetkým, čo sa jej nedožili.
A nejde mi teraz iba o úctu k mojej rodine. Keď sa pred tridsiatimi rokmi zišli státisíce ľudí na námestiach, urobili ťažké rozhodnutie. Rozhodli sa prevziať zodpovednosť za túto krajinu do svojich rúk. Na jednej strane to bol vzdor voči represívnemu režimu, ktorý sa bál slobody a pokroku. Bola to však hlavne nádej a túžba, iskra národného sebavedomia, že Slováci a Česi chcú od života viac. Nevedeli úplne čo, a nevedeli ako bude zajtra. Či prídu tanky alebo sa otvoria hranice. Ťažko povedať či sa vynárali trpké spomienky alebo radostná nostalgia, keď tú iskru pred rokom opäť uvideli. Pre mňa je dôležité len to, že apatia a lenivosť ešte nevyhrali.
Aj dedo vedel, že ´89. neurobí čiaru za tou nepríjemnou časťou histórie. Naučil ma vnímať Slovensko také aké je. Počúvať od neho, ktorý bývalý funkcionár alebo „eštébák“ je na akej vysokej funkcii aj dnes, bolo pre mňa až zahanbujúce. Jeho generácia dosiahla toľko, a ja ani neviem, kto tu naozaj píše zákony. Nikdy som nemal tú drzosť sa ho spýtať, či sa vôbec niečo zmenilo. Možno by sa aj zasmial. Pre mňa je rok ´89 hlavne o odvahe veriť, že sa toho veľa zmenilo. A o slobode snažiť sa, aby to aj bola pravda.
Dedo žil bojom za slobodu, ale ako povedal už spomínaný Martin M. Šimečka, ja musím čelIť svojej ľahostajnosti. Pocit, že nemusím nič robiť, je však mylný. Kvalita demokracie totiž vyplýva z rešpektovania ľudských práv každého občana. A ako ukazuje posledný prieskum o dodržiavaní práv LGBTI komunity na Slovensku[5], stále je za čo bojovať. Ignorovať tieto výsledky je pre mňa neprijateľné, pretože „najlepšou cestou k vlastnému nešťastiu je zakrývať si oči pred nešťastím iných.“[6] Boj môjho deda za slobodu sa možno zmenil na môj boj proti apatii a lenivosti. Cieľ však zostáva taký istý.
Som z generácie slobody a ideálov, tieto riadky sa mi píšu naozaj ťažko. „Bitka“, ktorú moji predkovia pred tridsiatimi rokmi vyhrali, neukončila „vojnu“. Pojem politický väzeň stále žije, korupcii sa darí ako hubám po daždi, novinári zomierajú za pravdu a polícia šikanuje tých, ktorých má chrániť. Niekde sme asi urobili chybu. Ale nezačínal aj boj, ktorý vyvrcholil v roku ´89, priznaním si, že sa niekde stala chyba? Ja už nemusím začínať, stačí „len” v tomto boji pokračovať. Dôkazom toho, že stále treba pokračovať, je pre mňa skutočný obraz ponovembrovej reality. Aspoň taký skutočný, aký mi ho dal dedo.
Preto už nemám možnosť otáčať sa realite chrbtom a uspokojovať sa s cudzou spomienkou na úspechy spred tridsiatich rokov. Každá generácia si nesie svoj kríž, a hoci by som si to rád myslel, tá moja nie je výnimkou. Pre mňa je odkaz roku ´89 najmä o zodpovednosti. Boj za slobodu je únavný, nevďačný a večný. Ale stačí, keď pomyslím na všetkých tých, čo štrngali kľúčmi na námestiach a niečo pre moju slobodnú budúcnosť obetovali…
... stačí mi to aby som vedel, že je to pre mňa ten najzmysluplnejší boj, aký existuje.
[1]Milan Šimečka bol česko-slovenský filozof a spisovateľ. Vysokoškolskú kariéru začal výučbou marxizmu-leninizmu, ale po ´68´ bol vyhodený aj zo strany, aj z univerzity. Pracoval ako robotník, no v roku 1981 ho zavreli na 13 mesiacov do väzenia. Bol jedným z mála, čo si režim takto vytrpeli. Po jeho smrti vznikla Nadácia Milana Šimečku, ktorá cez vzdelávanie podporuje rozvoj demokracie a občianskej spoločnosti.
[2]Dominik Tatarka bol slovenský spisovateľ. Ešte počas 2. svetovej vojny vstúpil do KSČ, a po jej skončení, stranu vo
svojich dielach podporoval. V roku 1956 začala jeho ostrá kritika režimu dielom “Démon súhlasu”. Publikoval cez samizdaty a v roku 1977 podpísal Chartu 77. Jeho diela boli zakázané, a až do smrti v roku ´89 bol režimom prenasledovaný.
[3] Rozhovor Martina M. Šimečku o dnešnej ľahostajnosti - https://www.aktuality.sk/clanok/725534/martin-m-simecka-o-novembri-89-dnes-nemusite-prekonat-odvahu-ale-lahostajnost/
[4] Nahrávka telefonátu Jána Kuciaka a Mariána Kočnera, kde sa Marián Kočner Jánovi Kuciakovi vyhrážal - https://www.youtube.com/watch?v=JjaCEsUOeCs. Marián Kočner hovorí, že sa začne „zaujímať“ o Jána Kuciaka aj o jeho rodinu, s cieľom diskreditácie. Zároveň povedal, že ho uprednostní pred Monikou Tódovou z Denníka N. Ján Kuciak sa vyjadril, že nechce, aby bol ich spor osobný. Pol roka na to bol zavraždený.
[5] Prieskum o právach LGBTI komunity v Európe, so škálou kde 0 percent sú hrubé porušenia práv a 100 je úplná rovnosť, v ktorom Slovensko dosiahlo okolo 28.5 percenta: https://www.euronews.com/2018/05/14/which-european-countries-have-the-best-and-worst-lgbt-rights-
[6] Slová Václava Havla.
