Dejiny poznajú krvavé pomsty, rodové kliatby a vojny. Veľké pomsty robia králi, politici a filmoví záporáci. Ľudia bez formálnej moci si však vytvárajú vlastné malé systémy rovnováhy.
Od nich závisí, či ti balík odložia bokom, alebo ho „náhodou“ nevedia nájsť. Či ti otvoria dvere na zastávke, aj keď električka stojí na červenej, alebo ich nechajú zavreté. Či ti naberú polievku po okraj a ty sa ňou obleješ.
Nie je to hrdinské, nie je to ani pekné, ale je to hlboko ľudské.
S bývalými kolegami sme chodili na obed do jednej táckarne. Bola to ľudová táckareň, kde sa pri jednom stole stretli robotníci, policajti, hrobári aj úradníci. Varili tam dobre a porcie bývali veľké. Boli to však aj veľkí kombinátori. Raz napríklad upiekli pokrájanú klobásu, aby toho na tanieri vyzeralo viac. Vytečenú masť servírovali spolu s klobásou a prívarkom. Niekto by to mohol nazvať aj očistnou kúrou.
Raz sa kolega odul, že dostal málo mäsa, a vyčítal to vedúcemu. Ten sa mu veľmi ospravedlňoval.
O pár dní neskôr si ten istý kolega objednal makové šúľance s maslom a cukrom. Vedúci mu nabral porciu, pri ktorej tanier kypel vrstvami maku, práškového cukru, a na vrchu sa lesklo maslové more. Porcia, ktorú by si človek želal v detstve a oľutoval v dospelosti.
Navonok to bolo krásne gesto. Snaha vyjsť v ústrety. Kompenzácia. Starostlivosť o zákazníka.
Kolega však pri stole hundral, že toto mu dal naschvál.
A možno mal pravdu.
Možno to nebola pohostinnosť. Možno to bola pomsta.
Keby mu dali menej, bola by to chyba. Keby mu dali studené jedlo, bola by to sťažnosť. Ale keď dostane priveľa cukru?
Toto je pomsta, ktorá prejde kontrolou kvality. Pomsta, ktorá sa tvári ako láskavosť. Pomsta, ktorú musíš dojesť.
Ak to bola pomsta, tak bola naozaj sladká.
