reklama

O Chráme sv. Jehudu

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vojna sa teda zas a znova prelievala po spustošenej ukrajinskej zemine, ktorú striedavo pálili besarábski a potom čiernomorskí vojaci. Na niektorých miestach očití svedkovia potvrdili, že zemina stratila toľko živín, že sa do nej doslova vpili celé lesy a polia. Pôda ich jednoducho požrala ako lačný lev. Celé oblasti sa sfarbili na trvácu čiernu farbu, ktorá pohlcovala svetlo už zďaleka a v noci vysávala jas aj z hviezdnatej oblohy a mesiaca. Mesiac tu síce bol stále viditeľný, ale už len v podobe tmavého kruhu, ktorý pôsobil tak neadekvátne ako škvrna od červeného vína na čiernom koberci. V tejto nehostinnej divočine sa ešte aj prach menil na sčerneté mäsožravé kúdole, ktoré pohlcovali všetko živé, muchy, ovady, ba aj celé mačky a zajace.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Podplukovník Grigore Kartiev zamyslene stál na vysušenej mláke a smutne hľadel na dymiacu budovu. Pokrútil hlavou a špičkou zaprášenej čižmy zadusil špak, ktorý vysal z mláky aj poslednú vlahu. Smutne pozoroval ako vojaci pobehujú sem-tam a potom zase tam-sem a bez prestania. Muži sa snažili chrám zahasiť, chceli ho zachrániť z celkom rozumného dôvodu. Mali presne ten istý dôvod ako besarábski vojaci, ktorí ho zapálili.

Stavba sa nazývala Chrám svätého Jehudu. Mal veľmi zvláštny pôdorys, konkrétne bol postavený na tri rôzne strany a tak nevyzeral ako kríž, ale skôr ako správne zabitý komár na okenici. Všetky tri cípy mali rovnako vysoké veže. Stavitelia si vybrali takýto pomer preto, aby žiadna strana nebola nadradená inej. Chrám bol postavený ešte niekedy v jedenástom storočí a stál na zrúcanine starej svätyne, ktorá bola postavená bez dvesto sedemedesiattri rokov presne tisícročie pred Chrámom sv. Jehudu. Miesto nebolo náhodné. Tu ušla Rimanmi takmer na smrť dobitá Prítomnosť Božia. Usídlila sa v malom svätostánku, ktorý okamžite miestny svätý Jehuda Peterovič (jeho otec bol kazašský žid a jeho matka bola chorvátska kresťanka) obstaval, aby Božej Prítomnosti spohodlnil pobyt na Ukrajine svätyňou, ktorá jej bola hodná. Tu si treba uvedomiť, že Peterovič žil skôr ako pustovník a preto nemal skoro žiadne zdroje, z ktorých by Boží príbytok mohol vybudovať. Taktiež hral v jeho neprospech fakt, že ako odvrhnuté dieťa sa stal pustovníkom už vo veku piatich rokov a preto sa nenaučil žiadnemu umeniu ani zručnosti. Svätyňa bola teda mohutná vo svojom skromnom rozmere zhruba desať na jedenásť krokov a v nej bol malý stolík zahalený do rúcha, pod ktorým Prítomnosť Božia ostala odvtedy celé veky. Len zriedkakedy sa honosná látka zachvela a to podľa výkladu Petroviča práve vtedy, keď bolo na udržanie sveta potrebné mimoriadne množstvo Božieho zásahu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veľkou otázkou ostávalo, kto tú pôvodnú svätyňu vybudoval, pretože široko ďaleko do tej doby nežil nikto, kto by tam chodil ctiť transcendentno. Kde sa práve tu nabral svätý Jehuda bola tiež záhada a to, kde sa tu nabrali jeho rodičia a prečo ho odvrhli ako prebytočné mača, bolo ešte záhadnejšie. Každopádne po tom, čo Petrovič začal kázať o Prítomnosti Božej škovránkom, líškam a celkom iste aj hmyzu, sa jeho slovo rozšírilo a tak ho po mene poznalo čoraz viac ľudí. Tak sa okolo svätyne vybudovala malá osada, ktorá celá podliehala prorockým rozmarom Jehudu Petroviča, ktorému ešte aj vo veku dvadsaťsedem rokov po storočnici namosúrene blýskali oči zo strany na stranu. Nakoniec sa o ňom začalo hovoriť, že sa z neustálej prítomnosti Prítomnosti Božej načisto pomiatol, pretože namiesto nekvaseného chleba začal jesť kamene a pokiaľ mu boli suché, tak ich potieral medzi ukazovákom a palcom ľavej ruky rozmliaždenou kobylkou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jeho život skončil neradostne. Petrovič postupne predpovedal smrť každému obyvateľovi Jehudovej Vsi, čo bol samozrejme dôsledok častých duchovných rozhovorov s Božou Prítomnosťou. Lenže najhroznejšie bolo, že sa Petrovič nemýlil a ľudia v ňom stanovenom poradí začali umierať. Jeden človek na jeden deň. Každá obeť umrela očividne od strachu o čom svedčili rozďavené ústa alebo poprípade vyškrabané oči zanechávajúce polámané nechty v lícnych svaloch. Pochopiteľne sa to obyvateľom veľmi nepozdávalo a preto sa rozhodli Petroviča jednoducho ukameňovať. Ešte toho dňa ho chytili a šmarili do rohu medzi domami odkiaľ starec utiecť nemohol. Svätec zúril, pretože ho vyrušili už po sedemnástich dňoch päťdesiatdňového pôstu (čiže už sedemnásť ľudí umrelo, keďže Petrovič držal hladovku od svojej poslednej predpovede). Jeho hlad ho ale takmer zachránil. V tej chvíli ako ho ľudia začali kameňovať totiž pocítil Jehuda mocný hlad a kamene jednoducho pohltal. Zúfalí obyvatelia ho teda po západe Slnka museli umlátiť palicami. Škoda, že nejedol aj tie. Tej noci vymrela celá Jehudová Ves.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledujúce storočia bola Prítomnosť Božia v tomto kraji úplne opustená a ponechaná napospas chátraniu Petrovičovho biedneho vkusu. Až niekedy okolo roku osemsto päťdesiat objavil jeden cestovateľ kroniku Jehudovej Vsi a po návšteve svätyne dospel k názoru, že Jehuda bol skutočne svätý muž, ktorý komunikoval so spomínanou Prítomnosťou (Božou samozrejme, pod Prítomnosťou sa totiž rozumie jedna zo štyroch sudičiek z Timphu v Bhutáne, ktoré boli Minulosť, Budúcnosť, Prítomnosť a Práve Teraz). Na jeho počesť a hlavne na počesť obsahu svätyne sa tu opäť usadili ľudia a nakoniec sa tu deti detí detí a tak ďalej rozhodli vybudovať Chrám svätého Jehudu. Na Chráme spolupracovali traja architekti. Šaul z Odessy, Cyprián z Novgorodu a v poslednom rade istý ra’ís Sulejman. Podľa tohto rozloženia Chrám postavili z jednej tretiny židovský, z druhej kresťanský a z tretej moslimský. V každej časti bol zobrazený život svätého Jehudu podľa daného práva a steny boli popísané nie básňou Keter Malchut ako by bolo zaiste vhodnejšie, ale novoplatónskym traktátom Prameň života, ktorý priniesol Sulejman až z ďalekej Andalúzie. Traja mudrci a architekti v jednej osobe zhodnotili, že Vôľa je určite Prítomnosťou, ktorá tu prebýva a tak si text vybrali ako vhodnejší.

