Stať sa vedúcimskupinky chlapcov nebola zo začiatku veľká sranda. Zo zodpovednostia obavy mi na prvej akcii nechutilo ani jesť.
Postupom času somvšak žasol nad detskou šikovnosťou.S ľahkosťou počúvateľne spievali, pri súťažiach boli obratní, vynaliezavía v malej hlavičke mali už kopu vedomostí.
Pred mojimi očamisa prezentovali ako malí „slávici na ulici“, ktorí zvládali i texty NatalieOreiro a kreslili ako picasso pred kubistickou érou...
V súčasnostima už hocičo nevykoľají a spacifikujem bez mihnutia oka napríklad i dobrodružné pokusy typu:
„Vedúci môžem vyliezť na ten strmí kopec?“
Nie Peťko, na kopcisú stožiare vysokého napätia
Kvôli prevenciízo seba chŕlim mnohokrát ako papagáj veľa zákazov a príkazov (až sa mikoľkokrát zaseknú v krku): Nemôžeš! Neskáč! Spomaľ!
Z akciichodievam vyšťavený. Nie som totiž zvyknutý na známy to detský chaos ( vedúcipozrite sa....vedúci aj moje si pozrite....aj ja mám Miro pozri ako sa ti topáči?...aj ja...aj ja...aj ja....-desiatky ďalších hláskov vynucujúcich sipozornosť...
alebo: „Kedy užbudeme hrať futbal?“ keď hráme futbal: „kedy budeme robiť detektívku?“, „kedybudeme mať obed?“ atď atď.
Zúčastnil som sauž viacerých sezón a okrem toho, že sa vždy rád vraciam, som na koncipobytu neskutočne rád, že odovzdávam všetkých chalanov zdravýcha vyškerených.
Skúsenostipostupne pribúdajú rovnako ako suveníry v podobe výkresov alebo zážitkyzachytené na videu.
Obľúbil som siprácu s deťmi, a preto aj tento rok sa chystám na jednu školuv prírode. Verím, že sa nám všetkým podarí získať tam presne to, kvôličomu tam cestujeme – zábavu a relax.
Ja si po rokuznova prezriem zblízka detskú bezstarostnosť, a snáď sa mi ten zážitok napár mesiacov uchová v pamäti...
