Nie ani týždeň po tom, čo som tu v skratke opísala ich filozofie, sa Acemoglu, Robinson a Johnson stali Nobelistami v ekonomických vedách, presne za tieto teórie. V tomto bode som prečítala odpredu a odzadu obe ich známe knihy a k tomu ešte niekoľko ďalších štúdií, v ktorých svoje teórie vysvetľujú vo viac akademickom svetle. Nižšie sa pokúsim ich myšlienky interpretovať jednoduchým jazykom a odvodiť, čo znamenajú pre Slovensko - v štyroch relatívne jednoduchých lekciách.
O politických a ekonomických inštitúciách
Asi najznámejšia kniha týchto nobelistov je “Why Nations Fail” (2012) (Martinus ju ponúka v češtine tu), alebo aj “Prečo štáty zlyhávajú”. V tejto knihe prevládajú dve hlavné myšlienky.
Prvá je tá, že inkluzívne politické inštitúcie (tie, ktoré umožňujú širokú participáciu v politike a rozdelenie moci a vedú tak k demokracii) podporujú vznik a zachovanie inkluzívnych ekonomických inštitúcií (napr. férový a inkluzívny trh) a vice-versa, inkluzívne ekonomické inštitúcie podporujú vznik a zachovanie inkluzívnych politických inštitúcií. Tým istým spôsobom sú tiež previazané extraktívne ekonomické a politické inštitúcie. Tieto previazanosti vytvárajú cykly s pozitívnou spätnou väzbou a je teda ťažké ich pretrhnúť (aj keď kritické udalosti a iné externé faktory môžu v niektorých prípadoch zapríčiniť takýto zvrat). Napríklad, autokracia (považovaná za extraktívnu formu politiky) často vedie k vzniku monopol, ktoré zas v krajine vedú k akumuláci moci malej skupiny ľudí, ktorá bude mať o to silnejšie politické vplyvy oproti zbytku spoločnosti.
Druhá hlavná myšlienka knihy je, že dlhodobý, udržateľný ekonomický rast a prosperita sú možné len pod inkluzívnymi politickými a ekonomickými inštitúciami, pretože tieto dávajú priestor inováciám a súťaživosti. Autori priznávajú, že istý ekonomický rast je možný aj pod extraktívnymi inštitúciami, ako to napr. bol prípad istého obdobia v ZSSR alebo teraz v Číne. Avšak, tiež predvídajú, že prílišné obmedzovania trhu a kreativity eventuálne vyústia v koniec tohto rastu - čo sme videli naozaj aj v prípade ZSSR a teraz pomaly začíname vidieť v Číne. Je to kvôli tomu, že extraktívne inštitúcie, ktoré môžu typicky viesť napr. ku kolektivizácii alebo k vytváraniu monopol, oberajú ľudí o súťaživosť a motiváciu snažiť sa. Extraktívne inštitúcie tiež vedú k zníženej efektivite štátu, keďže ľudia často nie sú povýšení na základe svojho talentu a schopností, ale po známostiach. Štát tak nie je schopný využívať svoje kapacity.
Ak teda spojíme tieto myšlienky do jednej, dostaneme sa k nasledovnému.
1. Udržateľná ekonomická prosperita na Slovensku je viazaná na inkluzívne ekonomické inštitúcie, ktoré sú zas viazané na inkluzívne politické inštitúcie - a teda, na demokraciu.
O koridore a udržaní demokracie
Od publikácie tejto knihy sa teórie týchto autorov dosť vyvinuli. Tiež našli spôsob ako lepšie znázorniť vývoj inštitúcií v ich závislosti na vzájomnom pomere sily (tu, kapacity) spoločnosti a štátu, na ktorý sa pozrieme teraz a ktorý bol do detailu opísaný v knihe “The Narrow Corridor: States, Societies, and the Fate of Liberty” (2019).
Ako som už opisovala tu, autori veria, že existujú tri hlavné typy autority v závislosti od toho, koľko kapacity má štát oproti spoločnosti. Týmito sú:
despotizmus (štát má omnoho viac kapacity ako spoločnosť),
demokracia (kapacity štátu a spoločnosti sú približne vyvážené) a
anarchia (spoločnosť má viac kapacity než štát).
Toto je znázornené na grafe nižšie, ktorý je adaptovaný podľa ich práce a v slovenčine.
Najväčšie časti tohto grafu patria pod despotizmus (zóna vľavo a hore) a pod anarchiu (zóna vpravo a dole). Medzi nimi je však úzky koridor, v ktorom má štát dostatočne veľa sily byť centrálnou autoritou (čo je zásadné pri, napríklad, obrane, riešení konfliktov a aj riadení ekonomiky), no v ktorom je tiež neustále pod dohľadom a obmedzeniami spoločnosti a musí teda aspoň do istej miery konať v jej záujmoch - a to je demokracia. Demokracia si, podľa autorov, tiež vyžaduje isté minimálne kapacity aj štátu aj spoločnosti a preto tento koridor nezačína úplne v dolnom, ľavom bode grafu.