Rúcho uprostred nového Chrámu sa pohlo až o tri storočia neskôr, keď kumánske knieža Besarab I. povstal proti Uhrom. Vtedy miestny duchovný zboril pôvodnú svätyňu a tak Božie Prítomnosť unikla do priestornejšieho Chrámu a pritom kňaza zabila. Odvtedy je toto miesto tým, ktoré musíte ovládnuť, aby ste mohli získať skutočné panstvo nad Ukrajinou. Navyše v Chráme svätého Jehudu umrie každý, kto doň vstúpi. Jedine človek, ktorý by vstúpil a dokázal sa naraz pozrieť na každý z troch koncov by sa dostal von živý naveky požehnaný Prítomnosťou Božou.

Besarábska armáda ho vypálila z čírej pomsty. Pomrelo tam toľko vojakov, že sa rozhodli ho zapáliť. Vzhľadom na prirodzenú poverčivosť vojaka a citové rozpoloženie ustupujúceho vojska sa niet čomu diviť. Čiernomorci hasili Jehudov Chrám ešte dva a pol dňa. Potom do smradľavých trosiek s teplom vyrazenými oknami vstúpil Kartiev s pobočníkom, pobočník padol namieste mŕtvy a vystrašený podplukovník hľadel priamo pred seba a pomaly dýchal. Ako keby chcel, aby si ho smrť nevšimla. No tá si ho nevšimla z inej príčiny. Kartievov pohľad totiž padol na črepinu, ktorá odrážala obraz ďalších devätnástich črepín a tak mu ukázala všetky tri konce Chrámu naraz. Kartiev sa upokojil a odrazu padol ako podťatý. Jeho vojaci pozerali na svojho veliteľa neschopní ho zachrániť.

Kartiev sa prebral až o celých jedenásť dní a to už bola armáda dávno preč. Zmätený sa poobzeral okolo seba a vrhol sa na hnilobou páchnucu mŕtvolu pobočníka. Nejedol predsa takmer dva týždne. O hodinu si labužnícky odgrgol a spokojne sa potľapkal po bruchu. Trošku si oddýchol a potom zakrvavený vybehol von a zmizol niekam smerom na východ. Živé oko ho videlo naposledy asi o sedem mesiacov na mongolskej púšti, kde striedavo jedol Grigore Kartiev supa a sup Grigoreho Kartieva. Ľudský mozog konštituovaný z mäkkej rozumovej hmoty totiž nebol upletený tak, aby zniesol ťažobu Božej Prítomnosti a výnimkou nebol ani bývalý (domnelo mŕtvy a neskôr skutočne mŕtvy) podplukovník čiernomorskej armády.

Od tej doby sa dalo do Chrámu sv. Jehudu vojsť celkom bez nebezpečenstva, no z do očí bijúcich dôvodov sa o to nikdy nikto nepokúsil. Bezpečno tam bolo, pretože Prítomnosť Božia vošla do sveta a odvtedy mal svet akúsi podivnú božskú podstatu, ktorá tiež vôbec nepristala jeho telesnosti. To spôsobilo napríklad sedemročné sucho v strednej Európe a všeobecne neprítomnosť zimy ako ročného obdobia nasledujúcich šesť rokov. Hoci občas aj pršalo, tak voda padala takým tempom, že na mnohých miestach vytvárala páchnuce močariská plné hnijúcich živočíchov, ktoré dýchali až kým skutočne neuhnili na kosť. Inak ostalo kde-tu príjemné leto a inde zase neznesiteľná horúčava.

Božskú podstatu vo svete si zrejme každý predstavoval inak.

Juraj Brenišin

Juraj Brenišin

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Sem tam mám (možno mylný) pocit, že mám, čo povedať. Zoznam autorových rubrík:  Pondelok, ja nevstávam.Cyklus o osudochKoberecSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu