Dnes ráno.
Plný bus, veľa ľudí, každý myslí na svoje a ja tiež. Cesta rovnaká, preplnená so zachmúrenými tvárami. Jar prišla zrazu, niekoho prichytila pripraveného, iní ju čakali, druhí zas nadávali, prečo teraz, keď má byť kosa, sneh, na jarné radovánky vonku fakt ešte nie je ten správny moment. Po slnkom presvietenom víkende som čakal všeličo, ale zimou a chladom poznačené, stále v málo prebudené oči som akosi nedúfal.
Radosť z počutia veselého slova ma dostáva do nového týždňa netradične príjemne. Pozitívny podcast s dobrými myšlienkovými pochodmi by mali naladiť tým skvelým smerom. Slúchadlá do uší zatajujú svet okolo a pripadám si zas ako ufón, ktorý pristane v inej galaxii a chcel by sa podeliť s otázkami : Tak čo ako víkend ? Aj u vás mávate voľno ? A že - čo ste robili ? Tiež máte záhradky a záhony a kopce a mali ste v sobotu ruku hore?
Po chvíli vystupujem z busu. Na zastávke sedel starý pán, asi bezdomovec. Tažko vystrel ku mne ruku v ktorej držal pokrčený žltý papierový pohárik od kávy z obchodu s najrýchlejším občerstvením. Ja som pozrel letmo na neho a odišiel som.
O chvíľu som šiel okolo plagátiku na dočasnej papundeklovej stene plotu za ktorým developer stavia veľký barák. Na plagátiku bolo farebnými písmenami napísané: A ty chuje a ty chuje, ľuďom chýba ľudskosť. Myšlienka zalomcovala so šedivou kôrou a spôsobila otočku. Prečo ? Fakt netuším. Vrátil som sa na zastávku. Deduškovi som podal papierovú päť - eurovku. Pozrel na mňa s neskutočným prekvapením a mal som pocit že ja som zjavenie, nie on. Už som sa nedozvedel čo hovoril, lebo som mu nerozumel a hnal som sa do práce.
Teraz sedím za PC-čkom, píšem tieto riadky, čudujem sa svetu , no najviac sebe a premýšľam že možno chcel len poďakovať.
