Jediná alternatíva okrem úplného bankrotu je postupne z dlhu vyrásť, teda zmenšovať jeho veľkosť ako percento HDP. Aj pri tejto stratégii môže dôjsť pri niektorých prípadoch k čiastočnej reštrukturalizácii štátneho dlhu, ak sa ukáže, že ani rastúca ekonomika danej krajiny nie je schopná dlh obsluhovať v celej výške. Keďže vláda aj súkromný sektor v problémových krajinách sú v zložitom procese deleveraging, teda postupného znižovania úrovne zadlženosti, ich ekonomiky trpia nedostatkom domáceho dopytu. Preto jediný možný zdroj rastúceho dopytu v najbližších rokoch môže byť len externý dopyt z krajín v ekonomickom jadre Eurozóny, napríklad z Nemecka. V nasledujúcich rokoch budú preto musieť krajiny ako Grécko alebo Írsko sledovať stratégiu exportného rastu.
Avšak v súčasnosti ekonomika Grécka a iných krajín hlavne na juhu Európy trpí nízkou mierou konkurencieschopnosti v porovnaní s nemeckou ekonomikou. Posledných desať rokov Nemecko cieľavedome zvyšovalo svoju konkurencieschopnosť tým, že mzdy rástli oveľa pomalšie ako produktivita. Oproti tomu v krajinách ako Grécko alebo Portugalsko rástli priemerné mzdy príliš rýchlo a ich konkurencieschopnosť v porovnaní s Nemeckom neustále klesala. Kvôli euru sú Gréci a Nemci vlastne vo fixnom výmennom kurze, kde sa rozdiely v konkurencieschopnosti nedajú vyriešiť pohybom výmenného kurzu. Keby mali Gréci svoje drachmy, ich mena by sa prudko oslabila ako výsledok obáv o solventnosť gréckej vlády, čo by zlacnelo grécke exporty. Avšak v súčasnosti toto nie je možné, a tak Grécko, Írsko, Portugalsko a Španielsko musia prejsť bolestivým procesom internej devalvácie, kedy klesajú nominálne mzdy. Nižšie mzdy by sa mali prejaviť v nižších výrobných nákladoch a väčšej konkurencieschopnosti.
Nemecká vláda miesto toho, aby prijala svoju časť viny argumentuje, že celá kríza bola spôsobená nezodpovednosťou vlád v južnej Európe, a že fiškálna nedisciplinovanosť bola jedinou príčinou tejto dlhovej a bankovej krízy. Nemci krajinám s problémami predpisujú politiku austerity, známeho “uťahovania opaskov”. Týmto spôsobom prenášajú celé bremeno vzniknutého stavu na krajiny na európskej periférii. Idea koordinácie ekonomických politík v nemeckej réžii vyzerá asi tak, že Nemecko sa bude správať tak ako doteraz a všetci ostatní sa tomu majú prispôsobiť. Nemecká vláda problémovým krajinám ponúka dočasné pôžičky prostredníctvom ESM, no ďalej chce pokračovať vo svojej politike ekonomického rastu založeného na exporte a na znižovaní domácej spotreby prostredníctvom stagnujúcich miezd. Tento prístup nemôže nikdy fungovať. Keby sa všetky krajiny správali ako Nemecko, tak by sa Európa jednoducho premenila na veľké Nemecko s obrovským prebytkom bežného účtu platobnej bilancie. Kto by kupoval všetky tie exporty? Európa by musela začať exportovať na Mars, vo svete by jednoducho nebolo dosť dopytu. Nemecký prebytok bežného účtu je rovnako nevyrovnaný a neudržateľný ako grécky alebo portugalský deficit bežného účtu. Sú to dve strany tej istej mince.
Jediný životaschopný model pre Eurozónu v dlhodobom horizonte je ten, že Nemci by boli trochu viac ako Gréci a Gréci by prevzali niečo zo správania Nemcov. Jednoducho Nemci by mali teraz viac míňať a Gréci viac šetriť. Krajiny na európskej periférii nemôžu niesť celé bremeno prechodu, krajiny v jadre Eurozóny, teda hlavne Nemecko, im musia pomôcť. Poskytnutie preklenovacích pôžičiek cez ESM nestačí. Nemecká vláda by sa mala snažiť, aby mzdy v Nemecku rástli oveľa rýchlejšie ako doteraz, mala by podporovať domácu spotrebu a akceptovať aj o trochu vyššiu infláciu. Naopak vlády na periférii budú musieť presadiť bolestivú mzdovú defláciu, teda výrazný prepad v nominálnej úrovni miezd v celej ekonomike. Týmto spôsobom by sa priepasti v konkurencieschopnosti mali postupne vyrovnávať a obidve strany by zdieľali bremeno zmenšovania nerovnováh v rámci Eurozóny.