Je prirodzené, že dobre vyvinutý štát sa neustále snaží získať viac kontroly (tu by sme sa mohli rozprávať o psychológii štátnych lídrov, no to je zas asi dlhší článok na inokedy). To teda znamená, že ak chceme zachovať demokratický pomer moci štátu a spoločnosti, spoločnosť musí byť v tomto procese uzurpovania kontroly rovnako aktívna ako štát - angažovaním sa a využívaním svojich demokratických prostriedkov. Inak krajina z tohto demokratického koridoru vyjde a začne upadať smerom k despotizmu. Nie je prekvapenie, že v krajinách západnej Európy sú protesty a štrajky na dennom poriadku.
Druhá lekcia je teda jasná a je ňou to, že na existenciu demokracie treba aj silný štát a aj silnú spoločnosť, ktoré na seba navzájom dynamicky odpovedajú.
2. Demokracia nepadá z neba. Vyvstáva z dynamického vzťahu medzi štátom a spoločnosťou - v ktorom sa štát snaží neustále získať viac kontroly a v ktorom sa spoločnosť teda musí neustále snažiť tento štát krotiť - pomocou prostriedkov ako napr. voľby, štrajky a protesty.
Rovnako ako už bolo spomenuté pri politických a ekonomických inštitúciách, existujú tu cykly s pozitívnou spätnou väzbou (zobrazené šípkami). Napríklad, ak v demokratickej krajine štát získa viac kapacity, no spoločnosť v pomere nezosilnie, o to ľahšie sa štátu začne akumulovať ešte viac kapacity a ešte rýchlejšie. Ak teda spoločnosť nebude využívať svoje demokratické prostriedky, či už to sú voľby, protesty alebo štrajky, eventuálne vyjde z tohto demokratického koridoru a spadne na stranu despotizmu - z ktorého je potom stále ťažšie a ťažšie eventuálne vyliezť.
3. Čím viac Slováci dovolia štátu zvýšiť štátnu moc bez adekvátnej reakcie, tým ťažšie pre nich bude odvrátiť - alebo neskôr zvrátiť - stratu demokracie a vznik despotizmu.
Toto tiež vysvetľuje, prečo nie všetky revolúcie proti diktatúram vždy vyústia v demokracie. Politický rozvrat môže na obmedzený čas znížiť kapacitu štátu, no pokiaľ sa spoločnosť nenaučí svoj štát krotiť na dlhodobej báze (a teda aj ostane slabá), po vytvorení nového režimu stačí novému lídrovi relatívne málo energie na to, aby diktatúru zas nastolil, aj keď po svojom. Autori v knihe tiež demonštrujú tento princíp možného (alebo nemožného) pohybu z jedného regiónu do druhého na konkrétnych príkladoch Poľska, Ruska a Tadžikistanu po rozpade ZSSR (dôvod, prečo je aj Slovensko momentálne v demokratickom koridore), pričom to, čo sa konkrétne stane, záleží na tom, kde daný štát v tomto grafe začínal a ako silný tento zvrat bol. Avšak to je možno na iný článok, nech to tu nie je príliš dlhé.
O našej kultúre
Posledný aspekt je kultúrny, ktorý zahŕňam najmä preto, lebo Slováci sa na svoju kultúru radi odkazujú a - buďme k sebe úprimní - vyhovárajú. Zatiaľ čo v svojej pôvodnej knihe “Why Nations Fail” autori tvrdia, že kultúra ako taká (vrátane, napr. náboženstva) nemá moc čo dočinenia s tým, ako sa štáty vyvíjajú, v neskorších prácach toto vyjadrenie berú naspäť a darí sa im celkom efektívne tento kultúrny aspekt do svojej teórie zahrnúť. Tu sa odkazujem hlavne na dve štúdie, “Culture, Institutions and Social Equilibria: A Framework” (napr. tu) a “Non-Modernization: Power–Culture Trajectories and the Dynamics of Political Institutions” (napr. tu).
Autori definujú kultúru ako súhrn kultúrnych atribútov, napr. hierarchia, náboženstvo, štruktúra rodiny, rituály a folklórne tradície. Argumentujú, že to, ako bude spoločnosť s istou kultúrou v praxi fungovať, však nezávisí tak veľmi na týchto samotných atribútoch, ale na tom, že ako sú v nej tieto atribúty prepojené - a tieto prepojenia môžu byť rôzne a môžu sa zmeniť vplyvom vonkajších aj vnútorných faktorov.
Preto bolo napríklad možné pre Anglicko počas Slávnej Revolúcie prejsť zo stavu silnej monarchie k stavu systému s parlamentom a k posilneniu strednej triedy. V Anglicku boli historicky atribúty viery a moci kráľov (hierarchie) prepojené, a obyčajní ľudia akceptovali, že moc kráľov je daná Bohom a teda oprávnená nezávisiac od toho, ako dobre títo králi vládli. Počas revolúcie moc kráľov a ani viera z kultúry nezmizli, konsenzom sa však stalo, že ľudia začali považovať moc kráľov ako niečo, čo im bolo delegované spoločnosťou (čo im tiež ich náboženská interpretácia umožňovala) - a teda pokiaľ v ich očiach králi nevládli správne, mali právo sa proti ním vzoprieť. Ich kultúra sa nezmenila, zmenilo sa len prepojenie atribútov tejto kultúry - to pôvodné prepojenie umožňovalo absolutistický systém vládnutia, to nové umožňovalo ľudovú suverenitu a pomaly cestu k demokracii.
Pomocou tejto istej teórie tiež autori vysvetľujú ako je možné to, že Taiwan sa stal demokraciou, zatiaľ čo Čína ostala v princípe diktatúrou - aj napriek tomu, že tieto regióny zdieľajú históriu a kultúrne atribúty. Odtiaľ teda zderivujeme poslednú lekciu a to, že kultúra ako taká nediktuje, aký režim bude podporovať.
4. “Slovenská kultúra” nedefinuje, že sa to tu nemôže zlepšiť, len treba konať.
Je pravda, že niektoré kultúry sú viac “flexibilné” než iné, ako aj autori priznávajú. Isté kultúrne atribúty sú v niektorých spoločnostiach na seba veľmi silno naviazané a nemôžu byť od seba jednoducho odpojené (napr. atribúty viery, hierarchie a vlastníckych práv v prípade Islamu alebo v prípade kastového systému v Indii) a teda možných konfigurácií, ktoré z týchto kultúr vieme vytvoriť, je tiež menej. Preto sa napríklad krajinám, v ktorých panuje Islam, ťažšie adoptujú prvky demokracie.
Je avšak pravdepodobné, keď sa pozrieme na kultúru na Slovensku, že tá sa skôr viac podobá na ten viac flexibilný, Európsky model - hlavne, ak si uvedomíme, že okolo nás existuje mnoho kultúrne veľmi podobných krajín, v ktorých demokracia funguje lepšie a ktoré majú vyšší demokratický index (napr. Česi mali v roku 2023 demokratický index 8 - porovnateľný s Francúzskom a Španielskom - oproti Slovensku, ktoré malo index 7.1 a ktoré tento rok asi uvidí ďalší spád, zdroj). Implikuje to, že aj Slovensko sa môže bez problémov zlepšiť, ak budeme chcieť.
Čo to teda znamená pre Slovensko?
Fico je politik ako je aj veľa iných, aj na západe. Neustále sa snaží zosilniť svoju pozíciu na Slovensku a tak zvýšiť moc a kapacitu štátu oproti spoločnosti. To samé o sebe nie je neprirodzené, hlavne pre krajinu ako Slovensko - ktorá historicky existovala pod režimom autokracie - a asi aj preto to tu ľudia tolerujú viac než by to kedy tolerovali spoločnosti na západe.
Čo si Slováci musia uvedomiť je to, že jediný spôsob, ako zabrániť úpadku do despotizmu (alebo aj do stavu obmedzenej demokracie, akou je napr. Maďarsko) je, že začnú využívať a posilovať svoju moc cez demokratické prostriedky - hlavne ak začnú mať pocit, že pre nich už štát nepracuje tak, ako by mal. Náš štát behom necelého roka zvýšil kriminalitu, dane a obmedzil voľnosť médií. Myslím teda, že sme v tom bode.
Podľa teórie Nobelistov za ekonomické vedy, ak chceme pre Slovensko dlhodobú ekonomickú prosperitu, treba tu udržať demokraciu a táto demokracia nepadá z neba, ale treba za ňu bojovať. Tiež, podľa nich, “kultúra” (aj tá slovenská) v princípe ničomu nebráni a nemala by to teda byť naša výhovorka. Je na Slovákoch, či Slovensko ostane v koridore demokracie, alebo nie:
Mnou zhrnutá lekcia od Nobelistov?
Ak ste nespokojní, choďte do ulíc, protestujte a štrajkujte. Zatiaľ vám v tom nič v nebráni, ale to sa bez konania môže čoskoro zmeniť.
A samozrejme sa rada k týmto prostestom pripojím, no iniciatíva musí prísť zo slovenskej spoločnosti, nie od kávičkára v Bruseli. Presne v tom je tá pointa opísaná vyššie. Demokracia prežije len pokiaľ sa sama spoločnosť naučí štátu odpovedať a nebude sa spoliehať na jednorázové zásahy z tretej strany.
