Memoroval som krátkodobo slovíčka z aktuálnych lekcií.
Na písomke som si zvyčajne spomenul iba na poslednú prebratúlátku, a len s ťažkosťou som použil gramatiku zo začiatku školskéhoroka.
Až časom došlo ku priamej konfrontácií teóries realitou. Pamätná bola veta typu: „ k tete prídu na návštevu taliani ........“
Vtedy sa teta stala pre mňa osobnosťou č.1 predovšetkýmkvôli tomu, že mi vŕtalo
hlavou: „ ako sa s nimi dokáže dohovoriť?“
Ako malý chalan som bol z toho totálne paf. No a keďsom mal za sebou prvé základy cudzieho jazyka ( s horeuvedenýmprístupom),schopnosť komunikácie s cudzincom som už nechápal vôbec.
Jedného letného dňa mi bolo súdené stretnúť sa s tými talianmizoči-voči.
V tej epoche bola moja komunikácia v štádiu tzv. „dementnéhovyjadrovania“.
Išlo o učebnicovú neschopnosť pozliepať jednu holú vetubez hmmmmkania, dlhých páuz a opičej gestikulácie.
Uprednostnil som pred trénovaním rozprávania radšej hranie sana zakríknutého tichého puberťáka (aj keď som zväčša rozumel otázke smerovanejna moju adresu)
Prekonaním „krízového veku“ a nadobudnutím schopnostiprekonať trápne chvíle, prišlo obdobie keď som využil nadrvené slovíčka. Sú totižúčinným komunikačným prostriedkom.
Pochopil som, že „my name is“ som sa neučil preto, aby malaučiteľka na písomke radosť.
Porozumenie, ktoré automaticky nastalo medzi reprezentantmi odlišnýchnárodností ma fascinovalo( a ten pocit pretrváva)
Možnosť sedieť v izbe s fínkou, talianom,francúzskou, litvínkou alebo nemkou a rozprávať sa spolu akoby sanechumelilo, je pravým zadosťučinením po mnohých hodinách presedených nadangličtinou.
Aj dnes sa občas usmejem, keď mi hlavou preletí myšlienka natalianov v Tatrách.
Jednoznačne ovplyvnili môj vzťah k jazykom, a pretoim patrí čestné miestečko v mojich spomienkach....
