Štvrtá, záverečná časť fotoreportáže
Už rok bývajú v škole
Na začiatku tohto roka sme so spišskou a ukrajinskou charitou rozdávali jedlo ľuďom, ktorí utiekli z oblastí blízko Charkiva, či z Iziumu.
Žiť tam bolo nebezpečné. V Iziume sa diali zverstvá, zabíjanie civilistov, mučenie vrátane detí - tu je krátke video: (20+) Facebook
Utečenci už takmer rok bývajú v škole. Porozprával som sa po rusky najmä s jeho staršími obyvateľkami. Doniesli sme im ananás ktorý už dlho nejedli či anjelský guláš z Poľska. Žijú v stiesnených podmienkach, ale sú v teple a bezpečí.
Túto deväťdesiatročnú pani sme vyrušili, keď čítala klasiku. Na snímke je so zástupkyňou riaditeľa zariadenia.
Na najväčšom námestí na svete, v Charkive.
V Charkive som našiel na stene pozdrav: Buďte dobrí. Ukrajinský výraz, ktorý sa mi najviac páči je будь ласка. Slovenský prepis je buď láska. Znamená to prosím, v zmysle niet začo.
Cestou domov na Slovensko sme sa zastavili v meste Dnipro s miliónovou populáciou, aby sme odovzdali medicínsku pomoc belgickej charity. Oproti Kyjevu je tu rieka Dneper taká široká, že mi skôr pripomínala jazero.
Na záver ešte odpoveď na otázočku z tretej časti fotoreportáže. НАПОЇ nie je po ukrajinsky Hanoj, ale nápoje.
Posledná noc v Kyjeve, pohľad z hotela na osvetlené paneláky.
A na koniec clivá pieseň Môj Kyjev z roku 1962, ktorá sa o polstoročie neskôr stala hymnou mesta.
Як тебе не любити, Києве мій!
Ako by som ťa mohol nemilovať?
Kyjev, môj!
