Je úsmevné, ako sa z fotografovania prečítaného stalo klišé. Dôvodov, prečo si knihy ľudia fotia, je určite viac než dosť a každý z nich má svoje opodstatnenie. Teraz nemá zmysel ich rozoberať.
Kniha, káva, koláč. Niekedy limonáda. Všetko čisté, svetlé, bez omrviniek. Čítanie ako životný štýl, ktorý nezanecháva stopy. Ako keby sa literatúra presťahovala do jednej kaviarne a odmieta sa odtiaľ pohnúť. Kniha ako rekvizita. Jedlo ako dôkaz vkusu.
„Kde je kombinácia kniha+vysmážaná ryba+zemiakový šalát?“ povedal som si s iróniou v duchu. A tak vznikol instagramový profil, kde boli fotky tlačenky, klobásy, plnenej papriky alebo kostí do polievky s knihami od Pišťaneka, L+S, alebo Charlesa Dickensa.
Zamysleli ste sa niekedy, čo majú spoločné Habsburgovci a značka tuniaka pomenovaná podľa jedného z ich najslávnejších cisárov? No vidíte!
A tak vznikla jednoduchá myšlienka: knihy patria aj k jedlu, ktoré sa nefotí.
Na túto knihu som sa tešil ako na Vianoce
Táto veta sa mi vracala často.
Nie je literárna. Nie je originálna. Je pravdivá.
Myslel som na ňu pri knihách, ktoré som si šetril, na ktoré som mal chuť, na ktoré som mal čas. A úplne prirodzene sa spájali s jedlom, ktoré tiež nebolo nijako výnimočné – len presne tým, na čo som mal chuť – a zároveň som našiel kompozíciu, ktorá stála za fotografiu.
Pri Bukowskom si väčšina ľudí automaticky vybaví alkohol.
Fľašu, bar, chlapa, ktorý pije, lebo inak by to nevydržal. Alkohol ako skratka, ktorá ušetrí námahu čítať pozornejšie. Aj v básni coupons alkohol je. Aspoň jeho stopa. Ráno po opici, vlhká cigareta, hlava, ktorá ešte nestihla pochopiť deň. Alkohol tu nie je hrdina. Je to únava. Spomalenie. Stav, v ktorom človek vidí veci bližšie, než by chcel.
A potom je tam vtáčik.
Malý, mŕtvy, s vyďobanou hruďou, ležiaci na prahu. Vec, ktorú by veľa ľudí prehliadlo. Alebo by sa tvárili, že tam vlastne nie je. V mestách sa človek naučí nevidieť. Je to obranný mechanizmus.
Bukowski sa nepozerá preč.
Nezdvihne vtáčika s pátosom. Nepremení ho na symbol. Zoberie reklamné kupóny na burger, hranolky a kolu, zabalí do nich to malé telo a vyhodí ho do koša. A na konci sucho poznamená, že sa tak vzdal hranoliek a koly, aby pomohol udržať svoje mesto čisté.
Je v tom zvláštna, nechcená neha. Nemal po ruke nič iné než to, čo mu mesto ponúklo ako hodnotu. Papier, ktorý mal predávať jedlo, sa stal obalom pre smrť. Nie pietnym, ale jediným možným.
A presne vtedy mi došlo, že túto báseň by som na Instagram nedal.
Nie preto, že by bola temná. Ale preto, že by fotka klamala. Lebo žiadne jedlo by k nej nesedelo. A keby aj, človek by sa tváril, že ten vtáčik tam nie je.
PS: profil na instagrame sa volá @hudbaknihyklobása
