Príbeh muža, ktorý razil natoľko revolučné učenie, že sa stal nepriateľom politických elít. Od počiatku mal predurčenú cestu utrpenia, obety ale súčasne aj víťazstva. Táto prazvláštna kombinácia je živým svedectvom pre každého, kto sa borí bolesťou, sklamaním, stratou či utrpením. Je to príbeh nádeje, že naše ,,chcem" môže tieto negatívne okolnosti zmeniť na prostriedky, ktorými sa dopravíme k víťazstvu.
Čo prinášal so sebou Ježiš a čo prinášam ja?
S Ježišom prichádzala medzi ľudí nádej. Ľudia, ktorí mali chorých blízkych či priateľov priam prekypovali nádejou, že práve Ježiš ich môže uzdraviť. Môžeme si spomenúť na partičku ľudí, ktorí natoľko verili, že Ježiš môže uzdraviť ich priateľa, že spravili niečo šialené. Ježiš vyučoval v budove a oni sa so svojím ochrnutým priateľom nevedeli k nemu predrať, lebo tam bola masa ľudí. Tak vyliezli na strechu a približne nad Ježišom ju odkryli a kamaráta aj s lôžkom spustili k nemu. Ježiš bol pre nich nádejou, možno aj jedinou na uzdravenie ich ochrnutého priateľa. Prinášať so sebou nádej obnáša aj zodpovednosť, zároveň potrebu otvorenosti. Ak sa stanem pre niekoho nádejou, musím byť pripravený, že ku mne bude prichádzať zranený, neveselý či negatívne naladený. Neprinesie ku mne vždy kopec srandy a smiechu, ale kúsok svojho zlomeného ,,ja", pre ktoré môžem predstavovať nádej. Možno len nádej, že vypočujem, možno len nádej, že zabavím, možno len nádej, že poviem ako veci vidím ja. Skúsme byť pre iných nádejou, ktorá ukazuje na Krista. Robme to slovami, ale aj skutkami. Otvorme náruč, prímajme, nečakajme odmenu. Buďme nádejou aj vtedy, ak nás to niečo stojí, ak musíme niečo obetovať. Aj takto si ja predstavujem oslavu Boha, oslavu lásky.
Ďalšou vzácnou komoditou, ktorú Ježiš prinášal je pijatie. Spomeňme si na všetky možné príbehy z Biblie, ani jediný raz sa nestalo, že by Ježiš odmietol niekoho, kto za ním prišiel. A to veru za ním chodili ľudia s rôznou minulosťou, ale aj súčastnosťou, rôznym postavením, rôzneho pôvodu, pohlavia, veku. Ježišova láska nepríjma na základe nejakých kritérií. Je dostupná úplne každému. Vieme v tomto nasledovať Ježiša? Vieme byť otvorení aj ľuďom, ktorí nás niekedy urazili? Alebo ľuďom, ktorí nás niekedy ponižovali či klamali? Áno, ľahšie sa o tom píše ako sa to žije. A je omnoho ľahšie prijať ľudí, s ktorými príde sranda, smiech či zábava. A myslím si, že je to potrebné a robme to. Ale neostaňme iba pri tom. Naučme sa príjmať aj ľudí, s ktorými nám nepríde hneď do srdca radosť a smiech. Prečo? Lebo môžeme vidieť, že Ježišova ,,víťazná stratégia" to odporúča. Lebo všetci ľudia potrebujú cítiť prijatie. Na to, aby mohol Ježiš premieňať moje srdce a myseľ, ma musí prijať. A ja sa mu musím dať celý, byť ,,nahý", transparentný. A som vďačný že Kristus ma takého prijal, hoci vidí ako som hriešny. Skúsme byť zhmotnením Ježišovho prijatia tu na zemi. On to robí dokonale a dostatočne, ale my ľudia sme to nie vždy schopní vidieť. Vtedy nám pomôže, ak sme prijatí niekým okolo nás.
Čo mi bráni v tom, aby som ,,príjmal" toho Erika? Nie je to práve to, že som mu ešte neodpustil, ako ma ponížil pred všetkými priateľmi aj mojou frajerkou? Vie on vôbec, ako som sa vtedy cítil? Ak máte pocit, že nevyhnutnou súčasťou Ježišovej stratégie je odpustenie, tak máte pravdu. Veľmi ťažko budeme pre niekoho nádejou alebo miestom prijatia, keď budeme voči nemu prežívať hnev, zatrpknutosť či nechuť. Apoštol Pavol nám dáva v liste Efezanom v 4. kapitole úplne jasný návod, ako vieme odpustiť. Kladie dôraz na pravdu, dobré slovo, milosť. Máme sa vyhýbať hnevu, zatrpknutosti, kriku a máme to nahradiť láskavosťou a milosrdenstvom. Opäť sa to ľahšie číta ako žije. Kto však povie ,,to sa nedá", toho s priamosťou mne vlastnou nazvem zbabelcom. Je jednoduchšie nad ľuďmi, čo nám ublížili zlomiť palicu. No odvážnejšie je sa stať takým ľuďom opäť blízkym, dať im pocítiť odpustenie. Lebo skrze uzdravený vzťah s bratom, sestrou či kolegom môže prichádzať radosť či láskavosť. Vo vzťahu, kde zabuchneme dvere a odmlčíme sa, dávame stopku všetkému dobrému, čo mohlo skrze ten vzťah prísť. Nie vždy sa nám podarí odpustiť hneď, niekedy je to skôr cesta, kedy musíme k odpusteniu postupne dokráčať.
Ježiš je vítaz preto, lebo všetky vyššie uvedené a mnohé ďalšie čnosti boli z Jeho strany úplne nezištné a s jedinou túžbou: priblížiť nám to, ako veľmi nás Boh miluje. Taká čistota úmyslov aj srdca nám zrazu obraz ukrižovania ukazuje v úplne inom svetle. Už je to zrazu ,,menej čudné" gesto, keď sa aspoň pokúsime si predstaviť, aké čisté srdce mal. Neustálym pokúšaním sa priblížiť sa svojimi postojmi a činmi Ježišovi sa nám teraz zvlášte kroky začnú premieňať na prirodzené. Nikdy nedosiahneme takého levelu, že budeme pre niekoho spásou, ani to nechcime. Môžme byť ale pre ľudí okolo nádejou, môžeme odpúšťať, môžeme sa obetovať.
Tam, kde ľudia videli iba bolesť, chorobu či sklamanie, videl Ježiš príležitosť na to, aby im skrze uzdravenia, prijatie či odpustenie ukázal, aký láskavý je Boh. A to je presne cesta víťaza, keď neviem ovplyvniť to, ako sa správajú či s čím prichádzajú ku mne ľudia (klamstvo, ublíženie), ale viem zachovať správny postoj a prísť s reakciou, ktorá sa aspoň slabučkým odtieňom podobá na Kristovu lásku. Aha, zrazu sa pri klamstve či ublížení bavíme o láske? Nebude to práve ,,to víťazstvo"? :-)
Budem vďačný, ak budete môj článok zdielať medzi svojich priateľov, jednoduchým tlačidlom pod článkom, alebo akokoľvek ináč.
