Toto nie je nekrológ. Minulý týždeň som si prečítal text Sama Marca o Louovi Kollerovi, ktorý nekrológom bol. V texte o ňom napísal, že internet bol plný spomienok na to, aký to bol neuveriteľne milý, priateľský a podporujúci človek, ktorý spieval o tom, že treba držať spolu. Samo si ako tínedžer vybral Loua. Ja som si ako trinásťročný vybral niekoho úplne iného.V škole sme dostali za úlohu napísať sloh o človeku, ktorého obdivujeme, a ja som si vybral Elvisa. Nie toho z Memphisu. Toho z Karpiny. Ako tínedžera ma bavili drzé texty, čierny humor a schopnosť povedať veci, ktoré by si iní netrúfli.
Elvis z Karpiny nie je milý ani priateľský v tom „Louovom“ zmysle. Nikdy nebol žiadne všeobjímajúce „slniečko“ a na nejaké bratanie sa s masami zvysoka sral. Zároveň však nie je ani samotár. Človek, ktorý založí kapelu, ťahá projekty a drží pri sebe ľudí, nie je nekomunitný. Len tú komunitu nepotrebuje hladkať.
Mimochodom, tento sloh som nikdy nenapísal.
Dnes o ňom píšem pre niečo úplne iné. Oveľa viac než provokácie ma dnes zaujíma človek, ktorý je vytrvalý, skúša nové veci a ešte o tom aj zaujímavo rozpráva.
Jeho životopis je pestrý až nepravdepodobný. Bol príslušníkom Verejnej bezpečnosti, odkiaľ ho vyhodili až po tom, čo si na punkový koncert, kde sám hral, nechal na hlave policajnú čiapku. Pod ňou nosil punkerské číro. Robil hrobára, kde vďaka svojej neduživej postave okamžite dostal prezývku Tuberák, no v tej špine a drine vydržal dva roky. Z nosiča kufrov sa vypracoval na riaditeľa hotela. Trénoval americký futbal. A ako takmer päťdesiatnik sa presťahoval do Ameriky, kde začínal od nuly. Z predavača rýb to dotiahol na bankového úradníka.
Svoje myslenie nazýva ako „myslenie pračloveka“, má rád jasné pravidlá a otvorenosť (...). Na hrobárčine ho vraj bavilo to, že niektoré veci sa nedajú obísť. „Hrob musel byť vykopaný“, povedal. A práca bola dobre platená. V každom novom svete, do ktorého vstúpil, po chvíli pôsobil tak, akoby tam patril odjakživa. Rád skúša nové veci, neznáša stagnáciu a chce po sebe niečo zanechať.
S vekom sa mení aj optika. Dnes ma z celej tvorby Karpiny už dávno nebavia lacné infantilné provokácie, ale ostali dve „rany istoty“: Slovenský štát a Nekromanca.
Keď po rokoch spomínal, ako prvú z nich pustili v rádiu, dostala pre mňa nový náboj. Zaujalo ma, ako o tom rozprával. Predstavoval si ľudí, z ktorých sa vysmieval, ako ju v nedeľu popoludní počuli z rádia pri práci v záhrade. Ich prekvapené tváre. Pot a padajúce trenky. Pohoršenie. Neopisoval udalosť, ale premenil ju na príbeh. A navyše tam bol škodoradostný smiech človeka, ktorý vie, že niekto si jednoducho neurobil poriadne svoju prácu. Nekromanca? Dnes v nej už nevidím len lacný čierny humor, ale dokonalú, hnusnú a brutálnu skratku ľudskej chamtivosti.
Elvis je skrátka živel. Kým kedysi som ho mal rád, preto lebo všetkých nasieral, dnes ho obdivujem pre jeho húževnatosť. Kým ostatní iba nariekajú nad podmienkami, on si zbalí kufre, ide kopať hroby, riadiť hotely alebo predávať ryby do štátu, kde ho nikto nepozná.
Možno je to tak, že najdrsnejší ľudia sú v skutočnosti tí najvytrvalejší.
