Pozerám do šera popoobedia a premýšľam, že by som chcel byť netopierom alebo mačkou. Toto obdobie skorej tmy skombinované s rúškom a okuliarmi, ktoré kvôli rodinnej genetike nosím (ďakujem), znamená, že stále nadávam, že nič nevidím, hoci to nie je také dramatické. Nešlo však o to čo som nevidel, keď som sa priam zhrozil.
Normálne som sa takto vybral do obchodu, reku nemám čo jesť hladný som. No a ako si tak vyberám medzi dvomi odrodami jabĺk, ktoré sa svojim identickým vzhľadom smejú mojej nerozhodnosti a neodbornosti, zračím to oranžové čudo. Napriek tomu, že celý rok o sebe nevieme, okamžite nám je obom jasné, čo sa deje.
Neopisujem požiar lokálneho Kauflandu, ale sieťku plnú mandarínok. Také obyčajné krpaté pomaranče a predsa dokážu svojou prítomnosťou medzi dvoma exotickými plodmi, ktorým ani svätý Peter na meno nepríde, jasne signalizovať Vianoce. Pritom sa úplne kľudne mohli stať symbolom okupácie a mohli sme ich sedemnásteho novembra upaľovať!
Zhrozil som sa nie preto, že by som niečo proti Vianociam mal. Dokonca si myslím, že si ten pôrod Ježisko načasoval dobre, pretože v lete by toľké prežieranie sa isto spôsobilo mnoho infarktov. To len celý ten prospekt reflektovania a spomínania na tento čudesný rok ma tak zarazil, že som sa od tých mandarínok pobral obzerať pečivo.
Čo však čert nechcel, musel som ísť do iného obchodu kúpiť plastové poháre. Nerobím párty, iba budem skúmať ako rýchlo zhnije paradajka v slanom roztoku. A čo vy a karanténa? Samozrejme priesvitné poháre mali iba také pollitrové kravy a keďže moje paradajky pochopiteľne vyžadujú dvojdecové, musel som sa uspokojiť s modrými (cez zaťaté zuby).
Pointu však netvoria poháre. Atmosféru Vianoc v obchode pripomenula aj prítomnosť plačúceho dieťaťa, ktoré naozaj MUSELO mať nejaký, inak úplne zbytočný, farebný predmet. A ešte som aj bol nútený vyhýbať sa rolkám baliaceho papiera, pretože darček poteší omnoho viac ak je zabalený v mŕtvole stromu. V každom z nás je kúsok Grincha...
Mám však v sebe aj trochu spirituality. Ten zvláštny pocit vianočného stresu a zároveň pohody... Dúfam, že aspoň on prežije pandémiu. No a keďže som Slovák, môžem len dúfať, že neprídeme tento rok o klasickú kombináciu alkoholu, ľadu a odrením alebo o pofidérne večierky, kde dávame ľudom, ktorých nemáme radi, darčeky, ktoré nechcú.
Mám však pocit, že aj tieto nenávidené zvyky a tradície nám tento rok treba. Ak už pre nič iné, možno aspoň navrátia trochu normality do našich momentálne nenormálnych životov. Vôbec teraz nevolám po nejakých akciách či kolektívnom spievaní kolied (zatiaľ). Verím však, že nejaký ten perník (pečený) alebo hádka s milovaným aspoň trochu zahreje pri srdci.
Nuž, nič sa nedá robiť. Zima prichádza. Snáď bude príjemnejšia ako v Hre o tróny...
