Zoznamovanie je zvláštny spoločenský mechanizmus. Dvaja ľudia sa stretnú a v priebehu niekoľkých sekúnd sa rozhoduje, či budú pokračovať v rozhovore, alebo sa každý vráti k svojmu vnútornému monológu.
Nechcú povedať niečo, čo by ich odhalilo skôr, než si stihnú vytvoriť prijateľnú verziu samých seba.
Preto sa držia bezpečných viet.
A preto občas stojí za to povedať niečo, čo bezpečné nie je.
Napríklad sa opýtať na avokádo. „Prepáčte… myslíte si, že vyzerám ako človek, ktorý vie krájať avokádo?“
Nie to, či ten druhý človek ovláda správny moment, keď avokádo rozkrojiť — ale či ho ovládate vy.
Avokádo má jednu nepríjemnú vlastnosť: nedá sa uponáhľať. Buď je tvrdé, alebo je akurát.
A ten prechod medzi tým je prekvapivo krátky. Zaujímavé je, že v obchode to tak nepôsobí. Vedľa neho ležia banány, ktoré dozrejú prakticky cestou domov. Človek má pocit, že všetko funguje rýchlo, predvídateľne a bez námahy.
Priznávam, že som sa tomu raz pokúsil vyhnúť. Pripravil som bryndzovú pomazánku a rozhodol som sa, že ju trochu priblížim svetu, kde sa avokádo berie vážne. Pridal som špenát. Výsledok bol presvedčivý.
Vyzeralo to ako guacamole. Chutilo to ako bryndza so špenátom, čo bolo presne tak, ako to malo byť. A ja som mal na chvíľu pocit, že možno nie je potrebné čakať, keď sa dá vytvoriť dojem, že všetko už dozrelo.
Možno teda nejde o to, kto vie krájať avokádo.
Ale o to, kto je ochotný chvíľu počkať. Aj keď ešte nevie, na čo vlastne.
