Áno, aj v 21. storočí existuje vo svete otroctvo. Pravdou žiaľ ostáva, že otroctvom trpí cca 30 miliónov ľudí. Viete si predstaviť toto číslo?! Veď to je pomaly šesťnásobok obyvateľstva Slovenska.
Čo teda spôsobuje otroctvo v našej dobe? V prvom rade je to nepredstaviteľná chudoba ľudnatých krajín, zneužívanie detskej práce a najmä v ázijských krajinách sa ešte aj dnes ľudia rodia do dedičného otroctva, ktoré zaručuje (i keď už poväčšine nepísaný, no stále existujúxi) kastový systém.
Srdce my išlo puknút, keď som nedávno videl reportáž z jednejnemenovanej krajiny, kde je prevládajúce náboženstvo hinduizmus. Malý chlapček(cca 9 ročný) celý deň tvrdo pracoval – nosil kamene, a na koniecreportáže vyslovil pre mňa pamätné slová: „musím trpieť, pretože som muslimv hinduistickej krajine. Pritom všetky najväčšie svetové náboženstváhlásajú lásku k blížnemu svojmu, čiže to nedáva zmysel, že od narodenia mátento chlapček trpieť len preto, lebo je muslim! Je pre mňa neospravedlniteľné,že jeho rodičia a blízky ho nechajú žiť v tomto presvedčení.
Uvedome si ale ďalšiu skutočnosť, že Otrok =lacná pracovná sila.Nestretávame sa s tým denne, a dokonca legálne??? Keď sa zamyslíme,koľko ľudí pracuje za minimálnu mzdu, koľko ľudí pracuje na čierno – bezbločkov a faktúr a pod. Narátali by sme hromadu takýchto prípradov,a to ani nemusíme ísť do Ázie, či Indie. Nie sme síce prikovaní reťazamia nie sme fyzicky trestaní, no to ale neznamená, že nie sme nejako inakpripútaní k problematike. Prídeme do práce a uvedomujeme si, že našapráca je podhodnotená, že nám už roky nikto nezvýšil plácu, nemáme žiadnesociálne výhody, a teda v určitom zmysle sme lacná pracovná sila.Každý naokolo hlása, že je ešte stále kríza, počúvame, že je obrovskánezamestnanosť, čiže sa už aj bojíme pýtať si o niečo viac. Keďže práca jeslabo ohodnotená, tak si požičiavame, máme hypotéky, povinnosti voči ďalšímosobám a subjektom, a teda v konenčom dôsledku sme prikovaní k danémusystému. A teda stali sme sa OTROKMI !!!
Vidíte ako jednoducho to ide, a to sme v srdci rozvinutej Európy.A predsa sme otroci, otroci svojej doby a otroci akceptovanéhosystému.
Na záver otázka: Chceme tonaozaj takto nechať? Chceme naozaj udržiavať systém, kde masy robia na zopárľudí bez chrbtovej kosti?
Tak na to si už každý musí odpovedať samostatne.
